reklama

Polnočné spovede 5 c

V ten večer sa Renáto ešte raz vykradol do Južného parku. Po zimnej belosti už nebolo ani pamiatky a hviezdy snúbili svoje studené svetlo s vôňou ružovej ume, pod ktorou

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

len ničotný biely fliačik ešte neroztopeného snehu dal spomenúť na "snehového Darumu".

Renáto pozoroval hviezdny tieň umeových konárov na striebristej zemi a bol tomu snehu, ktorý odchádzal, vďačný. Vďačný za to, že v to ráno napadol, že vylákal hostí z Veže, že prijal nestálu podobu ich snehuliaka.

Vzácne a zriedkavé potešenie pre cudzinca v tejto krajine. Bol totiž v Japonsku už štyri mesiace, ale Japonsko ostávalo preňho zavreté.

A nie len ono.

Boli aj jedny dvere---

Ten deň však doňho vdýchol niečo ako nádej - preto bol vďačný. Tomu snehu, tým kvitnúcim ume, Bohu - za to, že dostal čosi ako prísľub o jari.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lebo smrť bola studená ako zima.

Uveril tomu prísľubu (lebochcel) a hneď na druhý deň sa vybral do školy s novým elánom. Prednášky sa síce už skončili, ale Džun-kun mu na skúškové obdobie uložil robotu - napísať referát na ľubovoľnú tému z odboru. Džun-kun bol jeho "tútor", čiže spolužiak, ktorý mu bol oficiálne pridelený za pomocníka, doučovateľa a oficiálneho kamaráta. Spoločným štúdiom sa však ich priateľstvo aj končilo; Džun-kun nebol Renátovi sympatický. Správal sa zvláštne, uhýbal očami, používal ósacké koncovky, kvôli ktorým mu Renáto rozumel len veľmi málo. Kým bolo prednáškové obdobie, ich predpísané stretnutia sa obmedzovali na pravidelné doučovanie vo štvrtok popoludní na kreslách v Univerzitnej knižnici, čo cez skúškové obdobie bez akejkoľvek vzájomnej dohody tiež automaticky zrušili. Renáta to mrzelo, ale nenávidel tie viaznúce rozhovory v prestávkach medzi krkolomnými vetiskami starojaponských literárnych diel, ktoré spolu preberali. Pripisoval to onomu zákernému detailíku, že jeho hovorená japončina bola v biednom stave, nedovoľujúcom mu zapájať sa do rozhovorov spolužiakov na katedre. Boli to trápne chvíle, príliš trápne pre neistého a nezhovorčivého Renáta, ktorý od malička túžil mať japonských kamarátov: teraz, keď mal tú možnosť, mu v tom bránila samotná reč, v belošskom svete ešte tak málo študovaná. Keď na jeseň prišiel na katedru, dievčatá sa okolo neho točili a chlapci introvertne čakali, a všetci ho jednomyseľne vyzývali, aby len chodieval do študovne na katedre častejšie, lebo len tak sa zlepší v japončine... Pár ráz to potom skúsil, ale keď z ich rozhovorov nič nevyrozumel a občasnú otázku na svoju osobu pochopil až po opätovnom ohľaduplnom zopakovaní, zahanbený a strápnený sa zaprisahával, že tam viac nepôjde. Bolo mu ľúto, že nevedel opätovať to ich ponúkané priateľstvo, ale trápne momenty plynúce z jazykovej bariéry nevedel v sebe prekonať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Možno všetci príliš naliehali. Možno mu mali dať čas...

Čo už. Raz darmo - vyplašili ho a on sa po prednáškach zvykol utiahnuť do čitární Univerzitnej knižnice, ktorá mu poskytovala nehatený vstup priamo do depozitov, kde sa mohol prehrabávať v knihách z akého len odvetvia chcel. Tam bol v siedmom nebi. Tam, medzi nekonečnými radmi políc zabúdal na trapasy, na ten Damoklov meč svojej katastrofálnej japončiny, na čajom vysypaný znak na stene svojej internátnej izby. Vydával sa knihám napospas, či už súviseli s predmetom jeho štúdia na Ósackej univerzite alebo vôbec nie.

Do depozitov sa vybral aj toho dňa, a pustil sa do práce nad referátom. Poobzeral sa po priečinkoch v oddelení klasickej japonskej literatúry a s hŕbou kníh v náručí odchádzal k výťahu, aby sa vrátil do čitárne. Míňal rady kníh a pri poslednom, hneď vedľa výťahu, sedel na zemi Wórawet. Presne ako ten prvý raz - so skríženými nohami a čosi čítal. Na tom istom mieste.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Thajčan zdvihol oči a keď zbadal, že je to Renáto, usmial sa a pozdravili sa. Renátovi úsmev stŕpol a celou silou sa oprel do tlačidla výťahu.

"Učíš sa?"

"Učím, učím.Skúšky!"

"Veru, veru."

Už aby tu výťah bol! Neveril, že tá milota vo Wórawetovom úsmeve môže byť taká úprimná ako ten prvý raz. Po tom všetkom...

Worawét sa znovu sklonil ku svojej knihe a Renátovi odľahlo, že sa už s ním nemusí nútiť do rozhovoru. Že nemusí vyludzovať silený úsmev a predstieranú ľahkú kamarátskosť vo chvíli, keď jediné, na čo má chuť, je rozplakať sa a povedať mu "Zoberte ma už medzi seba!"

