Takto sa na jeho kazete navždy zachová naivná atmosféra toho rána, keď rozospatí hostia vo veľkom kruhu mali napodobňovať podivuhodné aerobikové kreácie troch dievčat, krepčiacich vpredu na rezkú a dotieravo veselú hudbu, vreštiacu z kazeťáka. Prví rezignovali gajdžini, obmedziac sa na neurčité pohupovanie telom a rozpačito sa usmievajúc jeden na druhého a pozorujúc, ako sa Japonci úporne usilujú dohoniť rytmus a stíhať všetky komplikované podrepy a výskoky a otočky, ktoré mali predcvičiteľky tak profesionálne natrénované. Ich hrude sa stali nevyčerpateľnou pastvou pre Ruyovu kameru.
Vlastne nie. Nie všetci absolvovali budíček. Keď sa totiž cvičiaci pobrali na raňajky, v jedálni sa už hemžilo zopár dievčat a chlapcov: chystali rady čiernych stolíkov, a za niektorými už aj sedeli odvážnejší leňosi.
Na stolíkoch boli malé menovky: pri raňajkách bol už iný zasadací poriadok než pri večeri. Ten sa potom takto menil pri každom jedle. Každý mal tak možnosť vystriedať viac spolustolovníkov a zoznámiť sa s viacerými ľuďmi. Ktovie, kto tento poriadok vlastne určoval... Pri raňajkách sa Renátovou susedkou stala aj Haruko z predchádzajúcej noci. Táto krásna a inteligentná mladá žena sa Renáta pýtala, ako sa mu spalo na tatami, a poďakovala za odkaz na pyramíde. "Džun-iči sa tiež určite potešil z tvojho odkazu", dodala. Džun-iči sedel o niekoľko stolíkov ďalej; oči spustené, v ruke miska s ryžou. S nikým sa nerozprával.
"Myslel som, že sa cíti neistý svojou angličtinou, a tak som ho chcel podporiť," vyslovil svoje vysvetlenie a ospravedlnenie, hoci nie tej pravej osobe.
"Pôjdeš na čajový obrad?" zdvihla k nemu vzápätí oči Haruko.
"Samozrejme. A ty?"
"Ja ho budem robiť," usmiala sa.
Renáto od prekvapenia položil paličky cez okraje misky. "Skutočne? Ty študuješ čajový obrad?"
"Učí ma doma moja babička. V našej rodine je to už tradícia mnohých generácií."
"To sa veľmi teším. Dúfam, že nás aj niečo naučíš. Napríklad to, ako sa skladá tá ozdobná vreckovka. To je veľmi zaujímavé."
Haruko veselo súhlasila a raňajky pokračovali.
Džun-iči odišiel z raňajok skôr, než ho Renáto stihol osloviť, a nasledovalo dopoludnie plné tradičných japonských umení. Niektorí sa prihlásili na nácvik tanca bon-odori: v hotelových modrotlačových jukatách sa ocitli aj Ruy s Ollem a Tony s manželkou, a spolu s ostatnými tanečníkmi sa v hadovitom sprievode magicky pomalým tempom podupávania a poskakovania, za pozoruhodnej gestikulácie rúk, šinuli rjokanovým dvorom; obďaleč sa iná skupinka učila robiť ryžové koláčiky omoči a trojica historického divadla predvádzala výstup zo samurajských čias: hrdina s dlhým mečom pokorí únoscu rúčej devy a prebodne mu hrdlo, z ktorého sa zlosynovi vychrlí krv v podobe vytiahnutej bordovej šatky. V určenú hodinu Renáto navštívil čajový obrad a bol z neho nadšený. Potom sledoval kurz ósackej špeciality zvanej okonomijaki, ktorej vôňa bola najlepšou predohrou k chutnému obedu, ktorý čakal v jedálni.
Popoludní bola hlavným bodom programu návšteva šintóistickej svätyne na pobreží. Dlhá prechádzka po nábrežnej hrádzi v čerstvom morskom vzduchu dobre padla a Renáto sa ocitol v blízkosti Kunihika, ktorý bol jedným z hlavných organizátorov programu a napriek nepatrnosti postavy z neho sršala energia a cieľavedomosť.
"Ako sa ti páčil súkromný kúpeľ?" spýtal sa Renáta. "Musíš prepáčiť, ale inak sme to zariadiť nemohli."
Renáto veľkoryso mávol rukou.
