Polnočné spovede 5 ch

Autor: Martin Bel | 7.10.2016 o 19:17 | (upravené 7.10.2016 o 19:51) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  24x

Ume v parku ešte kvitli a ich vôňa v sobotný podvečer skorej jari vyprevádzala priateľov, ako prechádzali neďaleko nich po chodníku. Nad Ósakou sa stmievalo a...

... zažíhali sa svetlá. Vysvietená bola stanica Južné Senri, vysvietený bol aj vlak, čo na tunajšej frekventovanej trase chodí jeden za druhým každých päť minút. Na Umede pred Big Manom sa majú stretnúť s Hirai-san a odtiaľ pôjdu do indickej reštaurácie Ashoka, ktorá je zaručene pravá, pretože má juhoázijské osadenstvo.

Big Man je stretávacím miestom. Je to obrovská obrazovka, nachádzajúca sa na jednom z krytých námestí toho zastrešeného bludiska ulíc, pasáží a plošín. Z vlaku vystúpili do spleti vysvietených hál plných ľudí, pestrofarebných stánkov s pestrými sladkosťami, s novinami, so zelenými fotoaparátmi na jedno použitie, so strakatým výberom suvenírov, miešali sa tu hudby z rozličných obchodov a podnikov, ktorých vchody ústili do hál, klesajúcich jedna pod druhú a prepojených niekoľkoprúdovými eskalátormi, na ktorých bol málokedy voľný schod, a aj keď bol, tak uponáhľaným Japoncom to proste nedalo, aby nechali pred sebou kus eskalátoru prázdny - kus, o ktorý môžu rýchlejšie ubehnúť svoj beh, a vždy sa o uvoľnenú vzdialenosť pohotovo posunuli vpred, a za nimi ďalší, a ďalší, s dobrým pocitom, že popohnali svoje večné hnanie sa niekam tam, kam sa to všetci bezhlavo ženú, nevedno kam... Zopár eskalátorov dole, zopár zátačiek - a Grant bez škrabanca vkormidloval loď svojich priateľov pomedzi koralové útesy umedské až rovno pred obrovskú obrazovku, zaberajúcu celú jednu stenu haly.

Na Big Mane sa práve zmietala obrovská štíhla postava speváka Himuro Kjósukeho a halou x-tého poschodia Umedy vrešťali divoké rytmy hitu "Kiss Me", ktorý víťazil v hitparáde hlavne okolo Vianoc a Nového roka.

"Kiss me, nanimo kamo..." zanôtil Renáto a pokýval si hlavou do taktu vášnivej pesničky.

"Ja by som tancovala!", podľahla aj Selma a privinula sa Renátovi k ramenu.

"Ja tiež!", zvraštil na moment Renáto tvár v sklamaní nad nemožnosťou dať voľný priebeh tej bláznivej pohnútke - bolo tu predsa len priveľa ľudí. Zato Himuro Kjósuke si vzrušujúco tancoval po celej ploche Big Manu a Selma s Renátom boli jedni z mnohých, ktorých nervy hopkali súhlasne s pesničkou. Priestranstvo pred Big Manom bolo doslova obliehané čakajúcimi. Je to miesto, kde sa stretávajú ľudia z druhého najväčšieho mesta Japonska, takže nečudo, že tu vidno najbohatšiu škálu ľudských typov, od gajdžinov všetkých rás po Japoncov všetkých módnych trendov a všetkých kaderníckych štýlov a farieb vlasov. Celé to prepestré ľudstvo čakalo, tu pred Veľkým Chlapom, ktorý znova prevolával k životu refrénom

"KISS ME, aj keby ti bolo

z čohokoľvek smutno..."

Teraz nie je čas na smútok. Je čas radosti, priateľstva, a čas odhaliť zakalenú pravdu o indickom karí. Renáto bol zvedavý, ako zvládne príslovečnú pálivosť južnej kuchyne. Svoje obavy si však nechával pre seba. Počul, že najlepšou zbraňou proti peklu v ústach je studená voda - a tú hosťovi v japonských reštauráciách automaticky nalejú hneď po príchode, takže prvá pomoc bude naporúdzi, ak by došlo k najhoršiemu.

Vábivý Kjósuke v čiernom dospieval, odzneli reklamy, ďalšie pesničky, a Hirai-san nechodila. Milton pozrel na hodiny. "Nepôjdeme?" Všeobecný súhlas. Hirai-san má smolu.

Lenže teraz - kadiaľ? Grant sa predsa len v kútiku srdca spoliehal na pomoc Hirai-san pri hľadaní cesty von z tohto bludiska a k Ašókovi.

"Musíme sa dostať k takému tomu mrakodrapu...", poznamenala Aňdžali. Dobrá rada nad zlato, hlavne ak na Umede každý z myriady východov stráži myriada mrakodrapov!

Základ je pamätať si názvy. Každý z tých mrakodrapov sa totiž nejako volá. Taká "veža", onaká "building" čiže "biru", hentaký "hoteru". Nikto však presne nevedel, ako sa volá mrakodrap, v ktorého podzemných priestoroch sa nachádza aj The King Ashoka. Stanica Umeda je samotná obrovský objekt, navyše sa na ňu v jednom rohu napája stanica Ósaka - to sa stretá konečná súkromných dráh Hankyú s konečnou štátnych dráh JR - "Džei Á", ako Japonci hovoria. A tak celý komplex má riadne široký obvod, od ktorého sa priamo rozbiehajú rozjazdené veľkomestské tepny, neumožňujúce voľný pohyb úbohému chodcovi. Ak nepoužije ten správny východ, nemá šancu dostať sa, kam chce. A to musí utrafiť to správne podlažie, lebo z podzemia sa nikam nedostane a z vyšších poschodí ho východ vypľuje priamo na nadchod smerujúci ku konkrétnemu jednému mrakodrapu, nie k tomu vedľa, kam by človek náhodou chcel ísť...

Nuž, chvíľu im to trvalo, kým z akustiky všadeprítomného ruchu vycítili, že sa zastrešené priestory končia a blíži sa otvorené priestranstvo pod holým nebom, a keď sa ocitli pred semafórmi cez vozovku, silueta za ňou, vypínajúca sa do čierneho neba jarnej noci, podaktorým pripomenula, že "tuším je to tamto, nie?"

Áno, sto metrov za štvorprúdovkou sa naozaj v šerom večernom osvetlení črtala cieľová budova. Maudžúd práve komentoval, že na Šrí Lanke takéto problémy s orientáciou nemajú, keď vchádzali dnu a zostupovali schodiskom - tento raz pre zmenu nepohyblivým - do podzemia.

Ani nepostáli pred výkladom Kráľa Ašóku, aby si vybrali z verne vyzerajúcich atráp exotických a vábivých pokrmov, a nedočkavo vošli dnu.

Na pulte pokladne, kde pri odchode návštvníci platia, uvidela Aňdžali dve misky: v jednej boli hladké hrudky cukru veľkosti cukríkov, a v druhej fenikel.

"Vitajte. Nech sa páči," povedal chlapec za pokladňou a všetci podľa Aňdžaliinho vzoru si lyžičkou nasypali do dlane feniklu a za ním hodili do úst hrudku cukru. Hryzúc fenikel, pocítili v ústach jeho osviežujúcu vôňu, a vetrová chuť sa spájala so sladkosťou pomaly sa rozpúšťajúceho cukru. Neďaleko stál mladý juhoázijský čašník s výraznými očami, skvúcimi sa z tmavej hebkej tváre, a bol v pomykove, keď uvidel túto plejádu gajdžinov, ktorú mal odviesť k stolu; nevedel totiž, akým jazykom sa má hosťom prihovoriť. Navyše, očividne sa zdráhal zahrať pred nimi vítaciu scénu, ktorú stokrát predtým vykonal pri japonských návštevníkoch: bolo mu trápne - gajdžinovi - hlboko sa celým trupom pokloniť pred gajdžinmi, medzi ktorými tuším bolo aj zopár jeho krajanov, cez školený úsmev zaprelúdovať "Iraššajmasé!" - "Vitajte", a potom ich s tou najzdvorilejšou japončinou odviesť k stolu. Cítil, že by bol skôr smiešny ako zdvorilý.

Maudžúd, vždy pripravený na komunikáciu, sa hneď zaradoval, akonáhle váhavca zazrel. Ani nespozoroval, ako odvanul čašníkovi z tváre úzkosť, keď sa úplne neformálne naňho usmial s anglickým "Hallo, are you from Shri Lanka?".

"Yes," usmial sa vďačne a zo stuhnutého čašníka japonskej reštaurácie sa opäť stal uvoľnený južan, konverzujúci s Maudžúdom a Miltonom po sinhalsky, ako viedol skupinku k stolu.

Maudžúd, nadšený z toho, že stretol ďalšieho krajana - aj keď Sinhala - spriadal plány, že by sa Šrílančania z Ósaky a okolia mali viacej schádzať.

"Povedal mi, že veľa našich tu robí v reštauráciách. Ale všetko sú to indické reštaurácie. Šrílanská ani jedna."

Dan sa začudoval: "Je v tom rozdiel?"

"Myslím, že áno," vysvetľoval Maudžúd. "Keď som bol v Bombaji na študijnom pobyte, veľmi mi nechutilo. A v Indii jedia chlieb. U nás viac jeme ryžu."

"Aj u nás sa je ryža," pripojila sa Aňdžali. "Ale skôr na juhu. Máš pravdu, na severe máme často chlieb."

"Chlieb?", začudovala sa Selma.

"No veď sa pozrite do jedálneho lístka!", vyzvala Aňdžali. Ale beda pre ne-Indov: všetky názvy boli indické. Pod farebnými fotografiami rozmanitých lahôdok sa skveli najexotickejšie slová v latinke, a pod nimi prepis do japonskej katakany.

"No, Aňdžali, budeš nám musieť prekladať!", zhodli sa všetci, pretože názvy nič nehovorili ani Sinhalovi a Tamilčanovi.

Aňdžali sa teda pustila do syzyfovskej práce, aby preložila celý jedálny lístok. Nebolo to však na nič, aj tak si ostatní nepamätali, ktoré je ktoré.

"Vieš čo, radšej objednaj za nás všetkých," zhostil sa napokon velenia Grant. "Je nás osem, takže objednaj osem rozličných jedál, pre každého ten "chlieb", a ešte aj to kráľovské rizoto - hádam stačí jedna porcia. A každý z každého ochutnáme."

"No veď to je spôsob, akým sa u nás aj stoluje,", prisvedčila Aňdžali, a privolali obsluhujúceho čašníka. Ten sa ukázal byť zasa Indom zo severu, a tak Aňdžali s ním prešla do tajomnej hindčiny, odriekávajúc záhadné vety, na ktoré čašník akoby sprisahanecky pritakával, a ostatní sa museli len nechať prekvapiť, čo z toho bude.

A bola z toho skvelo vyzerajúca tabula: niekoľko čašníkov nieslo misy a podnosy, kládli ich doprostred veľkého stola a pred každým hosťom sa ocitol veľký plochý tanier s obrovskou lokšou. Z jedál so žltými, hnedými, červenými omáčkami sa šírila nádherná pálčivá vôňa, ktorá kúdolmi stúpala do priestoru nad stolom a tancovala do jemného brnkania zunivého sitáru reprodukovanej hudby.

Usmievavá japonská dievčina rozdávala lyžice a vidličky.

"Ďakujem, budem jesť rukou."

"To myslíš vážne, Renáto?", prekvapene sa naňho zadíval Dan. "Ty to vieš?"

"Nie, ale veď nás má kto naučiť. To treba využiť!", optimisticky zahlásil Renáto.

"Fajn, skúsim aj ja."

Príbor napokon odmietli všetci. Maudžúd len ťažko potlačil v sebe hrdosť. Milton to bral so svojím buddhistickým humorom a Aňdžaliin výraz naznačoval, že nikdy nepredpokladala nič iné.

"Takže zaučte nás, sme na vašej výsostnej pôde!", žmurkol Grant na Indku a Šrílančanov.

Aňdžali sa pustila do vysvetľovania. Je sa pravou rukou, ľavá musí ostať vždy čistá, lebo ňou chytáte lyžice, ktorými si naberáte z omáčok, v nej držíte pohár s nápojom a vôbec, musí byť naporúdzi. Zásadne sa používajú prvé tri prsty pravej ruky - palec, ukazovák a prostredník, je neslušné, ak sa zašpinia posledné dva, hlavne malíček. Aj prvé tri prsty by mali byť zamazané len do dvoch tretín.

"To na Šrí Lanke neplatí. U nás jeme všetkými piatimi prstami," argumentoval Maudžúd.

"Ale platí, Maudžúd," odporoval mu Milton. "Neuraz sa, ale ja som piatimi prstami videl jesť len Tamilčanov. Bolo to u nás v univerzitnej jedálni. Omáčku aj ryžu si pomiešali do jednej masy a z toho si potom hnietli také guľky, ktoré jedli. Inak sa normálne je slušne len tromi prstami."

"Ja jem všetkými piatimi," nástojil Maudžúd. "Načo by ich potom Alláh dal človeku päť?"

"Myslím, že tieto otázky etikety sú pre nás aj tak predčasné," vložil sa do dišputy Grant. "Budeme radi, ak to vôbec nejako zvládneme. A preto buďte k nám prosím zhovievaví a nepovažujte nás za prasiatka len preto, že budeme mať prsty zabrbľané od špičky až po zápästie."

Prehovoril všetkým z duše, a s chuťou sa do toho pustili.

Slastné citoslovcia a obdivné reči nebrali konca. Zapíjalo sa tiež hojnosťou vody. Čašníčka s nádobou na vodu s ľadom ani nestačila všetkým dolievať, čo si potrebovali uhasiť páľavu v útrobách. Pritom bolo v japonskej časti osadenstva vidno neskrývaný úžas nad výjavom, aký tu ešte nemali: osem hostí okolo obloženého stola, všetkých možných rás, a všetci jedia rukou. Okolití stolovníci tiež zmätene pokukávali. Zato z juhoázijských čašníkov bolo poznať sympatiu a zadosťučinenie.

Aňdžali, na ktorej pravú ruku sa zraky spolustolovníkov obracali predovšetkým ako oči orchestra na taktovku dirigenta, sklamane porovnávajúc svoje zababrané ruky s jej dôstojne pôsobiacimi čistými prstenníkom a malíčkom, musela každú chvíľu niekomu opakovať názov toho či onoho jedla, a z čoho pozostáva.

"Prečo sa ani jedno nevolá karí? Veď práve na to sme sem prišli!", sklamane poznamenal Renáto.

"Ja neviem. Curry je predsa anglické slovo. My tieto omáčky nevoláme curry."

"Karí je to po tamilsky," vysvetlil napokon Maudžúd. "Pre nás sú všetky tieto jedlá jednoducho "karí". "Takže angličtina to prebrala z tamilčiny!", ujasňoval si Grant, a namočil útržok svojej lokše zvanej "nán" do kurkumovožltého kuracieho karí.

Kto dojedol svoj nán, pridal si žlté kráľovské rizoto, ktorého jemnú zmes vôní a chutí dopĺňali sladké hrozienka.

"K tomu je škoda si niečo pridávať, ja to vynikajúce aj samotné."

"Veru. Ešte by tak k tomu sedelo možno to Selmino karí, k tým sladkým hrozienkam," podpichol Dan a Selma sťa šelma vycerila naň zuby.

"Musíte mi ešte všetci poďakovať," nedala sa. "Nebyť toho, tak tu teraz nie sme a netešíme sa z takýchto dobrôt! A ktovie, či sa nám vôbec ešte niekedy podarí takto spolu stretnúť."

Pálivé indické korenia zamrazili v ústach. Tu nad tabulou mahárádžovských hodov, v sieni s nádherne vyrezávanými mahagónovými zástenami a sochou poloslona Ganéša dobrácky skláňajúceho chobot k hosťom, si nikto nespomenul ani na "karí" z minulej soboty, ani na lúčenia, ktoré sa blížia. Škoda, že to spomenula.

"Ešte zajtra sa stretneme," odháňal clivotu Renáto. "Prídete predsa na hodinu šodó. Budú tam od novín."

"Od novín?", zavetrila šelma. "A prečo?"

Nahlas sa rozosmiala doteraz mlčiaca Carol. "Ako odškodné za Akciu juki-Daruma! Mimochodom, ja som tu jediná zástupkyňa z tých poškodených, ktoré nedostali odškodné, keď v pondelok boli novinári vo Veži! Maudžúd a Renáto by mi mali zaplatiť aspoň môj podiel na tejto večeri." Jej oči opäť zablysli fingovanou čínskou vypočítavosťou.

"No way. Nič ti platiť nebudeme. Mala si tam byť," smial sa Maudžúd.

"Príď zajtra na šodó a budeš rovnako slávna ako ostatní," riešil Renáto.

Pri zmienke o sláve Selma úplne ožila. "Ešteže letím až v pondelok - prišla by som o takú šancu ocitnúť sa v japonských novinách."

"Ja letím už zajtra," nadhodil Milton, "ale vôbec ma to nerozčuľuje, že v novinách nebudem."

Dan mu namietol: "Pozri sa, Milton, ty si lekár, tvoja budúca manželka je lekárka, ty slávu nepotrebuješ. Ale Selma je umelkyňa. Tá musí využiť každú príležitosť, ako na seba upozorniť." U Dana človek málokedy vedel, kedy hovorí vážne a kedy ironizuje.

"A odkiaľ vieš o mojej žene?", zvedavo sa usmial Milton.

Dan nikdy nestrácal chladnú hlavu. "Tak, hovorí sa to, po Veži..."

"No, len aby sa to nedostalo do Kolomba skôr, než tam budem! Vidím, že Veža je pekná klebetáreň, ale Šrí Lanka je ešte horšia! Ešte by mi nevestu schovali."

"Veď si ďaleko v Japonsku, Milton," zahováral Grant.

"To je jedno. Stačí, ak by to niektorý tunajší Šrílančan zatelefonoval domov - hneď sa o tom bude vedieť. Svet je malý..."

"Veru, to máš pravdu. Nedaj si zobrať nevestu!", pritakal mu Dan s kyslotou v tvári. Všetci vedeli, na čo myslí. Aj on sa mal totiž ženiť. Do Japonska prišiel študovať vlastne len kvôli Tokiko, dievčine z Tókja. Stretol sa s ňou, keď študovala vo Washingtone na strednej škole. Zasnúbili sa - celkom po kresťansky, ona Japonka, on Žid. Potom odišla späť domov do Tókja. Ešte mesiac, a Dan nastúpi na svoj odbor na Tókijskej univerzite; onedlho mala byť svadba. Všetky voľná a prázdniny, čo mal tu v Ósake na jazykovke, prejazdil cestami do ďalekého Tókja za rodinou svojej milej. Nefungovalo to. Tokiko bola najstaršia zo sestier, a keďže nemala brata, ona mala niesť štafetu pokračovania rodu. Dan bol ochotný aj prijať ich priezvisko, len aby jej otec nemal už ďalšie výhrady proti prijatiu gajdžina do rodiny.

Nepomohlo. Pred pár týždňami sa Dan vrátil z Tókja a bol zarážajúco mlčanlivý. Vysvitlo, že nádejný svokor si postavil hlavu: kto sa bude starať o hroby predkov, keď pokračovateľka rodu odíde žiť do Washingtonu?!

Rozišli sa. A nebola to rodina z nejakej bohmi-zabudnutej dediny v horskej rozsadline na zapadlom vidieku ostrova Šikoku; boli to Tókijčania, obyvatelia najväčšieho veľkomesta sveta, ktorí najstaršiu dcéru - pýchu svojho rodu - poslali študovať do Ameriky. Aby Tokiko získala cveng. Cveng na vydaj. Ale rozhodne nie na vydaj s gajdžinom, pánbožkovia uchovajte!

"Neverím v osudové lásky," poznamenal napokon rozvážne Dan. "Je to škoda, ale - Tókjó je veľké, Tókijčanky pekné... Každopádne, prajem vám šťastie, Milton!"

Problém nastal, keď chceli skončiť hodovanie.

"Aňdžali, prsty sa na záver oblizujú?", uškrnul sa Grant.

"Nie. Tu na to asi nie sú zavedení, ale teraz by nám každému mali priniesť misku s čistou parfumovanou vodou na umytie prstov."

"A čo nám radíš?", bezradne jej ukázal Dan svoje zababrané ruky.

Aňdžaliin pokyn predbehol Renáto, keď si začal čo najdecentnejšie oblizovať prsty.

"Je to dobré," vysvetlil, keď spozoroval, že sa všetci naňho pozreli, "škoda by bola utrieť to všetko do obrúska."

Nuž, podivní hostia sa pustili do oblizovania prstov, a na záver použili obrúsky. Japonskí čašníci sa usilovne tvárili nijako. Vyprevádzali ich "nijakým" pohľadom s miernym fascinovaným úsmevom ešte aj počas toho, ako platili pri pokladni, kde si nadôvažok všetci ešte načreli z misiek s cukrom a feniklom. Ako ostro sú sledovaní, si uvedomili až pri samotnom odchode, keď sa naraz z každého kúta reštaurácie uklonil nejaký trup a odriekol obligátne "Dovidenia".

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?