Na večeri bola Selma. Vrátila sa z Paríža a bola znechutená.
"To nie je ten Paríž, o ktorom sa v celom svete píše a hovorí", šomrala. "Necítiť tam v ľuďoch nijakú novú energiu. Všetci sú takí vážni, elegantní, všetko je tam také krásne, ale život, ten skutočný život, ten som tam nenašla. Ja som si myslela, že na uliciach tam bude veselo ako na kabarete. Aj pouliční maliari na Montmartri sú akýsi sklesnutí, a harmonika, čo tam vyhráva, nestačí na to, aby vyvolala tú pravú parížsku atmosféru, ako sa o nej všade píše. A nikto sa s tebou nechce baviť po anglicky. Dobre, francúzštinaje krásny jazyk, ale predsa len - angličtinou sa hovorí na celom svete, a s tým by sa mali zmieriť aj ľudia v Paríži. A aký bol tábor, Henáto? Huy mi už rozprával. Vraj to bolo fajn."
"Bolo. Ale chýbala si mi priHorela," zažartoval Renáto. Z Paríža však čakal povzbudzujúcejšie novinky. To, čo Selma rozprávala, ho sklamalo, alebo lepšie povedané bolo mu ľúto, že Paríž sklamal Selmu. A prekvapila ho aj správa, že vstup do Louvru už nie je zadarmo. Nuž, ani Paríž už nie je tým, čím býval. Ázia - tá je teraz preňho, čakajúca, šíra, tajomná, otvárajúca mu doširoka svoje náručie...
Blížil sa koniec marca a s tým aj termín odchodu tých, ktorí skončili kurz japončiny na jazykovej univerzite a odchádzajú študovať svoje špecializácie na rozličné univerzity Západného Japonska. Renáto sa veľmi bál toho dňa. Teda - dnípo tom dni. Skoro všetci odídu. Vo Veži ostáva len Maudžúd, David s Bolormou, Džina. Ostatní sa rozpŕchnu a ktovie kedy sa vrátia. Ako Thajčania. Ako Palmový princ, ktorého nevidel toľké týždne, že sa mu spred vnútorného zraku spomienok už pomaly začal vytrácať portrét Doriana Graya.
V jedno umračené popoludnie, keď si v takýchto chmúrnych myšlienkach išiel variť do kuchynky čaj, stretol sa v genkane s Grantom.
"Renáto, nechcel by si učiť angličtinu tri milé japonské dámy?", spýtal sa a fičúrsky nadvihol bok fúzikov.
"Chcel!", rozžiarili sa Renátove oči nadšením. V tejto veci pocítil takú rozhodnosť ako nikdy predtým. "A myslíš, že by som mohol? Predsa len, nie som rodený hovoriaci..."
"Ale veď tvoja angličtina je skvelá, Renáto. Ja som ich učil od jesene a teraz, keď odchádzam, ma poprosili, aby som im našiel spoľahlivú náhradu. Veľmi milé panie. Som si istý, že sa s nimi budeš cítiť dobre. Platiť neplatia veľa, ale je to také príjemné spestrenie sobotných popoludní, a hodiny majú skôr charakter čajového posedenia so zákuskami než vážnej lekcie. Občas sme boli spolu aj na výletoch, čo je dobrá príležitosť pre konverzáciu, aj keď ich angličtina nie je na vysokej úrovni. Ony to berú ako spoločenskú zábavu akoksai kórjú, takže myslím, že sa ti to bude páčiť."
Renátovi až srdce podskočilo pri týchto slovách.
"Takže ak by si súhlasil, v sobotu by som ťa k nim mohol vziať. Predstavím ťa a môžeš začať."
"Budem veľmi rád. Ďakujem, Grant. A kde to je?"
"Je to autobusom predposledná zastávka pred Ósackou univerzitou, takmer hneď vedľa diaľnice na Kóbe. Ty to okolie tam iste poznáš, veď tadiaľ chodievaš pešo."
Aká dobrá novina! Renáto sa cítil poctený a bol nadšený. Chodievať k niekomu do domácnosti, do japonskej domácnosti, pravidelne každý týždeň - a ešte k tomu v sobotu, keď popoludnia bývajú najotupnejšie - to znelo príjemne. Veľmi príjemne. Tri milé japonské dámy - Renáto mal trochu trému, ale tešil sa. A bol vďačný.
Očakávaná sobota sa priblížila. Dal si na obed svoje tradičné instantné rezance a potom čakal v genkane na Granta. Keď už odchádzali, stretol ich Worawét a pýtal sa, kam idú. Renáta prekvapilo, že sa mu tak nečakane prihovoril. Mal totiž schizofrénny dojem, že všetci Thajčania ním iste opovrhujú. Bol rád, že sa mohol pochváliť účelom terajšej cesty. "A na akú školu teraz ideš?" spýtal sa vzápätí Worawét. O Grantovi zjavne vedel, a tak chcel vedieť len Renátovu odpoveď. "Ostávam na Handai, ja som nechodil na jazykovú školu", povedal mu Renáto a hneď využil príležitosť, aby pridal ďalšiu otázku: "Ty teraz ideš do tretieho ročníka?"
"Nie," usmial sa Worawét. "Ja som práve skončil iba prvý ročník. Veď mám ešte len 19 rokov..."
"Na taký vek si ja už ani nepamätám," poznamenal Grant na rozlúčku. Spolu s Renátom vyrazili do umrholeného popoludnia.
Diaľnicu, popri ktorej Renáto chodieval do školy, v jednej časti pretína potok. Kvôli nemu tvorí vozovka vlastne most ponad dolinku tohto potoka, most medzi svahom Šimakumajamy a susedného kopca. Tento úsek mal Renáto najneradšej, pretože chodník, vedúci popri diaľnici, tu kopíroval prirodzený povrch zeme, schodmi hlboko dole do dolinky a za potokom zasa späť hore na úroveň diaľnice. Na tomto mieste teraz vystúpili z autobusu a schodmi zišli pod diaľnicu k potoku. Pokračovali po prúde jeho azda ešte čistých vôd, čo stekajú z hôr na severozápade a ženú sa nadol k riekam Ósackej roviny. Nebyť diaľnice, tak by bola táto oblasť príjemným vidieckym sídliskom. Boli tu len rodinné domy, ťahajúce sa pozdĺž potoka a ďalej do šírky, dokonca sem-tam medzi domami vykukovalo aj ryžové políčko, obkolesené zo všetkých strán hrádzou či chodníkom a tak pripomínajúce zabahnený vypustený bazén.
Po niekoľkých minútach chôdze prešli mostíkom a za ním, pri ceste lemujúcej potok, stál dom, pri ktorom Grant zastal.
"Sme tu."
Zazvonil, a kým čakali, Renáto si prezeral umeleckú kamennú menovku na plôtiku, na ktorej boli vyryté znaky:
Rodina Macuo
Hodiny ikebany štýlu Ohara
Renátovi podskočilo srdce. Bude chodiť do domu, kde sa učí ikebana!
Macuo-san, pani s neistým úsmevom na peknej tvári, otvorila dvere a pozvala ich dnu.
"Put - here - your umbreRa," ukázala na nádobu vedľa dverí. Grant aj Renáto si do nej vložili svoje dáždniky a vošli do genkanu. Oproti vchodu ich pri stene vítala prekrásna veľká kompozícia z jarných kvetov a konárov, naaranžovaná v plochej širokej váze. Vyzuli sa a vyšli na tmavé lakované drevo dlážky, ktorou kráčali do útrob domu. Bol to nádherný dom. Luxusné zariadenie v západnom štýle, pohodlná mäkká a farebne zladená obývačka s výhľadom na malú upravenú záhradku.
V kuchyni, ktorá vypĺňala najzadnejší kút domu, už čakali aj ďalšie žiačky. Grant im predstavil Renáta, nového učiteľa angličtiny. "And this is Mrs Yanagi and Mrs Usunami."
Pani Janagi, asi najmladšia z troch dám - okolo 45 rokov - mala najlepšiu angličtinu a spôsoby takmer západné. Pani Usunami, približne v rovnakom veku, sa ošívala ako malá školáčka a Renátovi hneď udrelo do očí, že počas toho, ako nadpája slová svojich lámaných anglických viet, nervózne kýve spodnou sánkou z boka na bok. Posadili sa okolo kuchynského stola, prekrytého hrubým tmavozeleným obrusom, a Grant začal svoju poslednú hodinu angličtiny, držiac sa zásady, ktorú cestou kládol Renátovi na srdce: hovoriťiba po anglicky, nijaké vysvetľovanie v japončine.
Do okna klepotali kvapky dažďa. Renáto pocítil úžasnú pohodu. Bolo mu dobre v takomto útulnom prostredí, medzi príjemhými ľudmi. Uchlipoval si z kávy, ktorú domáca pani Macuo uvarila, a pozoroval Grantovu metodiku.
Kameň úrazu nastal, keď prišla téma "dnešné počasie". Všetci sa konšpiratívne usmiali v zmysle "aha, už je to tu zasa" a pani Usunami sa iniciatívne prihlásila:
"Today... itto idzu do-ridzu-ringu", dostala zo seba s očami sústredene upretými do zeleného obrusu stola a hlavou si podvedome prikyvujúc po každom prednesenom slove.
"It isdrizzling," opravil ju Grant.
"Do-ridzringu," pokúsila sa žiačka opäť a nesmelo zdvihla zahanbené oči k učiteľovi.
"Skúste vy, pani Macuo. Aké je dnes počasie?"
Vyplašené oči domácej panej sa pozreli na Granta, potom na Renáta a po neveľmi vydarenom pokuse sa rozosmiali. Keď potom Grant prešiel na iné témy, bolo vidno, že jeho žiačky, majú rozvinutú slovnú zásobu. Renáto ale usúdil, že im je to málo platné - pri takej hroznej výslovnosti im aj tak sotva rozumieť, čo hovoria. Skrslo v ňom v tých chvíľach pevné odhodlanie, že súčasťou jeho hodín bude výslovnostný dril: treba niečo robiť s ich výslovnosťou, pretože inak je celé štúdium na nič. Musí ich priviesť k tomu, aby sa naučili vyslovovať anglické R a anglické L. V japončine neexistuje hláska L, majú len R, ktoré znie podobne ako slovenské, takže pre Japonca, učiaceho sa angličtinu, sú vlastne anglické R aj anglické L dvoma úplne neznámymi hláskami. Navyše v britskom štandarte má L dve podoby, svetlú a tmavú, ale v tomto prípade bude úplne stačiť, ak sa dámy naučia rozlišovať aspoň základné anglické R a L. Bude im musieť vysvetliť polohu jazyka pri výslovnosti týchto hlások a cvičiť a cvičiť a cvičiť. Takisto bude problém V, W a B, a rozlišovanie SI od ŠI. Rozhodol sa, že jeho nastávajúce žiačky už nesmú spadať do tej masy Japoncov, o ktorých sa v anglofónnom svete s úsmevom hovorí, že namiesto "election" majú "erection" a keď vám ponúkajú miesto, povedia vám "shit down".
Po hodine uvarila pani Macuo anglický čierny čaj a na stôl vyložila zákusky. To už sa konverzácia uberala v uvoľnenej atmosfére rodnej japončiny a Renáto zistil, že panie hovoria dosť silným ósackým nárečím, do ktorého zatiaľ veľmi neprenikol. Ale keď sa obracali k nemu, používali spisovnejšie tvary, hoci typickej ósackej koncovky "-haru" na konci viet sa nemienili vzdať. Nevedel presne, čo znamená, ani ako sa používa, ale zistil, že keď ju človek ignoruje, dá sa vetám rozumieť aj bez nej.
Tešil sa z veľmi chutného krémového zákusku a vynikajúceho čaju a v dobrej nálade sa odvážil opýtať pani Macuo na informáciu, ktorú si pri príchode prečítal na menovke pred domom.
"Áno, ja učím ikebanu."
"A neprijala by ma Macuo-san za žiaka?" zachvel sa Renátovi hlas od rozrušenia. Ikebana bola jeho snom od malička. Bolo to azda prvé japonské slovo, ktoré kedy poznal, a od tých raných čias ho už nikdy neopustila túžba spoznať jazyk, ktorý vlastní také nádherne znejúce slová. "Ikebana", "kimono"... Krása!
Macuo-san sa v očiach opäť objavil ten záblesk prekvapenej plachosti. Akoby chcela potlačiť vnútorný nával potešenia, ktoré v nej vyvolala táto otázka mladého Európana. Po okamihu váhavého mlčania povedala:
"Ale áno, samozrejme, že by ste mohli. Bude mi veľkou cťou, že budem môcť ukázať človeku zo Západu niečo z nášho tradičného japonského umenia."
Renáto bol šťastný. Dozvedel sa, že hodiny bývajú v utorok a štvrtok popoludní, čo je úplne ideálne, pretože práve v tie dni dopoludnia máva vyučovanie na katedre, takže po škole sa bude môcť cestou z univerzity staviť u Macuo-san! (Vlastne, odteraz to bude preňho už Macuo-sensei, "pani učiteľka Macuo".) O pár dní - od prvého apríla - sa začína školský rok, takže budú môcť čoskoro začať.
Keď sa lúčili, Usunami-san ešte s jemným smiechom poznamenala "Itto idzu notto doridzuringu - nau", čím myslela, že už nemrholí. Ešte raz sa všetky tri rozlúčili so svojím - teraz už bývalým - učiteľom, ktorého ktovie kedy (a či vôbec) znova uvidia. Grant s Renátom si vzali dáždniky z nádoby vedľa dverí a Macuo-sensei s tajomným úsmevom povedala Renátovi: "Uvidíme sa na budúcu sobotu".
