reklama

Polnočné spovede 1 e

Prišla Veľká noc...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Tá jej radostná časť - pôst sa skončil. Dávid bol šťastný zo svojich spomienok a bolel ho zub. Šťastie aj bolesť boli veľké. Prv, než sa pobral k rodičom, musel ísť na stomatologickú pohotovosť.

Konečne doma. Rodina sa znova zišla. Keď po sviatočnom obede Dávid osamel s matkou, načrtol jej hlavný vývoj udalostí od toho bolestného pondelkového rána. Bolo mu krásne. Bol natiahnutý na gauči, na stole rozvoňaná kytica narcisov a Dávid sa kúpal v endorfínoch z krásnych spomienok na bozkávanie sa s Pierom na Veľký piatok. Malátnosť tela bola dosť nápadná a lenivosť, s akou ležal celé poobedie na gauči, napokon prerástla v to pohodlné pobolievanie v kĺboch, ktoré nás oprávňuje k zaháľke a hlási, že sme niekde poriadne prechladli.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Skutočne, keď včera o polnoci išiel domov, bolo už dosť zima a nemal nijakú bundu, pretože nečakal také nočné ochladenie. Dávid bol od malička chorľavý chlapec. To bude z toho.

Do večera mal už teplotu.

V nedeľu ráno myslel na Piera, ktorý má iste omšu, a išiel na pohotovosť, kde dostal antibiotiká proti angíne.

Poobede zatelefonoval Pierovi. Na odkazovač mu oznámil telefónne číslo k rodičom a spomínal na Veľký piatok. Musí sa vyliečiť, do stredy musí byť opäť zdravý!

--------------------

Peter,

práve som sa rozhodol, že Ti musím písať, lebo už naozaj zošaliem. Zdá sa mi, že všetko, čo sme prežili, je len chiméra, minulosť, výsmech mojich zmätených spomienok, a napriek Božej Láske už zasa nemám síl veriť, že raz zasa budeš, že Ťa zasa uvidím a že Ti dám tento list. Ale ak je ešte nádej, tak chcem Ti ho dať tak, aby si si ho čítal predo mnou, a chcem, aby si mi priamo a hneď hovoril svoje odpovede na moje otázky, svoje reakcie na moje podnety, pretože zasa sa prepadám do toho prázdna beznádeje, v ktorom som žil celý život až do konca minulej zimy, keď som Ťa stretol. A zasa už neverím Tvojim uisteniam o Tvojej úprimnosti a náklonnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pretože - nevoláš. Nevoláš. Je to už tretí deň, čo som Ti nechal odkaz, že som chorý, a Teba ani nenapadlo mi zavolať a opýtať sa, ako sa mám, alebo povedať mi, ako je to škoda, že sa nestretneme. A ja, čo Ťa mám tak rád, si o tom môžem myslieť len jediné - že Ti za to nestojím, aby si mi zavolal a opýtal sa a povedal.

Čo mi povieš tentokrát na upokojenie mojej trepotajúcej sa ubolenej duše? Zasa si vypočujem nejakú náhlu nehodu s mobilom? Alebo že Ti bolo celé tie tri dni tak zle, že si mi nemohol ani zavolať?

Ja som Ti zavolal, aj keď som bol chorý.

Tak rád by som veril, že si nemohol, že si skutočne mal príčinu, prečo si mi nevolal. Ale čo je to platné, keď jediná logická odpoveď, ktorá mi vychádza, je - Tvoja ľahostajnosť. Je to tak?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nehovor mi o tom, že si citovo nezrelý. Nie si malý chlapec. V Tvojom veku som už ja ľúbil tak ako ľúbim teraz. Takže ťažko mi je uveriť, že v Tvojom veku vieš ľúbiť len tak slabo, že ani všetky moje slová o tom, ako ma bolí Tvoja neprítomnosť, Ťa neprinútia k tomu, aby si mi napísal list, alebo zavolal... Čo mi na to povieš?

Nemôžem už ani uveriť, že raz ešte niekedy budeme spolu, že Ťa ešte niekedy uvidím, že sa budeme bozkávať, že Ti dám čítať túto spoveď.

Zvoní telefón. Si to Ty???

-------------------

Bol si to Ty.

A zasa som Ti povedal do telefónu viac, než som mal.

A Ty si mi nepovedal skoro nič.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A išiel Tvoj otec a aj to jemné vlákno, čo nás na chvíľočku spojilo, sa muselo pretrhnúť.

Prečo to musí byť tak!!!

A zasa mi je do plaču. Ale vďaka Tebe je to plač viac hojivý než jatrivý.

"Ak teda chceš..." povedal si. "Aj ja som chorý, tak sa tá cesta odloží, takže sa ešte môžeme stretnúť,ak teda chceš," povedal si, najsladšie slová, aké si mohol povedať. A ja som na to zareagoval dosť suchým "nó".

"Nehovoríš to moc presvedčivo," povedal si.

Ach Peťo, preboha, prečo Ťa mám presviedčať, či sa s Tebou chcem či nechcem stretnúť,

keď -

byť s Tebou je to jediné, čo napĺňa môj život šťastím!!!