"Mohol by si vyskúšať aj japonský kúpeľ, je to veľmi príjemné." Renáta až striaslo pri tej predstave. Bol mimoriadne hanblivý a touto japonskou skúsenosťou sa mu asi nikdy nepodarí prejsť. Radšej zmenil tému a pochválil Kunihikovi organizáciu Tábora.
"Robíme, čo môžeme. Je to ideálny spôsob, ako uplatniť v praxi naše poznatky z angličtiny bez toho, aby sme museli cestovať do Ameriky, a ešte stretneme veľa nových priateľov."
Kunihiko mu potom hovoril, že všetci účastníci Tábora sú členmi ESS Clubu, ktorý má už štyridsaťročnú tradíciu. Jeho členovia - študenti prvých troch ročníkov univerzít - sa stretávajú dvakrát týždenne na intenzívnych kurzoch angličtiny a každoročne organizujú Jarný a Letný tábor. Študenti si všetko platia z vlastných peňazí. Tábory organizujú vždy tretiaci, a je to taká ich "labutia pieseň" pred ich odchodom z radov klubu, pretože štvrtý ročník na podobné aktivity už neposkytuje priestor - štúdium finišuje a popri skúškach sa treba venovať aj intenzívnemu hľadaniu budúceho zamestnania.
"To si už počas štúdia hľadáte prácu?"
"Áno. Nájsť si dobrý džob je veľmi ťažké, a ak to nestihneš počas posledného ročníka, ostaneš nezamestnaný alebo musíš zobrať nejakú brigádu, a tým už tvoja kvalifikácia klesá, ako aj šanca nájsť si nejaké dobré miesto. Ale ak sa ti podarí hneď po promócii zamestnať sa v dobrej firme, si už zabezpečený, dalo by sa povedať, na celý život."
"Ale ako vám môže firma sľúbiť pracovné miesto, ak ste ešte neskončili štúdiá a firma vlastne nemá istotu, či budete mať dobré výsledky?"
"Na výsledku štúdia ani tak veľmi nezáleží. Dôležitejšie je to, na akej univerzite študuješ. Ak si na Kóbe, alebo na Ósackej, Kjótskej, už to samo je zárukou. Dôležité je, aby si sa na niektorú z týchto prestížnych univerzítdostal, a nie to, aké tam potom máš výsledky. V podstate univerzita je jedno z mála období v živote, kedy máš slobodu. Od základnej školy až po maturitu musíš tvrdo pracovať, aby si sa dostal na dobrú univerzitu. Ale keď sa tam dostaneš, môžeš si študovať, čo len chceš, ba ak si zarobíš, môžeš si cez prázdniny aj zacestovať po svete. Ale nech absolvuješ akúkoľvek kvalifikáciu, aj tak väčšina študentov končí ako salary man."
"Alesalary man nie je anglické slovo. To si vymysleli Japonci. Čo sa tým vlastne myslí?"
"No - salary man je radový pracovník v biznise: pracuje v obrovskej firme, v kancelárii, od rána do večera, nosí bielu košeľu a modrý či sivý oblek, živí rodinu a raz do roka vypadne na trojdňovú okružnú dovolenku po svete. Keď človek vyjde z univerzity, to už si veľa slobody neužije. Naši hostia na Táboroch nám často hovoria, že japonskí vysokoškoláci sú ako deti, veľmi nedospelí... To chytáme posledný vlak pred dospelosťou zvanou biznis."
Došli k svätyni na pobreží. Kňaz v snehobielom hodvábnom rúchu a obradnej čiernej čiapke vysvetľoval návštevníkom, že sa tu vyrába rituálne čistá soľ pre obrady v Svätyni bohyne Slnka v neďalekom Ise. Toto pobrežie, zvané Futamigaura, je posvätné z hľadiska polohy Slnka: v pradávnych časoch, keď cisári sídlili v kotline Nara, ležalo Ise presne tým smerom, odkiaľ na jarnú rovnodennosť vychádza Slnko; a keď sa táto línia predĺži až na pobrežie, tak to miesto je práve tu. O niečo poniže je ďalšia svätyňa, kde sa uctieva práve východ Slnka na jarnú rovnodennosť. "Áno, tam teraz ideme," vysvetlil študent, ktorý kňazov výklad tlmočil do angličtiny.
Druhá svätyňa sa nachádzala na mieste, kde sa s morom stretá skalnatý masív. Posvätný areál sa tiahol pozdĺž úzkej cestičky vedúcej medzi dorážajúcimi vlnami a útesom. Z ampliónov zneli tiché tóny starobylej posvätnej hudby a pri kovovej soche obrovskej žaby si pútnici vodou z prameňa rituálne omyli ruky za pomoci bambusovej naberačky.
"Táto socha je tu preto," vysvetľoval Renátovi Kunihiko, "lebo žaba sa po japonsky poviekaeru, a to súčasne znamená aj vrátiť sa. Preto je žaba symbolom tejto svätyne, lebo jej japonské pomenovanie hovorí o tom, že sa Slnko vracia, každý rok znova a znova. Vyjadruje to vďačnosť Japoncov voči svojej bohyni Amaterasu."
"A tá je predkom cisárskeho rodu, však? Ozaj, a ty tomu veríš?"
"Je to tradícia. Nezáleží na tom, či tomu verím alebo neverím. Čo je pravda? Ako chceš nájsť pravdu? Pred vojnou tomu ľudia verili, a verili tiež, že pod božskou ochranou cisára musia vyhrať. Ale keď Japonsko prehralo, veľa ľudí bolo sklamaných."
"Ale čo sity myslíš? Podľa tvojho názoru skutočne bola v Nebi nejaká Amaterasu, ktorej potomok zostúpil sem na tieto ostrovy a začal tu vládnuť?"
"Keby som to mal brať konkrétne, tak to určite nie. Kde by mohla sídliť v Nebi? Tam hore nie je nijaké Nebo, len vesmír, hviezdy, planéty. Ale Amaterasu je predsa Slnko, a to vidíme každý deň svietiť. A ľudia si prispôsobili tú podobnosť - ako je na Nebi Slnko, tak bol v Japonsku Cisár. Samozrejme, v skutočnosti si nemyslím, že tamto Slnko, čo nad nami teraz svieti, poslalo sem do Japonska svojho vnuka. Ale ako tradícia, ako legenda, je to platné."
"A bol si už v Ise?"
"Návšteva svätyne v Ise sa koná pravidelne na záver Jarného tábora. Zajtra vás - našich hostí - odprevadíme na cestu domov, a večer pôjdeme do svätyne. Blíži sa jarná rovnodennosť, takže to má aj kalendárny význam. Je tam čarovné prostredie: hlboké lesy, horská rieka s čistou vodou, veľmi pekné miesto. Niektorí tam strávia celú noc, niečo ako kemping."
Z hlavného pavilóna svätyne sa skytal pohľad na dve skaly v mori. Jedna skala väčšia, druhá menšia, a medzi nimi prevesený spájajúci posvätný povraz. Presne spomedzi týchto dvoch skál vraj vychádza Slnko v období jarnej rovnodennosti. Skaly sa nazývajú "žena a muž" a symbolizujú ženský a mužský princíp, ktorých harmóniou existuje svet vo svojom stálom rozvoji a napredovaní.
Ešte kúsok poniže ustupoval útes piesčitej zátoke, v ktorej sa tí otužilejší odhodlali namočiť si nohy a pofŕkať morskou vodou prizerajúcich sa váhavcov. Obďaleč boli stánky, kde sa dalo kúpiť malé občerstvenie či drobný suvenír, a po šantení sa všetci otočili na návrat prímorským chodníkom do rjokanu.
"Neskúsiš japonský kúpeľ?" naliehali na Renáta jeho spolubývajúci počas pauzy pred večerou. Váhal. Dal sa však napokon prehovoriť. Zvedavosť v ňom predsa len zvíťazila.
"Túžba umyť sa poriadne celý ma napokon prinútila ísť do obávaného verejného ofura," písal si neskôr do denníka. "Myslel som si, že toho nikdy nebudem schopný - holý medzi holých! Ale bol som prekvapený, že to bolo v pohode a bez problémov. A namiesto telesného vzrušenia som tam cítil spolupatričnosť a priateľstvo, mal som dojem, že tá nahota nás navzájom odzbrojuje a že sme si duševne bližší (možno, že len z toho púheho faktu, že priateľskosťou zakrývame to, že sa hanbíme. Všimol som si, že niektorí si handričkou zakrývali..., keď vstávali od kohútikov a išli do bazéna alebo z bazéna von), a Ruy sa dnes pri večeri priznal, že mu to bolo trápne - vec, ktorú väčšina mužov azda nikdy neprizná alebo vôbec o tom nehovorí. Zaujímavá skúsenosť. Chlapi sú navzájom asi oveľa hanblivejší ako ženy.
Do ofura prišiel aj Džun'iči. Vchádzali sme takmer súčasne, dal som mu prednosť pri kohútikoch. Stál som za ním a mal pred sebou siluetu jeho tela, takého krásneho a posvätného, že som si sám sebe vyčítal, ako som kedy mohol na akéhokoľvek Japonca myslieť so záluskom na sex. Bol som totálne naplnený slasťou z absolútnej krásy a cítil som sa neschopný poškvrniť to telo čoilen myšlienkou na milovanie sa s ním a ani som nevidel jeho veci.
Keď som sa aj ja umyl a vošiel do ofura, sadol som si neďaleko neho a ospravedlnil som sa mu za ten odkaz (neviem, či mi rozumel. Bol taký tichý a nesmelý a krásny!). Potom sme sa rozprávali s chalanmi z našej izby. To, že sme sedeli v spoločnej vode, nás všetkých nesmierne zbližovalo. Masato-kun mi povedal čosi ohromne zaujímavé, čo mi podalo nové videnie Japoncov a ich kokora: V Európe sa mu veľmi páčilo to, ako sú ľudia otvorení a aká je komunikácia ľahko plynúca, a zdá sa, že nemal nijaké špeciálne pocity prítomnosti živých pozostatkov z dávnej histórie, čo som bol ja predtým povedal, že gajdžini majú v Japonsku. Vysvetľoval si to tak, že Japonci, keďže žili toľké storočia na tomto izolovanom území, sa poznajú navzájom a veľa vecí si nepotrebujú vyjadriť, lebo ich vyrozumejú intuitívne; kým v Európe je toľko rozličných národov, a tak sa medzi nimi vytvorila komunikácia, ktorá nutne musela byť explicitnejšia a otvorenejšia. Myslím si, že v tom má úplnú pravdu.
(Ach, ako strašne naplnený som zážitkami z tej cesty, ako veľmi ma teší to kamarátstvo, čo som zažil, a ako sa cítim vyspelejší z názorov, s ktorými som sa tam stretol, a sort of kozmopolitnejší... A pritom možnože nik z tých chalanov sa mi nikdy neozve - napriek tomu, že sme si vymenili adresy [rovnako ako, most probably, sa im neozvem ani ja]; a môžem byť akokoľvek nadšený veľkou myšlienkou svet-obopínajúceho porozumenia a lásky k ľuďom - aj tak je to všetko márnosť, pozemská márnosť, a s našou smrťou sa to rozplynie a z týchto skúseností viac nebude nič. A Pán Boh sa bude dívať, ako ďalší dorast ľudí sa bude usilovať o chápanie sa navzájom...)"
Na večernej párty Renáto - hoci bez Selmy - ako-tak odspieval pripravenú pieseň a napokon sa k nemu pridali aj Japonci s ich japonskou verziou textu piesne Horela lipka. Pokračovali ďalšie diskusie, ďalšie zaujímavé rozhovory. Za tie dve noci sa v tom rjokane pri pobreží Iseského zálivu vytvorila dokonalá ilúzia srdečnosti a priateľstva. V nedeľu po obede takmer srdcervúca rozlúčka sprevádzala nasadanie gajdžinov na objednaný autokar. Ruy všetko dokumentoval svojou videokamerou, podávania rúk, objatia, dojaté tváre mávajúcich dievčat. Masato sa váhavo usmieval a uisťoval Renáta, že ich priateľstvo musí pokračovať. Autobus sa pohol smerom na západ. Počas cesty sa gajdžinská pospolitosť vo vozidle dohodla, že by sa mohli opäť stretnúť - trebárs o taký mesiac, najlepšie v sobotu, pred Hlavnou stanicou v Kóbe a zájsť do niektorej z tamojších vynikajúcich čínskych reštaurácií. Dohodu si ešte potvrdili, keď v Ósake vykladali Renáta a Ruya, aby pokračovali ďalej až do Kóbe.
Oni dvaja sa vlakom odviezli na Južné Senri a odtiaľ sa vracali k Veži už za stmievania; sakury, lemujúce chodník cez Južný park, mali konáre posiate pukmi navretými do prasknutia.
