Polnočné spovede 5 p

Autor: Martin Bel | 2.12.2016 o 20:37 | (upravené 2.12.2016 o 20:51) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  55x

Rozkvitali sakury. Tento slávny zázrak celé stáročia hýbe japonským svetom rovnako ako turnaje sumó. Keď sa začne,

denne o ňom informujú televízne spravodajstvá a referujú, ako sa šíri od juhu na sever a halí japonské súostrovie do bieleho obláčikamankai - "zakvitnutia". Tento zázrak sa tej jari dial pre Renáta prvý raz v živote. Na rozdiel od slovenských čerešní sa zo sakurových púčikov otvárali len kvietky - mladé lístky ostávali ešte skryté, a tak holé konáre sa postupne rozbleskovali čistou belotou drobných lupienkov. Najpôvabnejšie bolo, keď do sakurových konárov prišli na hostinu drobné zelené vtáčiky s bielym krúžkom okolo očiek, ktoré s jemným tichučkým cíp-cíp ponárali zobáčiky doprostred lupienkov a od kvetu ku kvetu sa napájali sakurovým nektárom.

"Veru,

nepútaj sa k nikomu

ak nechceš poznať utrpenie

z rozlúčky.

Pane Bože, či sme tu len na to, aby sme sa spojili pri svetle nočnej lampy ako tie podenky a potom sa zasa lúčili a opúšťali?

Tie kufre na chodbe!

Je ich plný genkan! Ach a nechcem čítať tie mená v katakane. Nechcem vedieť "who's next in line to fall"

Odchádzajú.

Selma možno už odišla

Miguel aj Marita odídu

Jongjut odchádza prvého apríla ráno

A Grant tiež

Odchádza Carol aj Aňdžali...

Snívalo sa mi, že som bol doma a hovoril som si "je to celkom fajn dojsť takto raz za tri týždne a vždy byť stredobodom pozornosti, ako keď prišla teta z Ameriky", návštevy v bytoch krstného otca a iných, skúmavé a závistlivé podozrievavé pohľady tety Zuzky... Sen sa skončil, ako som si uvedomil, že z vedľajšej izby počujem zvučku ranného televízneho seriálu Kazoku monogatari a z diaľky som začul hrubý huhňavý hlas Ti Auna: tak ešte je tu! Rýchle som vstal - a to už som počul kroky a klopanie na moje dvere:

Ti Aun sa prišiel rozlúčiť.

Žiaril spokojnosťou.

"Dnes v noci nocujem v Bangkoku, a zajtra... Každý musí urobiť to najlepšie pre svoju krajinu. Ja pre moju krajinu, ty pre tvoju krajinu..." Mal to slzy v očiach?

Podanie rúk. Že napíše.

Dana som dnes nestretol. Asi odišiel hneď ráno.

Išiel som do školy a na obede v univerzitnej jedálni si ku mne prisadla Bolormaa - prvý raz sme sa stretli mimo Veže. Zdôveril som sa jej, ako to na mňa ťažko dolieha. "Nesmíš si to tak připouštět. Já to zažila už tolikrát. People come and go. Algirma taky zítra odchází..."

Aspoň že Maudžúd tu zostáva, ale som v takej depresii, že som ho dnes len pozdravil a nemám ani trošku nádeje, že by som mu mohol byť kamarátom, veď som taký nudný a trápny.

Jedáleň je aj počas jedál za posledné dni hrozne prázdna, zo šesť ľudí, všade cítiť tú prázdnotu; a tie krabice a kufre v genkane...

Netušil som, že ma to až takto zoberie.

A Rámu... Stačí si naňho pomyslieť a mám slzy v očiach. Očakávam Jeho príchod ako spasenie. Ak je Worawét prvák, tak je asi prvákom aj On, a teda sa možno vráti, aby začal druhý rok školy. A pritom viem, že to bude ešte horšie než toto... Niet úniku. On je moja otvorená rana, a On je aj na ňu liek, ach Rámu

palmový princ!

Či si Ty začal ten rad na veky mi odchádzajúcich, alebo začneš rad tých, čo sem budú prichádzať, aby naplnili túto prázdnotu?

this big big house?

Vlastne, už to bude úplne iný dom ako ten, čo bol! Vlastne je každého pol roka iný! Ľudia prídu, aby odišli... Aké smutné

Smutné

Ako život.

Ach, Pane! Ach Pane! Ach Pane!"

Od Ti Auna, ktorý sa nechcel vyjadrovať k politickej situácii v svojej vlasti, už nikdy neprišla nijaká správa.

Sabine, Flámka z Brusselu, predala pred odchodom Renátovi televízor, Selma zasa elektrický ohrievač, a na mieste, kde odchádzajúci dávali upotrebiteľné veci, ktoré sa môžu hodiť ďalším bývajúcim, Renáto našiel tmavoružový koberec. Jeho jaskyňa sa odrazu premenila na izbu a vytvárala ilúziu domova. Bolo tam teplo a mäkko. Tak paradoxne práve v týchto dňoch.

Večera pred prvým aprílom bola rozlúčková. Zajtra ráno odídu poslední a do večera tu vraj má byť plno nováčikov. Tí, čo ešte ostali, si posadali za jeden stôl, jeden vedľa druhého, a večerali. V ten večer pripravil kuchár Ota-san nejobľúbenejšiu špecialitu hodovne - vyprážané krevety v chilli omáčke, a takmer všetci si ich dali. Za spoločným stolom sedel aj Jongjut, ktorý zajtra odchádza do Okajamy, a k nemu si prisadol Wórawet. Renátovi skoro vypadla z úst kreveta. Stŕpol, nebol viac schopný prirodzeného humoru, a len sa túžil spýtať Wóraweta jedinú otázku - kde máte Palmového princa? Z večere nemal už nič. Jongjut rozprával o svojej rodine v severnom Thajsku, o svojom malom synčekovi, a daroval Renátovi kľúčenkový prívesok v tvare zlatého thajského slona. Vymieňali sa kusy papierov s načarbanými adresami. Stolujúcich jeden po druhom ubúdalo, no stará partia ešte dlho sedela pri stole. Grant zajtra odchádza... Chcelo by to nejako zvečniť túto našu poslednú noc... Rozhodli sa. David s Dustinom skočili kúpiť pivo. Bolormaa priniesla karty. A Renáto, keďže jeho izba bola najbližšie, dopratal svoje dvojča a k tomu zopár kaziet. Púšťal Enyu a Žannu Bičevskuju. Baladická hudba uzavrela priateľov do teplého šera intimity. Pri svetle jednej lampy hrali čierny mariáš, Pitch a Rickerty Kate a bavili sa dlho do noci.

A vtedy, takmer pred polnocou, sa objavil Rámu.

Vošiel do hodovne a napil sa vody. Zadné svetlo od genkanu sa lesklo na jeho tvrdých čiernych vlasoch a jeho nádherná postava pôsobila ako prízrak, čo zostúpil z neznámych nebies.

Renátovi takmer zabehlo.

Žeriav zlietol z výšin napiť sa vody z jazera. Len tak. Napil sa - o zasa odletel. "Bol to sen, či skutočnosť?" zamarilo sa Renátovi zo starej japonskej básne.

"Renáte, proč mě necháváš vyhrát?" čudovala sa Bolormaa.

"Po prvé v životě piju pivo, tabun dakara-jaró," hodil Renáto ničnehovoriace vysvetlenie a smutno sa usmial. Jeho nálada sa zlomila. Stará bolesť sa zasa ozvala. Rámu je tu, vrátil sa, a ja som zasa v tom, v čom som bol... Našiel si výhovorku, že prinesie ďalšie kazety, a odišiel do svojej izby, aby sa spamätal. Netešil sa. Nádherný Rámu sa vrátil, a s ním aj Renátovo utrpenie.

Blížila sa polnoc, keď Grant vyhlásil: "Uvedomujete si, ľudia, že prichádza prvý apríl? To nemôžeme nechať len tak."

Padali všelijaké návrhy. Kľučky natreté zubnou pastou, výstraha o zákaze dámskych návštev v pánskych sprchách, príkaz používať thajskú rybiu pastu pri každom varení, urobiť pre celý internát Selmino karí z banánových šúp... Nič sa im nezdalo príliš originálne. Napokon sa všetci zhodli na tom, že sa vyvŕšia na Dylanovi a vytrestajú ho za to, že nevydržal až do tejto hodiny a odišiel spať. Napísali znenie inzerátu, nachichúňali sa a išli spať.

 

----

 

Prišlo ráno najsmutnejšieho dňa. Vestibul bol plný batožín tých, čo odchádzali ako poslední, a objavovali sa plaché tváre nováčikov. Všetci čítali veľký inzerát, visiaci na nástenke vedľa vchodu do hodovne:

"Rozpredáva sa súbor parochní a nohavičiek. Záujemci napíšte svoje meno, alebo klopte priamo na moje dvere. Dylan, izba 421.

PS. Kto prv príde, ten prv melie."

 

"To bolveľmi vtipný nápad," poznamenal rozospaný Dylan namrzene, keď prišiel na raňajky, pretierajúc si oči. Potom vysvetľoval, že od skorého rána mu na izbu klopkalo niekoľko dievčat, ktoré sa pýtali na parochne a podivne sa usmievali. Prvý apríl ako vyšitý. Avšak len malá náplasť na smútok toho dňa.

Grant poprosil Renáta, či si môže uňho nechať svoj hrubý zimný sveter. "Nemám ho už kam vopchať. Odniesol by som si ho pri budúcej návšteve," žmurkol usmievavo na posmutnelého Renáta. "Fajn. A keď prídeš, vysvetlíš mi aj tie írsky spievané texty od Enyi, dobre?" Potom sa Grant už dvihol a rozlúčil s poslednými ostávajúcimi. Rozlúčila sa aj Carol. Obidvaja sa spolu pobrali na cestu na ostrov Šikoku.

Renáto vypadol do školy. Nemohol zniesť dnešnú atmosféru Veže. Dnešný dátum býval preňho vždy sviatkom, pretože bol bláznom a bol na to hrdý. Ale dnes nemohol. Ako kráčal do školy, na vrchole trasy na vrchu Šimakumajama rástla sakura, ktorá bola dnes už naplno rozkvitnutá do belostnej krásy. Z toho miesta bolo dovidieť až ďaleko dole na Ósaku a na morské pobrežie - pohľad dole k prístavu, odkiaľ čoskoro vypláva loď, vezúca Granta a Carol na ostrov Šikoku. Akoby tá sakura rozkvitla len preto, aby im mohla zakývať na cestu vo svojej najskvelejšej plnej nádhere. Renátovi bolo smutno a v škole strávil celý deň, zalezený v zákutiach univerzitných čitární.

Keď sa večer vrátil domov, Veža už nebola domovom. Bola iná a plná cudzích tvárí. Jediným záchytným bodom bol David, ktorý sedel v jedálni a večeral.

"Nejako to tu osamelo, však?", poznamenal, keď si k nemu Renáto prisadol. "Tí, čo odchádzajú, už odišli," dodal mysticky.

Tí, čo odchádzajú, už odišli. A Rámu sa vrátil. V okne jeho izby bolo dnes prvý raz zažaté.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ani vyšetrovanie Dúhu nepripraví o verejné zákazky. Pozrite sa, čo stavia

Zmluva na výstavbu tunela za 500 miliónov eur rieši korupciu, vyšetrovanie daní nie.

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi.


Už ste čítali?