To si pamätaj naveky,

AMEN,

môj chlapček!!!

Chcem byť s Tebou, stále, navždy, chcel by som si Ťa zasnúbiť, chcel by som si Ťa zobrať, chcel by som s Tebou žiť, a na smrteľnej posteli sa spolu s Tebou modliť za to, aby sme sa znovustretli v Bohu.

Takto veľmi chcem byť s Tebou, Peťo môj.

A to, čo spôsobuje Tvoje pochybnosti, tie moje nihilistické a beznádejné reči a úteky do Florencie - to všetko sú len výsledky môjho príšerného trápenia sa nad pochybnosťami, či aj Ty chceš byť so mnou tak veľmi, ako ja chcem byť s Tebou.

TROŠÍNKU mi je lepšie. Aspoň som Ťa počul, aspoň som Ti povedal o svojom trápení, aspoň viem, že zajtra by som Ťa v Blave aj tak nestretol, aspoň viem, že to obaja sme chorí, aspoň viem, že aspoň trošku na mňa myslíš aj Ty.

Aspoň viem, že zajtra možno zasa zavoláš - a to je Nádej!

Je piatok v noci, 22.20. Už dnes asi nezavoláš. Už asi spíš. Spíš, milý môj, milovaný môj, čo sa mi už strácaš v hmlách dávna, lebo dnes je to už presne týždeň, čo sme sa nevideli.

A ja som zasa roztrasený a neviem, čo so sebou. Upokojil by ma iba Tvoj hlas. Ale Teba nenapadlo dnes mi zavolať a ja od našich volať nemôžem. Nenapadlo Ťa proste vytočiť moje číslo a prehodiť aspoň pár viet.

Prečo?

"Môj ďalší nedostatok," povieš kajúcne, ako keby si bol pred nejakým súdom, čo Ťa chce odsúdiť.

Ale preboha, ja to chcem len POCHOPIŤ. Chcem vedieť, prečo si mi dnes nezavolal. Aspoň pár viet, povedať si o banalite, s akou nám obom prešiel dnešný deň, a potom sa zasa s láskou rozlúčiť.

Je mi zle a smutno za Tebou, a preto mi zasa mozog funguje na plné obrátky a pýta sa donekonečna to isté. Odpovedz mu!

 ----------------------------------

Dávid ešte dlho písal tento list. A potom si ho pribalil do batožiny, keď odchádzal od rodičov z poveľkonočnej liečby. V sobotu mu totiž zavolal Peter a povedal mu, že asi v stredu odchádza do Talianska, ale rád by sa s ním ešte stretol. Aj Dávid aj Peter už boli ako-tak vyliečení z angíny, ktorú si zrejme navzájom darovali na Veľký piatok, a tak Dávid, po týždni ležania, sa v nedeľu podujal na cestu do svojho bytu. Bol ešte slabý, ale tešil sa, že čoskoro Piera zasa uvidí. Či mu dá list prečítať alebo nie, o tom nebol celkom presvedčený, uvidí podľa okolností.

Svoj byt našiel v takom stave, v akom ho zanechal, keď v Bielu sobotu ráno odchádzal, šťastný a s rozboleným zubom, k rodičom na sviatky. Kvety boli po týždni povädnuté, ale inak bol byt v poriadku, iba čo v ňom bolo trochu zima, pretože v posledné dni sa apríl prejavil v celej svojej typickej náladovosti a pokiaľ sa nekúri, tak osamelý panelový byt veľmi rýchlo vychladne. Navyše Dávid už krehol od nedostatku toho emocionálneho tepla, ktoré získaval z Petrovej lásky.

Večer mu Peter zavolal.

"Dávid, mám pre teba nie príliš dobrú správu..." začal zlovestne.

"Čo sa deje? Ešte si chorý a nemôžeš prísť?" zľakol sa Dávid.

"S chorobou to nesúvisí. Chorý ešte trochu som, ale... do Talianska odchádzam užzajtra."

Mlčanie.

"Musím."

Dávid mlčal.

"Volali mi práve dnes, a ja tam musím prísť hneď prvým autobusom, akým sa dá. Musím ísť cez Viedeň, lebo z Bratislavy sa zajtra nemám ako dostať...

Budem tam asi dva týždne. Ale budem ti volať, ak sa bude dať, dobre? A potom, keď sa vrátim, sa hneď stretneme, dobre?"

Dávid cítil, ako sa prepadá. Už sa nevedel kontrolovať, už sa nevedel zachytiť dohora sa rútiacich okolitých stien - aj tak by si len doráňal ruky a nezastavil by ten pád. Keď sa Peter opýtal "Si tam?", tak z posledných síl vyartikuloval vetu "To je mi ľúto. Tak šťastnú cestu, Piero," a ukončil hovor.