Keď sa na tomto mieste stretli prvý raz, zima sa ešte len začínala a boli si povedomí z Veže Zámorských Hostí. Wórawet povedal, z ktorej je krajiny, čo vtedy Renátovi veľa nehovorilo. Mal milý úsmev a uhladené spôsoby a spodnú sánku vysunutú dopredu, čo spôsobovalo zadnejšiu dikciu - jeho výslovnosť akoby vychádzala hlbšie z ústnej dutiny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Wórawet bol prvý človek, čo mu hneď po Novom roku blahoželal k novej vlasti a tešil sa, že rozdelenie Česko-Slovenska neopakovalo bolestný príklad Juhoslávie. Renáto mu tú pozornosť nikdy nezabudne.

Ale hlavne: Wórawet patril k družine Palmového princa. Hrával s ním tenis pred Renátovým oknom, sedával s ním v hodovni Veže, vychádzal s ním na najvrchnejšie poschodia.

Wórawet bol Rámuovým priateľom.

----------------

Konečne prišiel výťah! Dvere sa rozsunuli na obe strany a Renáto nastúpil. Stŕpnutý úsmev ho ešte dlho škrel.

Hodiny popoludnia potom zabíjal v čitárni, za stolom pri okne, striedavým štúdiom vyše tisíc rokov starých básní a pozeraním sa von oknom. Hemžili sa tam ebenovočierne hlavy japonských študentov, zababušení do šálov nasadali a zosadali z bicyklov, pre ktoré bol dlhý stojan rovno pod oknom, kde sedel Renáto. Bicykel vedľa bicykla. Renáto ich stále držal v pozornosti. Tmavomodrý horský bicykel so svietivou zelenožltou zamykacou hadičkou, ten na ktorom chodieval Rámu, tam však nevidel.

Vrátil sa k štúdiu.

Keď na unavených očiach pocítil, že nadchádza súmrak, pobral sa domov.

Domov?...

Hoci bol studený večer, zapadajúcim slnkom rozžiarené velebné oblaky, ženúce sa po jasne modrom nebi na severovýchod, niesli v sebe posolstvo tých starých básní. Znovu pocítil jar.

Smerom ku končinám, kde bola Veža, viedla od univerzity dlhá cesta. Tento úsek, ktorým kráčaval, viedol od západu k východu pozdĺž svahu pohoria, klesajúceho na juh do Ósackej roviny. Asi polovicu cesty predstavovalo stúpanie a polovicu klesanie: to cesta zdolávala najjužnejší výbežok pohoria, kopec Šimakuma-jama. Keď Renáto dosiahol vrchol stúpajúcej polovice svojej púte, vždy sa nadšene pozrel na juh, kde sa mu ponúkal ničím nehatený výhľad na celé veľkomesto Ósaka až po jagavý pruh oceánu na horizonte. V zapadajúcom slnku sa hlúčik ďalekých mrakodrapov dole vo štvrti Umeda javil ako pikareskná kulisa vo svetle divadelných reflektorov.

Vyzimený a hladný napokon dorazil Renáto do Veže. Bicykel so zelenou hadičkou tam bol, nepohnutý.

"Á, vitajte naspäť!" vítala ho v okienku haly žiarivá tvár Hirai-san.

On sa tiež usmial a odzdravil. To, že v duchu zaváhal, nebolo vidno, a tak jeho pristavenie sa pri okienku vyzeralo úplne prirodzene. "Hirai-san, za ten včerajšok vám veľmi pekne ďakujem. Bolo to strašne fajn."

"Tak čo, už bude Renáto-san vedieť urobiť oňigiri?" pýtala sa kastelánka veselo.

Chvíľu spomínali na včerajšie stretnutie a potom sa jej Renáto spýtal, či nepozná vtáčika menom uguisu.

"Poznám. Čo Renáto-san ho nepozná?"

"Nie. Len som dnes o ňom čítal v starých básňach."

"Vo vašej krajine nemáte štyri ročné obdobia? Uguisu totiž oznamuje príchod jari. Spievahó-kekjo, hó-kekjo." Sľúbila mu priniesť knihu o japonských vtákoch.

"A ešte niečo. Počkajte."

Nádych tajomnosti, s akou Hirai-san povedala posledné slová, jej prešiel aj po tvári. Zohla sa k niečomu na zemi, čo Renáto kvôli okienku nemohol vidieť. Potom sa v Hirai-saniných rukách objavila jej taška, z ktorej čosi vyberala.

"Dnes je podľa starého kalendára solárny termín Začiatku jari, a u nás sa robia takéto dlhé zavíňané suši, aby bolo aj šťastie v novom roku rovnako dlhé. Kedysi boli totiž Novoročné sviatky až o takomto čase, keď sa začína jar. A tak som pre Renáto-sana doniesla, aby ochutnal. Má rád suši?"

"Veľmi!" zaiskrili mu oči radosťou. "Tie so surovým mäsom navrchu nemám rád, ale zavíňané suši veľmi!"

"Ale keď ich Renáto-san bude jesť, musí byť otočený na severo-severo-západ!" zasmiala sa a podávala mu asi ako palacinka dlhý, v čiernych riasach nori balený valček, na ktorého koncoch vykúkala bielučká ryža, v prostriedku plnená všelijakými dobrotami.

Šťastie od severo-severo-západu...

Poďakoval sa a prijal darček.

Široké sklené dvere do hlučnej hodovne boli naproti vchodu. Keď popred ne prechádzal, zazrel dnu Thajčanov. Aké šťastie, že nemusí ísť do jedálne a že má vďaka Hirai-san o večeru postarané!

Martin Bel

Martin Bel

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som "básnik z Výšin"... Hľadám minulosť, aby som pochopil prítomnosť. Hľadám budúcnosť, aby prítomnosť mala zmysel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu