reklama

Polnočné spovede 5 k

Selma odletela, aby sa vrátila na letný tábor; až potom odíde do Fukuoky na ostrove Kjúšú, aby sa venovala svojmu štúdiu psychológie. Milton odletel, aby s manželkou napokon zakotvil na pobreží na juh od Ósaky, kde

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

si bude zvyšovať svoju lekársku kvalifikáciu na univerzite v meste Wakajama. V nasledujúcu nedeľu Sakurai-sensej priniesol Renátovi jednu z fotografií, ktoré mu poslali zo Spravodaja - vraj "pre senseja a jeho žiakov".

"Ktovie, ako sa má Seuma-san v Paríži...", zamyslel sa sensej. "Ja som tiež cestoval do zámoria. Bolo to do Rosu," Los - tak si Japonci skracujú Los Angeles, "ale nepáčilo sa mi tam. Na letisku boli samí černosi. Aj colník, čo mňa odbavoval, bol černoch!" Staručký japonský učiteľ šodó zvraštil tvár pri tej kyslej spomienke. Byť odbavený čiernym colníkom bolo preňho takým šokom, že radšej potom už nikdy viac neopustil brehy svojich ostrovov. Úbohý sensej. Aj takéto bolo Japonsko vašich čias. Aj takíto boli Japonci. Renáto nechcel otvorene reagovať. Mal však chuť viac neprísť na hodinu štetcopisu... Uvidí o týždeň.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď raz v týždni prišiel na večeru, podozrivo nabité boli stoly okolo televízora - stoly, čo si pamätali každé slovo z hodín Selminej francúzskej konverzácie. Teraz sa pri nich na stoličkách tlačili anglofóni, očami zavesení na obrazovke: hrdili sa na nej ladné vežičky Kráľovského paláca v Krung Théb. Vtedy si Renáto všimol, že obraz nejde z televízie, ale na stole je položené pustené video! A v zápätí - zazrel aj Davida a Bolormu!

"Hi, David! Ahoj, Bolormo! Back from Thailand?"

David, svalnatý Žid z LA, sa usmial a natiahol vysvetľujúcu dlaň smerom k obrazovke namiesto odpovede. Zato Bolormaa bola zhovorčivejšia a podišla k nemu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Nazdar, Renáto. Tak jak se máš?"

"Co já... Vy jak ste se měli?"

"No v Thajlandu bylo fantasticky", zaklonila hlavou Bolormaa.

"Česky se říká Thajsko, a slovensky taky", opravil ju Renáto a sadol si s ňou k vedľajšiemu stolu, aby mu rozprávala. Táto krásna a srdečná Mongolka vedela poriadnu pražácku češtinu a Renáto, využívajúci šancu pohovoriť si s niekým blízkou rečou, ktorá sa v takej cudzine zdá takmer ako materčina, choval za to k Bolorme takmer sesterské city: oboch ich nesmierne zbližovalo mystérium spoločnej tajnej reči, ktorej nik nerozumel, ak z času na čas uprostred anglického rozhovoru s ostatnými prehodili oni dvaja medzi sebou nejakú poznámku po česky. Renáto bol vlastne prvý raz v živote v situácii, keď musel po česky bežne hovoriť: dovtedy ten jazyk celý život len pasívne vnímal z televízie a od niekoľkých príbuzných, ale nikdy si nemyslel, že mu bude robiť taký problém po česky rozprávať: niekedy mu dokonca prišlo ľahšie vyjadriť sa po anglicky alebo po japonsky, než hľadať zabudnutý český výraz. Bolormaa však perfektne ovládala všetky tieto reči, navyše aj ruštinu, a tak medzi nimi nijaká jazyková bariéra neexistovala. Bolormaa strávila detstvo v Moskve, a keď potom niekoľkokrát navštívila sestru, vydatú v Prahe, na podklad dokonale zvládnutej ruštiny sa jej čeština za tie dvoje či troje letných prázdnin obdivuhodne nalepila a rozprávala ňou "jak rozená Pražačka!", ako sa nemohol vynačudovať Renáto. Niekedy si povedal, že urobí pokus, a z ničoho nič prepol v hovore na slovenčinu. Bol to jeden z tých vzácnych okamihov, keď si počul z úst vychádzať svoju dávnu, málo počutú a málo používanú materčinu, okamihov priam magickej sily: doprial si tú slasť a s radosťou zisťoval, že Bolormaa síce spozorovala, že "teď zase mluvíš slovensky, žejo?", ale rozumela takmer všetko. Vtedy nemohol vyjsť z úžasu: rozpráva sa v Ósake s Mongolkou v svojej exotickej materčine - a ona mu rozumie! Ale len vtedy si to uvedomoval. To, že bola Mongolka, mu bledlo dostratena. Bolormaa s vlasmi hnedými po burjatskej babičke a s dobrými šikmými očami nie celkom čiernymi - veď Čingischán vraj mal dokonca modré oči - mu bola takmer ako sestra. Lebo hovorila takmer jeho rečou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A teraz mu tou takmer jeho rečou nadšene rozprávala o "Thajlandu", o nádherných plážach na juhu tej krajiny, kde z mora vyčnievajú podivné skaly plné jaskýň, o spúste máng a papájí, ananásov a kokosového mlieka, o pálivých dňoch a horúcich nociach, a o ľuďoch, o ľuďoch tam dole v Thajsku.