Tvár, ktorú sa tým zakončením telefonátu usiloval si držať, sa mu vzápätí skrivila do kŕča bolesti. A čím viac sa zaprel pri tých posledných vetách, tým otvorenejšie vypľul svoj hnev a svoju bezmocnosť do odkazovača o niekoľko hodín nato. Bola už noc a Peter asi vypol svoj mobil, už ho zrejme nezapne až do rána. To zúfalstvo z nemožnosti sa s ním skontaktovať ho primälo k šialenému činu - našiel si v telefónnom zozname číslo Petrovej rodiny a zavolal tam. Signál sa opakoval a Dávid si vzrušene predstavoval, ako vyzváňa telefón, v túto nedeľnú noc, v potemnelom dome Petrových rodičov, kde už asi všetci spia. Ak zodvihne Peter, bude mu môcť aspoň niečo povedať, stihne mu vyplakať aspoň časť svojej bolesti, kým Peter v rozpakoch a zlosti nezloží.

Ozval sa starší mužský hlas. Dávid bol spojený s Petrovým otcom.

Zaprel sa a nič nehovoril. Na druhej strane sa ešte niekoľkokrát ozvalo ospalé haló a potom lupnutie zloženého slúchadla.

Peter, ak ešte nespí, si možno domyslí, že som to mohol volať ja, a zavolá mi z mobilu, nejako tajne, po šepky spod svojho paplóna, dúfal Dávid. Lež márne.

Neostávalo mu napokon iné, ako sa rozprávať s odkazovačom. Petrov komisný hlas sa vždy poďakoval za odkaz a odkazovač sa vypol. Dávid ako šialený znova vyťukával Petrovo číslo a keď Petrov hlas oznámil, že momentálne nie je pri telefóne a že mu môžu zanechať dvojminútový odkaz, Dávid pokračoval vo svojej bolestnej výpovedi. Nakoniec sa mu podarilo tak vyrozprávať svoje utrpenie, že sa uchlácholil do stavu, keď bol schopný existovať bez toho, aby bol zavesený na Petrov odkazovač, a tak si vyčerpane ľahol na bledokakaový koberec. Bolo už dobre po polnoci a v byte bolo zima, strašne zima. Napokon sa rozhodol postaviť sa a pripraviť sa na spánok. Ráno totiž veľmi skoro vstáva - chce byť hotový, ak by mu náhodou Peter zavolal a prijal jeho návrh, že ho pôjde odprevadiť do Viedne. Veľmi, tak veľmi sa usiloval o pozitívne myslenie.

--------------

Ráno vydržal nevolať a Peter sa ozval až po dlhých hodinách čakania a sliepňania, okolo ôsmej.

"O chvíľu budeme na hraniciach, tak som si ešte zapol mobil a našiel som si tam tvoje odkazy..."

"Tak na koľko ideš? A kam vlastne?" usiloval sa Dávid byť zasa vecný.

"Mal by som sa vrátiť na budúci piatok. A idem do Vatikánu..."

Ešte sa ho pýtal, ako cestuje, a zaželal mu, aby dobre pochodil. Potom sa už Peter blížil k slovensko-rakúskej hranici, kde mu signál zanikne. Tak ho ešte poprosil o pohľadnicu a rozlúčili sa. Sľúbil, že zavolá, ak sa bude dať.

Dávid sa upokojil. Po tom šialenstve včerajšej noci bol vyčerpaný, tak si vybalil veci, pripravené na cestu do Viedne, vyzliekol sa a znova si ľahol. Prednáša až zajtra popoludní.

Peter volával každý deň. Dávid čakal na jeho telefonáty ako na spasenie, a ako počet dní Petrovej diaľky stúpal, Dávid bol menej a menej schopný čeliť svojej zúfalej samote. Spočiatku sa pokúšal o aký-taký pozitívny tón hlasu, pretože hovoriť mu, ako mu chýba, mu znelo už banálne a otravne, hoci to bola tá jediná pravda tých dní; postupne však strácal túto schopnosť a znel čoraz zdeptanejšie a ubitejšie. Veľký piatok sa zdal ďaleko, pred naším letopočtom. Už ani akoby nebol. Dávidovi nepomáhala ani predstava, že deň za dňom sa Petrov pobyt vo Vatikáne kráti a rovnakým tempom sa približuje chvíľa, kedy sa budú môcť zasa stretnúť. Preňho, ktorému aj hodina čakania bola večnosťou, sa dni vliekli ako muky Danteho pekla. A tak na očakávané Petrovo každodenné, nezúčastnene znejúce "Ahoj, ako sa máš" bol napokon schopný len urazene povedať "Ako sa môžem mať... Ty si preč - tak sa mám." Nevzpružilo ho ani uistenie, že mu Peter poslal pohľadnicu. A už ho nezaujímali ani zaujímavosti, ktorými sa usiloval rozptýliť Dávidovu sklesnutosť. Banálne novinky kdesi zo zaprášených potuchnutých chodieb Vatikánu mu pripadali absurdné. Páchli mu lžou, prísne stráženou pod velebnými šarlátmi celibátu.

To Vatikán, nie Boh, mu upiera Piera.

Martin Bel

Martin Bel

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som "básnik z Výšin"... Hľadám minulosť, aby som pochopil prítomnosť. Hľadám budúcnosť, aby prítomnosť mala zmysel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu