Polnočné spovede 5 h

Autor: Martin Bel | 30.9.2016 o 21:05 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  31x

Ako je dôležité mať filipa nebola jediná vec, ktorú si Renáto minulý týždeň priniesol z Univerzitnej knižnice na spríjemnenie osamelého víkendu.

V Zobraných dielach Oscara Wildea, pomerne neveľkej knižke príjemného formátu, ho zaujal aj názov "The Picture of Dorian Gray". Zvláštna zvedavosť ho pútala k názvu toho románu, a pustil sa doň hneď po ovlažujúcom smiechu nad vtipom a duchaplnosťou slávnej komédie.

Teraz trávil "v posteli s Oscarom Wildeom" celé dni a nemohol sa odtrhnúť ani v noci. Pri mizernom osvetlení neónkou hltal príbeh o krásnom Dorianovi Grayovi hlboko do noci, až kým ho úplne znavené štípuce oči neprinútili vrátiť sa zo skvostných šľachtických salónov a smradľavých uličiek starého Londýna do studenej jaskyne súčasnej Ósaky a dopriať im odpočinku v spánku.

Dennodenne odlietal od tej trochu tupej každodennej japonskej reality, zúčastňoval sa na výrečných a ničnehovoriacich konverzáciách za bohatým stolom Lady Agathy, spolu s priateľom maliarom bol fascinovaný pôvabom mladého Graya, rozprával sa s ním a tešil sa z jeho nádhernej prítomnosti. Obraz Doriana Graya mal pred očami. Akoby si ho on sám bol postavil za model v ateliéri s klavírom a vôňou ruží zo záhrady a sám si ho maľoval. Každá črta štetcom bola vedená jeho vlastnou rukou. On sám sa stal aktérom príbehu. Na tom jeho obraze stál v životnej veľkosti jeho Dorian. Alebo - aspoň si ho tak v tieto dni nazval. A potom sa pozeral na ten obraz a trápil sa dilemou Lorda Henryho, či smie umenie kradnúť životu čaro skutočnosti.

Ale - smie ho život kradnúť umeniu? - bolestne sa pýtal Renáto pri spomienke na Rámua. Renátov Dorian mal Rámuove črty. Bol oblečený v európskom obleku a jeho oči boli namaľované tak verne, že každý, kto ich uvidel, zatúžil stretnúť sa s ním a byť jeho priateľom. V kútikoch jeho očí zuneli sitáry palmového vánku a nadol sa zužujúca tvár niesla vzdialenú podobnosť s tvárou Achnatona, ako ju zvečnilo pradávne egyptské sochárstvo.

 

______________

 

Novinári sa prišli signatárom juki-Darumového protestu oficiálne ospravedlniť a tak uzavrieť celé nedorozumenie. Požiadali Maudžúda s Renátom, aby ich ospravedlnenie láskavo odovzdali aj ostatným staviteľom snehuliaka, a s úctivou poklonou sa rozlúčili. Hirai-san, ktorá stretnutie sledovala zo svojho okienka, pocítila úľavu, keď videla, že podpisová akcia neviedla k nijakému trapasu, a s oboma sa potom na celom príbehu ešte dlho smiali. Dohodli sa, že si z dievčat, ktoré mali tú smolu, že neboli doma, vystrelia.

"To nemyslíte vážne!", s nedôverou v hlase vykríkla Carol pri večeri. "Oni vám vyplatili odškodné?? A koľko?"

"Hádaj, aj tak neprezradíme. Poviem ti, môžeš ľutovať, že si dnes tak skoro vyrazila do školy. Povedali, že odškodné vyplatia len nám, lebo sme na nich robili škaredé xichty, a ani sa nepýtali, kde sú ostatní signatári. Vyplatili a odišli. Aj Hirai-san to videla. Môžete sa jej spýtať. A nadôvažok išli potom ešte do kancelárie a navrhli, že s nami urobia interview!"

Carol sa uprene dívala Maudžúdovi do rozšantených očí a bolo na nej vidno, že mu neverí.

"Dobre," rozhodla napokon, "v tom prípade by ste ale mali odškodniť tých, čo tu neboli, a zobrať nás niekam na večeru. Do nejakej dobrej indickej reštaurácie."

"Dobrý nápad!" rozžiarili sa Maudžúdovi oči. "Ja už tak prahnem po poriadnom karí! Táto japonská kantínová strava ma už unavuje."

"A mohli by sme zavolať aj tých, čo sa stali obeťami Selminej banana-peel-curry party, aby si napravili chuť," navrhol Renáto. "Trebárs na piatok alebo na sobotu večer, čo poviete?"

Dohodnuté. Treba len pozvolávať ľudí, pozvať aj Hirai-san, keď zasa bude mať službu v genkane, a môže sa ísť!

 

-------------

Indická večera na Umede sa popri odškodnení dievčat za zmeškanú satisfakciu a nápravy reputácie indickej kuchyne po Selminom extempore stala aj rozlúčkou s Miltonom, ktorý už v nedeľu odlieta domov do Colomba, a so Selmou, ktorá v pondelok vyráža do Paríža.

Týždeň sa niesol v znamení príprav. Nebolo síce veľa čo pripravovať - ale predsa, bolo o čom hovoriť, na čo sa tešiť, koho zháňať. Bolo treba každému oznámiť: Aňdžali, Selme, Hirai-san, Nani, Džine (a tú zastihnúť na izbe bolo takmer nemožné), Miltonovi, Grantovi, Danovi, Dustinovi, Ruyovi, každému z nich vysvetliť okolnosti a spýtať sa, či ide.

"Máš chuť ísť s nami v sobotu večer na Umedu?"

Na Umedu! To znelo vábivo.

Pretože Umeda - to znamenalo zábava.

Umeda, ten ósacký Manhattan, skrýval v šialenom bludisku svojich mrakodrapov, podzemných ulíc aj nebesky vysokopoložených vyhliadkových terás nejedno rozptýlenie, povyrazenie, zabudnutie na samotu.

Hlavne, ak bolos kým ísť.

Na Umedu išiel priamy vlak. Rovno zo stanice za Južným parkom. Stačilo len prejsť cez hájik kvitnúcich ume alebo po chodníku pozdĺž brehov Jazera Býčej hlavy - a boli ste na stanici Južné Senri, odkiaľ pol hodinku smerom na juh citeľne klesala trať dole brehom, ako sa terén pomaly zvažoval k moru do Ósackej nížiny. Umeda bola konečnou stanicou. Predstavovala severný okraj metropoly Ósaka, výstavný, veľkolepo vybudovaný po zbombardovaní starej Ósaky v druhej svetovej vojne. Umeda - rovnako ako kvety ume, ktoré niesla v názve - bola prísľubom jari, prísľubom radosti, prísľubom nevšednosti, tam sa chodilo na nákupy, tam sa chodilo do reštaurácií a podnikov, odtiaľ sa prestupovalo na iné vlaky do centra Ósaky a do ostatných končín Japonska, tam boli cestovné kancelárie, kde človeku vybavia lacnú letenku domov...

Prosto - išlo sa na Umedu!

V jeden večer toho radostného týždňa Renáto začul kroky na chodbe pred svojou izbou, ktoré sa stále približovali a zastali až pri jeho dverách. Zaklopanie. Aké zvláštne - nik k nemu nechodieva! "Hai, dózo!", povedal, odtrhnúc pohľad od Obrazu Doriana Graya.

Guľa sa pootočila a za dverami sa objavila Maudžúdova tmavá hlava: "Ii des-ka?" - Môžem? - spýtal sa zdvorilo cez rozzubený úsmev.

Maudžúd býval obyčajne dosť upjatý, a tak bolo prekvapujúce, keď mal teraz na hlave bielu šiltovku nasadenú na americký spôsob šiltom dozadu. Bol zlatý. Prišiel Renáta poprosiť o pomoc s japonským príhovorom. Každý absolvent kurzu japončiny na Univerzite cudzích jazykov si ho musí pripraviť na záverečnú slávnosť, ktorá sa už-už blíži, keďže skúškové obdobie sa chýli ku koncu.

"Už mám niečo napísané, ale neviem, či je to zrozumiteľné. Mohol by si si to, prosím, pozrieť?"

Renáto uvidel papier plný čínskych znakov a ustrnul. "To nemyslíš vážne - ty už vieš toľko znakov?"

"Kdeže, to sú slovíčka, ktoré som našiel v slovníku."

"Ale ja tomu nerozumiem. Musíš mi to prečítať."

Maudžúd začal naspamäť odriekať vlastnou rukou stvorené japonské vety, ktoré mali napodiv hlavu aj pätu. Japonská veta - to je totiž labyrint, v ktorom sa ťažko vyznať: má slovosled úplne iný (ba niekedy aj úplneopačný) ako známejšie svetové jazyky. Hovorí sa starý vtip o tom, aký je nemožný slovosled už len v takej nemčine: Nemec vám nasľubuje hory-doly, čo vám všetko dá, čo ukáže, čo pre vás urobí - a potom povie na konci vety NICHT - a naraz nie je nič z tých hôr a dôl, už vám nič nedá, nič neukáže, nič pre vás neurobí. No a japonská veta je oveľa záludnejšia, pretože tá môže mať to NICHT, ako aj všeličo iné, na úplne inom mieste, než by sa čakalo... Navyše to všetko je ešte napísané v čínskych znakoch, z ktorých stačí nepoznať jeden - a už neprečítate pol vety a súvislosť je preč. Práve preto bol Renáto taký prekvapený, že Maudžúd, ktorý ešte pred piatimi mesiacmi nemal o tejto reči ani potuchy, mu tu predkladá súvislé vety a plno znakov! Ten musel v jazykovke dobre makať, prebleslo mu uznanlivo hlavou, ako Maudžúd odriekal naučené vety svojho príhovoru.

Príhovor sa skladal z prvých zážitkov v Japonsku, z vďačnosti voči učiteľom na jazykovke, a z pár viet o vedeckej odbornosti, ktorej sa bude od apríla venovať na ďalšej univerzite. Tu začal hapkať a stále častejšie sa pozeral do konspektu.

"Čo, čo? Ja ti teraz vôbec nerozumiem, Maudžúd! Čo to ideš študovať?"

"Farmakognóziu," vysvetlil prostým anglickým slovom. "Keby si vedel, koľko mi dalo námahy, kým som si to slovíčko preložil do japončiny!"

Renáto sa tiež pozrel do Maudžúdovho konspektu, a naozaj - na danom mieste nejasne rozoznával znaky, ktoré by mohli znamenať niečo ako "analyzovanie liečiv", ale na počutie mu to slovo nič nehovorilo. "Povedz to ešte raz?"

Maudžúd znovu odhapkal zložité slovo, pozerajúc sa na znaky v konspekte, a potom sa usiloval niekoľkokrát si to povedať naspamäť.

"Príšerné slovo!," zdesil sa Renáto. "Myslíš, že ti ho niekto z učiteľov na slávnosti bude rozumieť? To si si teda už len vybral odbor!," zasmial sa.

"Nuž čo, keď je to moja špecializácia v Colombe - prednášam to tam na fakulte!," bránil sa Tamilčan. "Mohol som sem ísť študovať predsa len to, čomu sa venujem doma."

"Iste, ale čo ak ti nikto neporozumie, čo vlastne študuješ, a každému budeš musieť na papierik vypisovať znaky, aby to pochopil!," smial sa Renáto. "Vieš čo, mal by si si to vylepiť na oblečenie: "Farmakognostik", potom budú všetci vedieť, a nebudeš sa musieť usilovať vysloviť to jazykolamné slovo!"

Aj Maudžúd sa začal smiať. Znovu a znovu sa pokúšal odrapkať tie hrozné slabiky, a vždy sa pomýlil. Keď mu Renáto opravil niekoľko gramatických chýb, Maudžúd sa opäť pustil naspamäť recitovať svoj príhovor a vety mu plynuli celkom pekne. No akonáhle prišiel k úseku "budem ďalej študovať na Lekárskej fakulte Ósackej univerzity v špecializácii...", jazyk sa zasekol a ústa roztvorili do rezignovaného smiechu. Aj Renáto sa smial. Smiali sa a smiali. Do čerta s farmakognóziou! Selmino karí z banánových šúp bolo treba farmakognostikovať, ešte dobre, že ho nikto nejedol!

"Mal by si ma naučiť jesť rukou, aby som v sobotu vedel stolovať slušne po vašom," poznamenal napokon Renáto.

"Karí sa môže jesť aj lyžicou a vidličkou, nemusíš rukou," upustil Maudžúd z rigídnosti juhoázijského bontónu.

"Tak, ako jedávaš v jedálni?"

Ty a Thajčania, chcel Renáto povedať.

"Áno. Ale je pravda, že z lekárskeho hľadiska je jedenie prstami najvhodnejšie," poznamenal Maudžúd pri odchode, "pretože v končekoch prstov sú jemné senzory, ktoré pripravia organizmus na prijatie potravy ešte skôr, než sa jej dotkne jazyk..." Rozlúčil sa pozdravom "Farmakognózia" a odišiel.

Renáto sa na sobotu nesmierne tešil!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?