"Tam jsou lidi uplně jiný než ti Thajci tady. Všichni se usmívají, jsou milí, mávají ti když se vezeš kolem v člunu... A všude tě zdraví - Sawaddí khrab!"

"Naučila ses i něco víc thajsky?", pýtal sa Renáto, s očami roztvorenými, občas sa obzerajúc za seba na zábery z videa.

"No jo, to víš, takový Khóp khun mák - to je Děkuji pěkně, to se naučíš rychle. Ale jinak ne. Voni všichni uměj anglicky."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Nemohu uvěřit, že ještě dnes ráno jste byli tam dole!"

Bolormaa priniesla čosi z tropického slnka aj sem - bola opálená, rovnako ako David. Priam to z nich oboch čpelo, ako sa mali tých pár týždňov výborne a z akých úžasných končín to prišli. Aj Renáto, keď bolo najviac zima, pomýšľal na cestu do tej čarovnej krajiny, dokonca si aj našiel telefón Thajského konzulátu v Ósake a zistil si, že ako Slovák by vízum mal dostať. Lenže sny boli uňho vždy mocnejšie než odhodlanie. Teraz už išla jar a musel sa uspokojiť s pozdravom z Thajska od Bolormy a Davida.

Thajčania, čo prichádzali do jedálne, nechávali zábery na obrazovke nepovšimnuté. Nevzrušovalo ich, že niekto bol u nich doma. Je to len samozrejmé: celý svet chodí do ich krajiny, Thajsko sa stalo jedným turistickým strediskom. A každý chce vidieť len krásne dievčatá, krásne chrámy a paláce, krásne pláže. A to sa im aj poskytuje... Za svojím nezáujmom nechávali skrytú pravdu o Thajsku, ktorá Renátovi tak chýbala. Čo sú to za ľudia!

Čo je to za krajina!

Čo je to za zem, že rodí také krásne deti! Prichádzajú - snedí, šikmookí, s tajomstvom svojej spevnej reči a myšlienok za nevysloviteľnou černotou svojich vlasov. Čo sú to za ľudia!...

... Čo je to za Človeka!

Závan Thajska, ktorý priniesla Bolormaa, ho nechával ešte nepokojnejším.

_____________

Termín Jarného tábora Klubu angličtiny kóbeských vysokoškolákov sa blížil a organizátori telefonovali prihláseným záujemcom, aby potvrdili účasť. Ruy napevno išiel, a keď sa ho pýtali na Selmu, povedal, že aj ona iste pôjde, ale že sa vráti z Paríža vo štvrtok, takže ak sa chcú s ňou spojiť, musia jej zavolať až potom. Renáta japonský telefonujúci s japonskou angličtinou prosil, či by mu nemohol zistiť, ako to je s Maudžúdom, ktorý sa na telefónne výzvy nehlási. Renáto ho teda informoval, že Maudžúd je asi stále v škole alebo neprijíma telefóny počas modlenia, keďže má ramazán - a z toho dôvodu ani nepôjde. Ruy s Renátom sa v tie dni o inom ani nerozprávali. Vždy, keď sa stretli, prehodili pár slov o príprave na Tábor či spomienku na Selmu a ktovie, ako sa tam má.

