Polnočné spovede 5 s

Autor: Martin Bel | 17.12.2016 o 7:01 | (upravené 17.12.2016 o 7:13) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  47x

Popoludnia u Macuo-sensei bývali pre Renáta azylom. Svetlom v prázdnote dní, plných pustoty z nenaplnenej lásky. S každým týždňom sa stmievalo neskôr,

a Renáta vždy vydesilo, keď sa mu utorková hodina skončila a vonku, za dvojitým oknom Macuovskej wašicu, bolo ešte svetlo. Ešte toľko hodín ostávalo do spánku! Bál sa, že keď sa vráti do Veže, tak bude práve čas večere a v hodovni uvidí Palmového princa v kruhu svojej družiny. Budú kričať, smiať sa, veselo hodovať, a Renáta ten výjav zasa zbytočne rozbolí. Ostane mu už len neznesiteľne dlhý večer v jeho ružovej jaskyni.

Preto vždy privítal, keď ho sensej aj Iida-san pozvali, aby si s nimi po vyučovaní vypil čaj. Bolo treba upratať wašicu: poodhadzovať nepoužité zvyšky kvetov, popratať obrus zo stola, umyť a utrieť cvičné vázy, kenzany, zbaliť si svoje kvety do veľkého púzdra, ktoré malo tvar úzkej a hlbokej tašky, a až potom sa na stole objavila jedna či dve sľubné krabice, ktoré Iida-san vždy priniesla so sebou. Japonské čajové koláčiky majú podobný status, ako na Západe bonboniéra. Sú vítaným darčekom na návštevu, vďačným suvenírom z ciest, rovnako váženým, ako nejaké umelecké dielko. Veď aj ich cena je často podobná. Sú totiž často čerstvé, ručne robené, a vydržia len veľmi krátko, aj napriek tomu, že sú starostlivo balené, každý koláčik osobitne v obaloch, ktoré vyzerajú ako japonský papier, ale pritom udržujú vlhkosť a sú pevné. Je ich celá škála, sú sladké i slané, a základom tejto pestrej a chutnej plejády býva - ryža! Ryža spracovaná a upravená azda na viacero spôsobov, než je dobrôt, ktoré zasa Európania vymysleli z pšenice. Mäkkučké sladké cestá z ryžovej múky, z dusenej ryže, z žuvačkovitej hmoty lepkavej ryže, rozličné chrumkavé krekry a sušienky so všakovakými príchuťami, s plnkami z fazule azuki, ktorá pripomína gaštanové pyré, takisto s gaštanmi, s batatmi, so sezamom, či slané, ochutené lesklou glazúrou zo sójovej omáčky, obalené v plátku z morských rias, s chrumkavými orieškami zo sóje, mandlí...

Renáto si nevedel vynachváliť všetky dobroty. Iida-san sa len veselo usmievala a doberala si ho tým viac. Macuo-sensej im pri tom dolievala zelený čaj, ktorého jemná chuť dokonale ladila s chuťami koláčikov.

Už ich samotná prítomnosť musela vyvolávať dobrú náladu. Renáto veľmi málo rozumel, keď sa dámy rozprávali medzi sebou v ósackom nárečí. Zachytával jednotlivé slová, ale slovesné zakončenia mu ostávali záhadou. A preto často, keď začul "okaši", myslel si, že hovoria o koláčikoch - a pritom dámy poznamenávali, že niečo bolo veľmi zábavné. Obe slová totiž znejú podobne: Okaši a okaší. Prvé sú koláčiky a druhé znamená "to je sranda", alebo dokonca "to je divné".

"Sensej, mohla by som?" bola veta Iida-san, ktorou naznačovala, že sa už dostatočne porozprávala a pobavila. "Áno, áno, samozrejme", znela odpoveď a Iida-san vstala z tatami a vyšla na chodbu, aby odtiaľ zatelefonovala manželovi.

"No, už môžeš prísť." A niekedy dodala: "A odvezieme aj Renáto-sana na jeho internát."

Renáta v takých chvíľach ešte väčšmi premkol pocit nesmiernej vďačnosti, ktorou sa až zadúšal a chcel jej ju silou-mocou prejaviť, len často nevedel ako. Keď sa usiloval rozviť ustálené ďakovacie frázy, obyčajne za to dostal výsmech, lebo Iida-san ho bez škrupulí opravila, že takto sa to nehovorí. Opravovala ho často aj v iných veciach - keď nesprávne použil zdvorilosť, alebo naopak, keď použil obyčajné sloveso tam, kde malo byť sloveso zdvorilostné. "Predo mnou nemôžeš hovoriťA só ka?, iba A só deska? Ja nie som Renáto-sanova kamarátka. Teda... kamarátka som, ale som staršia, všakáno, trochu staršia - pravda, sensej? - len o trošilínku staršia od Renáto-sana-"

"Homma?" zažartoval Renáto po ósacky, niečo v zmysle "Ale čo?", a obe dámy sa rozosmiali. "Ty si figliar, Renáto-san! Po ósacky nám tu hovorí!"

Onedlho nato zastavilo pred domov auto a zazvonil Iida-san - manžel. Vošiel dnu, drobný postarší chlapík, plachý a málovravný, dokonalý služobník svojej ženy. "To by si neveril, Renáto-san, že môj muž je šéfom firmy, však?" znovu sa smiala Iida-san, keď už sedeli v aute. "Doma som paňou ja, a on je zasa pánom vo firme, vieš? Tam ho musia všetci poslúchať. Zavezme Renáto-sana cez tú sakurovú alej," navrhla vzápätí.

"M," zabrumkal si jej manžel a odbočil z diaľnice. Zobral to okľukou cez vilovú štvrť na svahoch hôr a čoskoro sa ocitli na ulici, ktorú lemovali z oboch strán sakury. Dobiela doplna rozkvitnuté sakury. Jedna vedľa druhej, vytvárali akýsi belostný tunel, cez ktorý prechádzali autom. Renátovi sa zatmelo pred očami. Zamdlel. Všade okolo neho bolo plno snehu, bieleho, mrazivého, čistého. Koruny stromov boli pokryté inovaťou, na ktorú ešte aj nasnežilo.

"Kiré dešó? Renáto-san," začul bodrý hlas Iida-san a ten ho prebudil zo snenia, keď spozoroval, že zasnežené koruny sa dole zbiehajú do hnedých kmeňov, ktoré vyrastajú zo zelených trávnikov. Nie je to sneh, sú to sakury. To kvitnú sakury. Je apríl, nie január, uvedomoval si, ako sa spamätával z podivného poblúznenia, ktoré trvalo zlomok sekundy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súdy v Trenčíne odmietajú riešiť Galkovu kauzu odpočúvania

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

AUTO

Anketa o Svetové auto roka 2018 sa ponesie v znamení SUV

Posledný ročník vyhral Jaguar F-Pace.


Už ste čítali?