Ani sa nenazdali a Selmina absencia sa prevalila do druhej polovice. Potom ešte pár dní - a prechýlila sa ku koncu. Renáto sa nevedel dočkať na správy z Európy. Tak - z Európy. Tam ďaleko v Japonsku sa mu Európa naozaj javila ako domov, ako jeden celok, do ktorého patrí aj on, najmä ak bol jedným z mála Európanov v tomto dome. Pri raňajkách často hučalo z hodovenského televízora nejaké medzinárodné vysielanie so správami aj v ruštine, ktorá mu tiež vyvolávala akúsi ilúziu domova, podobne ako české rozhovory s Bolormou. Navyše, cítil takú márnivú hrdosť, že je možno jediným z celej komunity internátu, ktorý tej reči rozumie, reči krásnej, reči mäkkej, reči blízkej napriek všetkým tým nepríjemnostiam za posledné storočie. "Vy Rusov nenenávidíte?", pýtal sa ho raz Dan, a on mu vysvetľoval, že nemajú prečo. "Oni sú rovnakými obeťami režimu ako my."

"Takže máš predsa len pocit, že steobeťami..."

Ťažko bolo odpovedať Danovi, ktorý zo Stredo-východnej Európy zažil len babkinu "kašu" a smutnú židovskú hudbu Klezmer. Vlastne sa ho vtedy Renáto prišiel opýtať, či sa ešte stále oslavuje sviatok Púrím, ako sa o ňom v to nedeľné dopoludnie práve dočítal v knihe Ester. Dan mu opisoval, ako decká na Púrím behajú s rapkáčikmi, ale rozhovor sa potom zvrtol iným smerom.

Obeťami... Pravdaže sme obeťami. Ale Renáto sa celý čas usiloval nepôsobiť ako obeť. Je pravda, že už asi nikdy nezíska tú samozrejmú zhovorčivosť a sebaistú spoločenskosť, akou sa vyznačovali všetci jeho priatelia, čo vyrastali v krajinách, kde od malička nebola ideálom skromnosť, utiahnutosť a nevyjadrovanie svojho názoru až dovtedy, kým sa neukáže, že takého názoru sú aj ostatní. Nebol zvyknutý vyjadrovať svoj názor, či už to bolo socialistickou výchovou alebo jeho povahou. Často nemal čo povedať, keď sa ho spýtali, "čo si o tom" myslí. Cítil sa, že pôsobí utiahnuto, nesmelo a placho, hoci to bolo to posledné, ako by bol chcel pôsobiť. A len v ostatnom mesiaci, možno z toho, ako sa v ňom hromadil smútok a zúfalstvo, sa občas pristihol, že je akýsi uvoľnený a bezprostredný - až sa Grant začudovane obrátil k Danovi a nahlas mu "šepol" - nezdá sa ti Renáto dnes akýsi rozšantený? Renáto si bol vedomý, že "mischievous" skutočne je, a nevadilo mu, že to je na ňom vidno. Konečne pôsobí uvoľnene a priamo, konečne si v hlave nepremýšľa každú anglickú vetu skôr než ju vysloví nahlas - čo síce prináša občasné chyby, ale už mu na nich nezáleží, už nie je úzkostlivý na gramatickú kvalitu toho, čo povie. Častejšie teraz chodieval do hodovne aj po ôsmej večer, keď sa jedenie skončilo a miestnosť sa menila na klubovňu. Pozerala sa televízia, rozprávalo sa, popíjajúc horúce kakao či jahodové mlieko z automatu, pripravovalo sa na skúšky. Raz v noci v nedeľu - ešte prv než sa vrátila Bolormaa s Davidom, sa tak všetci zišli na nočný film - Kurosawove "Sny". Na obede to objavil v novinách Grant, a navnadil aj ostatných. Pod heslom "Bude kino!" sa spustila ďalšia vežová akcia a pred desiatou sa už ostentatívne zhasli svetlá hodovne, aby bolo prítmie, a každému, kto sa objavil hore na schodoch s prekvapením, prečo je tu tma, vysvetľoval malý Miguel, že "Bude kino!". Prišiel aj Ti Aun a nesmelo si prisadol k ostatným. Renáto sa od neho dozvedel, že už sa mu tiež pobyt v Japonsku končí. "Je tu zima a - je mi smutno za mojou krajinou." Došlo ešte zopár ľudí, usadili sa pohodlne po kreslách a stoličkách pod terasou v kúte hodovne, s nohami vyloženými na stoličkách a stoloch, a v útulne temnom prostredí, kde svietila len odzadu lampa v automate na horúce nápoje, mali potom "kino".

Martin Bel

Martin Bel

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som "básnik z Výšin"... Hľadám minulosť, aby som pochopil prítomnosť. Hľadám budúcnosť, aby prítomnosť mala zmysel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu