Polnočné spovede 5 f

Autor: Martin Bel | 16.9.2016 o 20:34 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  35x

Zjarnievalo sa...  

Slnko síce dosahovalo napoludnie značnú výšku aj v zime, a ak Renáto práve v tú dennú dobu kráčal svojím chodníkom popri diaľnici do školy, aj sa zapotil; veľa stromov ostalo zelených celú zimu a čarovné kamélie boli v plnom kvete od novembra, odolávajúc aj tým najmrazivejším dňom. Teraz sa však už vzduchom šírila tá jemne boľavá radosť začínania a všade bolo tušiť - jar, jar, jar.

Sobotné popoludnia bývali najotupnejšie. Hodovňa nevarila, lebo kuchári mávali v ten deň voľno, a tak spoločenské srdce Veže nefungovalo: nemohli ste vstať od svojho pracovného stolíka pustej studenej jaskyne a pobrať sa temnými chodbami smerom, odkiaľ bolo počuť cvengot príborov a tanierov, šum ľudských rečí, a blížiť sa k vysvietenej sále, kde bolo teplo a živo, kde boli ľudia, kde voňali dobré jedlá, rozvíjali sa priateľstvá a lásky, rozhovory a pohľady, kde sa ozývali veselé výkriky Thajčanov, kde belosi jedli paličkami, lebo si chceli užiť tej ázijskosti, a Ázijčania jedli príborom.

Tie vzácne okamihy stretaní a vídaní boli samotárom upreté od piatka obeda až po nedeľný obed. V piatky večer chodievali tí, ktorí mali s kým, osláviť nadchádzajúci víkend večerou v nákupno-reštauračnom areáli pri stanici za Južným parkom. Malé útulné hostince, kaviarne a pizzerie sa hemžili mladými gajdžinmi, na ktorých sa majitelia podnikov pravidelne tešili.

Sobotné popoludnia bývali najotupnejšie.

Nedeľné rána sa dali prespať, zopár kresťanov chodievalo na bohoslužby do kostola niekoľko zastávok vlakom smerom dole na Ósaku; aktívnym členom kresťanskej obce bol aj malajzijský Číňan Laj, čo býval v jaskyni vedľa Renáta. Na bohoslužby chodila Džina s Grantom či s Carol bez ohľadu na to, že jeden je katolík a druhý baptista. Grant bol obrodeneckým kresťanom - milujúcim všetkých a nerobiacim rozdiel medzi ľuďmi, s ktorými sa stretne; Carol pod jeho vplyvom prekonávala duchovný prerod, ktorým sa vzďaľovala od otcovho čínskeho buddhizmu a matkinho rímskeho katolicizmu a tešila sa z protestantského entuziazmu Lajovho aj Grantovho. Renáto si v nedeľné dopoludnia v jaskyni čítaval Bibliu a čas sa už k obedu vždy akosi-akosi prehupol.

Ale sobotné popoludnia bývali najotupnejšie.

 

Ako začal v dňoch pociťovať jar, cnelo sa mu za Slovenskom. Keď má tento pocit tam doma, to sú lúky ešte čarovne usliepňané po dlhom odpočívaní a ťažko je brodiť sa mokrou hlinou pri honbe za zlatými hlávkami podbeľov.

Kdeže sú ešte tvoje podbele!

Tam doma je zima zimúca, sotva sa zatiaľ komu prisnije o jari a prebúdzajúcich sa lúkach. To len tu, za siedmimi horami a jedným morom ti vánky hudú o jari a šteboce trsteniarik uguisu svoje hó-kekjo.

Pustne Veža, posmutnieva, a to nielen preto, že je sobota. Vkráda sa prázdnota do chodieb poschodí a čoraz väčšmi ju cítiť aj v hodovni. Stoly už nebývajú tak husto obvešané stolovníkmi, kamsi sa vytráca smiech Thajčanov.

Odchádzajú domov.

Končí sa školský rok - a kto má urobené skúšky, ponáhľa sa domov. Domov z tejto zámorskej cudziny. Za milými, za priateľmi, za rodinou. Každý do svojej vlasti, kde pookreje, naberie síl. A odhodlania vrátiť sa do Japonska.

Odchádzajú domov.

Modrý bicykel so svietivo zelenou zamykacou hadičkou teraz už vezie len Wóraweta, ktorý ešte zatiaľ neodišiel a vracia sa z nákupov na nádvorie Veže práve vo chvíli, keď Renáto odchádza. "Sawaddí khrap," pozdravia sa a Renáto neisto pokračuje v chôdzi smerom, ktorý si vytýčil v toto otupné sobotné popoludnie: ide hľadať lúky s podbeľmi.

Mesto sa predsa musí raz skončiť, a svahy hôr na severozápade ho lákajú už celé mesiace. Tak naliehavo potrebuje voľnosť, šírosť lúk a miernych strání svojho rodného kraja, zurčanie Červeného potoka - tak si ho nazvali s Radom, keď si ako malí chlapci nad ním skladali prísahu pokrvnej vernosti. Tie ďaleké pohľady ponad polia, rašiace hrudy, pučiace kroviny, skláňavé krivky kopcov a na samom pozadí - Hraničné vrchy... Tak po nich túži. Po svojich nikým nešliapaných detských cestičkách cez lúky, kde sa - ako Emily s jej hrozným psom - toľko nachodil so svojimi snami, so svojimi hmkaniami piesní, so zasnenými pohľadmi na východ - "tam je Japonsko"...

Teraz kráča tým Japonskom, chodníkmi obytných štvrtí k vrchom, čo lemujú Ósackú prefektúru od severozápadu, v hľadaní lúk a podbeľov svojho slovenského detstva. Mesto, mesto, samé mesto. Potoky lemujú chodníky, stromy zahaľujú domy, prechádza popri mnohých parkoch, kde japonské rodinky zdravo trávia sobotné popoludnie, ale príroda, voľná príroda - to je to, za čím prahne Renátova duša v tento deň skorej jari, keď chce pučať, rásť, rozkvitať ako všetko naokolo.

Blíži sa k horám. Ulice pomaly získavajú vidiecky ráz, menia sa na úzke vozovky bez chodníkov, tiesniace sa medzi radmi rodinných domov bez záhrad - ale o to častejšie sa objavuje medzi domami sem-tam malé políčko, obkolesené z náprotivnej strany zasa domami. Polí je stále viac, až domy prestanú a on už vlastne kráča cestou medzi poľami. Nie šírymi. Polia sú predelené hrádzami na menšie úseky. V lete sa budú zelenať sviežou pôvabnou ryžou.

Cesta ústi do diaľnice - vpravo smer Kjóto, vľavo smer Kóbe. Na druhej strane diaľnice je ďalší úsek polí, končiacich sa lesom na úpätí vrchov.

Až po samé hory sa tiahnu ryžové polia.

A zo strmého svahu lesa veľa potešenia nezískaš, najmä keď zbadáš, že ani to horské úbočie neoplýva voľnou prírodou - medzi stromami sa tam jeden nad druhým dvíhajú stupienky bielych terasovitých víl. Obyvatelia tam hore musia mať úžasný výhľad na celú Ósackú rovinu až po oceán.

Mesto sa ti zarylo aj do tých vytúžených hôr, Renáto.

Niet tu lúk s podbeľmi...

 

Stmieva sa.

Tam dole, ďaleko späť v Suite, ťa čaká samota a jaskyňa. V hodovni budú variť až zajtra na obed.

_____________

 

Na večeru počítal s už tradičnými instantnými rezancami. Bolo to najlacnejšie a najšikovnejšie jedlo, aké si človek vedel predstaviť. V supermarkete Peacock dole pod svahom boli tieto balenia v polystyrénových miskách často zlacnené, a tak si vždy nakúpil zásobu na piatky a soboty. Keď tu začal žiť, tešil sa z tej možnosti: špagety - "slíže" - mal vždy rád, a teraz si ich mohol užiť, koľko chcel. O dve minúty po zaliatí horúcou vodou boli rámen či jakisoba hotové. Za štyri mesiace však už ochutnal všetky možné druhy a už mu chutili mdlo a stereotypne. Netušil, že táto večera sa skončí lahôdkou veľmi neklasického charakteru...

Keď zostúpil po troch schodoch do hodovne, aby si nabral horúcu vodu z boilera hneď vľavo, všimol si, že chlapci sledujú prenos majstrovstiev sumó. Boiler sa nachádzal v akomsi zákutí medzi schodmi, zábradlím vstupnej terasy a stenou, a tak keď nalieval vodu do hrnčeka s rezancami, mal možnosť nenápadne si zmapovať situáciu v celej hodovni. Zopár ľudí sa pri stoloch učilo, ale najviac ich bolo usadených v zákutí po druhej strane schodov - pri televízore. Grant sedel za hŕbou kníh a zošitov, ale obzeral sa bokom na obrazovku a Renáta privítal bodrým pousmiatím a zdvihutím ruky.

Už od Nového roka podľahli mnohí z internátu momentálnemu celonárodnému ošiaľu - majstrovstvám sumó.

Čo ich na tom len môže baviť, čudoval sa Renáto pri boileri. Vo dverách kuchynky, ústiacich na terasu povyše neho, sa objavila Selma a pozdravila ho veselým melodickým hlasom. "Robíš si rámen?" Držala dve šálky s niečím čerstvo uvareným. "Grant ma učí po francúzsky."

Tým bola príčina bohatej účasti pri televízore vysvetlená: sledovať sumó a popri tom Selmu, ako sa učí po francúzsky a teší sa do Paríža, muselo byť dvakrát tak veselým spôsobom trávenia sobotného večera.

"Monsieur Grant," oslovila žiačka svojho učiteľa, ako pred neho medzi zošity kládla jednu zo šálok s horúcim kakaom.

"Je vous remercie, mademoiselle," pokračovala francúzska scénka a z televízora zaznel hrdelný hlas rozhodcu zápasu.

Renáto si vďačne prisadol k ostatným a usiloval sa chlípať rezance, ktoré si z polievky vyťahoval paličkami, čo najtichšie.

Tie nudné pretláčačky takmer nahých guľatučkých obrov boli v tých dňoch asi najsledovanejšími programami a dokonca aj na železničných staniciach boli pustené televízory, pri ktorých sa tlačili hlúčiky cestujúcich, čo si nechceli nechať ujsť zápas práve toho svojho obľúbenca.

David, kým neodišiel s Bolormou na dovolenku do Thajska, presedel pred hodovenským televízorom celé poobedia pri sumó, a vyprovokoval tým záujem u väčšiny belošskej komunity: v ten rok malo sumó prestať byť japonským - čisto národným - športom, lebo Hawajčan Akebono sa nápadne prebojúval nahor. David držal svojmu krajanovi palce - bol to takpovediac medzinárodný zápas Japonsko-USA, a aj teraz, keď tu David chýbal, boli všetci zvedaví, ako sa bude tomu tmavému, obrovskému a - šikmookému síce, ale predsa len - gajdžinovi dariť. Akebono totiž porazil popredného sumáka menom Takanohana a zrejme sa zapíše do dejín ako prvý gajdžinský jokozuna, čo je najvyšší titul v tomto zápolení. K pikoškám tohoročných majstrovstiev patrila aj klebeta ohľadne Takanohanovho dvorenia jemnej drobulinkej herečke Mijazawa Rie. Možno to spôsobil práve pôvab "Rie-san" (ako slečnu familiárne, krstným menom, volali v televíznych správach), že preborník, ktorý napriek obrovským rozmerom mal prívetivý a krotký výraz v tvári, s Akebonom prehral. A tak bolo sumó a jeho protagonisti témou sezóny.

"Je úžasne zaujímavé pozorovať techniku boja," vyznával sa raz Grant Renátovi z vášne k sumó. "Ešte len keď sokovia nastúpia na bojisko, môžeš si tipovať, kto asi vyhrá. Nerozhoduje ani tak váha ako zručnosť, charakter prvého útoku." Celý zápas obyčajne netrval ani minútu a dvojice súperov, ktorých poradie popredu oznamovali športové rubriky denníkov a televíznych správ, sa rýchlo striedali. Pred každým zápasom bojisko posvätil šintóistický kňaz v ceremoniálnom rúchu, sumáci si zoči-voči kvokli, vyložiac si na stehná tuhé strapce, čo im pri státí viseli zo širokého opasku, potom si obradne pleskli dlaňami po zadku, ubočili jednu aj druhú nohu a zápas sa začal.

"Vas-y!" skríkol svojím rezervovaným vzrušením Grant a s fanúšikovským úsmevom pomaly presunul pohľad z televízora na Selmu. "Vieš, čo je to "Vas-y!", Selma?"

Selma záporne pohla hlavou.

"Znamená to "Do toho!". Takže, vas-y!"

Obaja sa sklonili nad zošity a knihy a ich hodina pokračovala.

Do dupotu sumákov na posvätnom pódiu a poznámok divákov pred televízorom sa každú chvíľu pridalo Selmino oduševnelé citoslovce či temperamentný smiech, keď ju Grant pochválil za správnosť práve odrapkanej francúzskej vety.

"Tajhen-des...", poboľkala si sem-tam tou všade-použiteľnou japonskou vetou, ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou vežového slangu. "Je to fuška..."

Mladí muži mali zábavu, a vždy jej ktosi z diváckeho davu ako prejav súcitu odvetil "Tajhen-dešó!" - Veru, fuška!

"Henáto!" zavolala po skončení tej "fušky" Selma, zakláňajúc hlavu, aby sa uvoľnila. "Už si rozmýšľal nad tým, čo predvedieš zo slovenskej kultúry na Jarnom tábore?"

"Asi zaspievam nejakú pesničku. To je najjednoduchšie. A ty?"

"Ja som tiež rozmýšľala nad pesničkou. Alebo by som mohla zatancovať."

"To by si mohla oboje. Máš aj nejaké vaše tradičné šaty?"

Pozornosť sa zasa uprela na Selmu: všetci jej očami viseli na perách a čakali na odpoveď.

"Mám!" zaznela vytúžená veta, na ktorú malý Miguel hneď zareagoval - "No tak choď sa prezliecť a zatancuj nám!" Zdvihli sa oduševnené výkriky súhlasu s týmto dobrým nápadom a Selma sa nedala dlho prehovárať. Vstala a pozrela vyberavo medzi mužov.

"Henáto, poď so mnou, donesieš sem kazeťák s hudbou."

"Ten má šťastie! A učiteľ ostal ohrdnutý!" volal za oboma Grant, ako kráčali hore troma schodmi z hodovne.

_____________

 

Ukázalo sa, že Selmina izba je v podzemí ženského krídla, o poschodie nižšie, než býva Džina. Z hodovne išli chodbou doľava, minuli odbočku vpravo k Renátovej jaskyni a pokračovali ďalej rovno, až k dverám ženského krídla, ktoré sa podľa prísne znejúceho nápisu na stene mali každú noc zamykať, ale aj v Japonsku sa mnohé veci, ktoré sú ešte napísané, už dávno nerobia.

Za dverami viedlo vľavo schodisko do podzemia. Teda, ako podzemie sa to javilo len z čelnej strany Veže, od tenisového kurtu. Z opačnej strany malo však podzemné poschodie okná, pretože Veža stála na kopci a týmto smerom sa svah zvažoval.

"Ako tu máš teplo!" prekvapil sa Renáto, keď Selma odomkla dvere svojej izby.

"Mám ohrievač. Čo ty nemáš? Veď každý má. Kto by vydržal tie studené dni!"

Renáto bol zaskočený. Už síce prišiel na to, že knižočka o vežových pravidlách, ktorú tu dávajú každému novému hosťovi, je už značne staromódna a že nie všetko v nej sa dodržiava - napríklad zákaz mužských návštev v ženskom krídle a opačne, ale napriek tomu sa usiloval riadiť sa ňou. Nuž mu ani na um nezišla taká dobrá vec ako zaobstarať si na zimu vlastný ohrievač.

Selmina izba bola o kus väčšia než Renátova, hlavne ale strop bol strašne vysoko, ako aj okno, driapuúce sa nad úroveň zeme k slnku, a tak neposkytovalo nijaký výhľad a na jeho otvorenie bolo treba postaviť sa na posteľ; miestnosť pôsobila skôr dojmom neútulnej práčovne, s holými stenami skľučujúco sa dvíhajúcimi nad skriňami k stropu. Napriek tomu - bolo tu teplo a to z nej robilo obydlie neporovnateľne obývateľnejšie než rohová jaskyňa na konci prízemia mužského krídla...

Obyvateľka mala izbu ovešanú extravagantnými klobúkmi a pestrými hávmi.

"Ktorú si dám, čo povieš?" rozťahovala jednu sukňu za druhou. Renáto nebol v rozhodovaní dosť rýchly a o chvíľu sa mu ocitol v jednej ruke kazeťák a v druhej pár kaziet. "Bude to prekvapenie. Choď a priprav kazeťák, prosím."

Keď vyšiel hore na prízemie, sprava od mužského schodiska počul dupot a takmer doňho narazil Dan. "Bol som hore po Dustina, ale nie je tam. Má smolu, že príde o takú show!" Daniel bol z Washingtonu a jedine hebrejské meno prezrádzalo jeho pôvod, ku ktorému sa hlásil otvorene a s Renátom mali raz zaujímavý rozhovor o osude Židov na Slovensku. Dan sám mal korene v oných častiach Európy - po poľsko-litovských predkoch asi zdedil plavosť vlasov a modré úprimné oči. Príjemne ho prekvapilo, že aj Renátovi je v jeho rodnej reči známe slovo "kaša", ktoré si Dan z detstva pamätá ako názov zvláštneho obilninového jedla, čo im kedysi v New Yorku varievala stará mama.

Dan a Renáto vpochodovali do hodovne, kde medzitým už pribudlo divákov - mladí muži sa porozbiehali po celej Veži, že Selma bude tancovať. Kto len mohol, zišiel dolu do hodovne. Posunutím stolov pri schodoch sa vytvorilo priestranstvo, zúrivo čakajúce na predstavenie. Kazeťák zapojený - a o chvíľu z chodby počuť hrdo si vykračujúce klopkanie dámskej obuvi. Nadšený aplaus privítal žiariacu Selmu, ktorá zastala hore pri dverách v červených lodičkách s vysokými podpätkami, červených šatách s veľkými čiernymi kruhmi na bohato zriasenej sukni, a červenou ružou v tmavých vlasoch, ktoré mala zopnuté dohora.

"Wow, Madonna!" skríkol Dan.

"Yes," odvetila Selma takmer skromne a zostúpila elegantne troma schodíkmi na uvoľnené priestranstvo.

"Thank you, Henáto," povedala, keď podišla ku kazeťáku, a vložila doň kazetu. Pod jej prstom luplo tlačidlo PLAY a čakala, aby nastavila správnu hlasitosť.

Zaznel pravidelný, strhujúci rytmus bubnov - Selma stihla vybehnúť späť hore na "pódium" pri dverách, kým sa po pár taktoch k bubnom pridal orchester a Selma-Madonna sa pustila do flamenca piesne La Isla Bonita.

LAST night i DREAMT of San PEDro...

- v bubnovaní medzi veršami Selmin tanec pripomínal plameň, zmietaný náhlym prívalom víchra.

...just like i´d NEver gone i KNEW the song...

Renáto si pohmkával melódiu. Dan vedľa neho začal spievať nahlas. Obďaleč sa ozvalo rytmické tlieskanie, najprv jedno, potom v dvojici. To sa Miguel pridal k Juan Carlosovi. Ruy tiež nedal na seba dlho čakať a pustil sa do spievania. S očami upretými na hypnotizujúci Selmin tanec sa postupne všetci ocitli v uchvátení hispánskych bubnov. Kým prišiel refrén, celý dav diváctva dole v hodovni sa hojdal a pospevoval si, a nad ním hore na pódiu sa rozvieval plameň flamenca.

TROpical the ISland breeze,

ALL of nature WILD and free...

bolo už zborové a plné oduševnenia.

THIS is where i LONG to be -

LA isla boNIITAA...

SEM ma nesie túžba - na ten ostrov krásny...

Za sklom dverí sa hromadili pristavujúci sa zvedavci, čo sa k večeru vracali do Veže. Objavila sa tam aj Marita, ktorá bez okolkov otvorila dvere a plná radostného prekvapenia pomaly vstupovala do hodovne, spýtavo pozerajúc raz na zvíjajúce sa červené laloky šiat okolo Selminho tela, raz na hojdajúci sa dav dole. Vtom ju Selma schmatla za ruku, prudko pritiahla k sebe a zvrtla. Marita nedbala na svoje rifle a modrý sveter a v momente prijala výzvu do tanca: nadviazala na Selmu, pridala sa k nej a diváctvo spontánnym pokrikom privítalo novú tanečníčku, a ešte prudkejšie sa rozhojdalo do rytmu červeno-modrého plameňa na pódiu.

Jedáleň burácala odviazanou veselosťou a Renáto si so zadosťučinením spomínal na onen večierok v prvom ročníku na fakulte: v ten deň urobil poslednú skúšku a večer na internáte mali Arabi večierok. Vtedy sa tiež celou chodbou rozľahli úvodné rytmy tejto pesničky - a on sa zdvihol, schytil Ľubu za ruku a ťahal ju za hudbou: vošli medzi tancujúcich a pridali sa k nim. Bolo to tak slastné ako teraz - zasa z ničoho nič, zasa tá istá pieseň. Akoby tí istí ľudia - a pritom... je na opačnom konci sveta, s úplne inými ľuďmi. Napriek tomu - akoby sa to opakoval ten večer spred šiestich rokov! Svet sa mu odrazu spojil. Nie je "teraz" a nie je "vtedy". Nie je "tu" a nie je "tam". Nie sú "blízki" a nie sú "cudzí". Čo bolo vtedy, je aj teraz. Čo bolo tam, je aj tu. Čo boli cudzí, sú blízki.

"Na tvév´áham džátu n´ásam,

na tvam, n´émé džanádhipáh,

na č´áiva na bhavišjámah

sarvé vajam atah param..." Dlhá, dlhá cesta ťa čaká, Renáto.

 

Z obidvoch strán pódia - od dverí aj od hodovne - zaliali radostné ovácie červenú Brazílčanku aj modrú Argentínčanku, ktorá si znovu vyzdvihla ružovú čínsku termosku z dlážky, kam ju v rýchlosti položila pri Selminom vyzvaní do tanca, a zišla k boileru nabrať si vodu na svoju "yerbu" - horký indiánsky čaj, ktorým si spríjemňovala dlhé noci príprav na skúšky z japončiny. Niekedy bolo ten obraz možno pozorovať aj v hodovni: Marita nad knihami, s veľkým korbelom plným listov tejto juhoamerickej cezmíny, do ktorých si každú chvíľu prilieva horúcej vody, a v ňom zastoknutá trubička, z ktorej si pochlipkáva. Akási prastará súdržnosť pôvodných obyvateľov Južnej Ameriky bola v tom, ako ponúkala z yerby každému Latínovi, ktorý sa pri nej pristavil, a nikto nedbal upiť si z trubičky, z ktorej už pil niekto iný.

Renátovi Marita tiež raz ponúkla, ale pre istotu prisypala do yerby trochu cukru. Aj tak to bolo "horké jak šľak", ako by bol povedal Renátov dedko.

Marita sa so Selmou zhovárala po portugalsky: naučila sa túto reč veľmi ľahko počas dvojročného výmenného štúdia v Brazílii. Kto by bol povedal, že táto mladá dôstojná profesorka matematiky z univerzity v Buenos Aires, kráčajúca vždy pomaly, rozvážne a s hrdo zdvihnutou hlavou, sa vie tak odviazať a bez mihnutia oka zatancovať spolu s vychýrenou Selmou!

K hviezdam dnešného večera sa zbehli nadšení latinos a obdivná portugalsko-španielska hara-vara bola vymeriavaná dobou, počas ktorej z boilera tiekla do Maritinej termosky tenkým cícerkom horúca voda. Keď sa nádoba naplnila, Marita s jemným úsmevom cieľavedomej ženy zaklopila uzáver a s vrodenou nonšalanciou sa rozlúčila, vystúpila troma schodíkmi a vyšla z hodovne, nestojac o potlesk či okiadzanie.

Rozruch upadal a Selme stačilo, že sa s ňou o umelecký zážitok teraz delí Grant, Dan a Renáto.

"No ja si myslím, že vystúpenie v tomto štýle bude na Tábore veľmi dobrým príspevkom," poznamenal Slovák so zadosťučinením.

"A ty máš čo v pláne, Henáto?"

"Jednu pieseň. Je to trochu zvláštny prípad, lebo tá pesnička má aj japonské slová: Ó makiba-wa midori... Grant, nepoznáš ju?"

"Samozrejme, poznám. Aj u nás v Adelaide ju učím decká na hodinách japončiny."

Renátovi sa v hrudi čosi zdvihlo od hrdosti. "A vieš, že je to pôvodom slovensko-moravská pieseň? Spieva sa v nárečí, o ktorom nemožno povedať, či je moravské či slovenské. Asi vznikla niekde v pohraničí a rozšírila sa na obidve strany."

"Ako sa spieva po japonsky?" pýtala sa nedočkavo Selma. Renáto za Grantovho brumendového sprievodu zaspieval melodickú pieseň, ktorá Selmu hneď chytila.

"Taká veselá pesnička! A o čom sa tam speiva?"

"Japonský text nemá s pôvodným vôbec nič spoločné. Keď sa po japonsky spieva "Ó pastvina je zelená, ó pastvina je zelená - ponad trávičku vietor pofukuje...", vyzerá to ako ľahká veselá pesnička."

Selma bola zjavne vo svojom živle, keď sa hovorilo o hudbe, a oči jej priam viseli na Renátovej tvári od zvedavosti, čo povie o piesni ďalej.

"Ale slovenské slová sú smutné a sú aj trochu záhadné, lebo nie je celkom jasne povedané, čo sa deje s dievčaťom, ktoré sa lúči s plačúcimi chlapcami z celej dediny."

"Odchádza do kláštora?" tipol si Dan, zainteresovaný do európskych reálií.

"Prečo by to mala byť smutná udalosť, ak sa dievča rozhodlo pre Boha?" poznamenal Grant.

"Ako môže mať taká veselá melódia také smutné slová?" čudovala sa Selma.

Keď k tomu Renáto dodal, že na tie smutné slová existuje ešte aj smutná melódia, úplne odlišná od tej veselej, a zaspieval ju, Brazílčanka nevychádzala nad záhadnou piesňou z úžasu. "Čopresne sa tam spieva?", nástojila.

A tak nasledoval pokus o anglický preklad slov piesne Horela lipka. Selma, úplne dojatá nad Renátovou hypotézou, že nešťastnú dievčinu asi upaľujú ako bosorku za jej krásu, ktorou pobláznila chlapcov z celej dediny, ostala dojatá a odhodlane vyhlásila, že ju chce vedieť. "Naučíš ma obidve melódie a slovenský aj japonský text, dobre? A zaspievame im to na Tábore spolu!"

Selma poprosila mužov o odnos kazeťáka a pozvala ich všetkých troch k sebe na izbu: "Je voule amuser moi!"

"Je VEUX m´amuser," opravil ju učiteľ Grant. Selma dupla zlovoľne nohou, rozhojdajúc madonnovskou sukňou: "Och, prečo si stále myslím, že Francúzi majú slovosled ako v európskej portugalčine - a pritom sa to povie rovnako ako v našej brazílskej!" bedákala.

"Je veux m´amuser... Je veux m´amuser," opakovala si potom všetečne, ako si viedla suitu do svojej izby v podzemí, a rozmarne sa smiala.

___________________

 

Ak si tú vetu - "Chcem sa zabávať" - vytýčila za motto tej noci, naplnila ho dokonale. Po práci so slabikovaním slovenských slov a učením sa zložitých skokov v melódiách "of theHorela", ako začali pesničku po anglicky nazývať, schytila Selma víťazoslávne do rúk šupy z banánov, ktorými mužov uhostila, a pýta sa:

"Už ste jedli karí z banánových šúp?"

Po krátkom zaskočenom tichu Grant nahodil:

"Nie, ale čítal som, že naši domorodci ním plnia klokanie kotlety."

"Čo v Austrálii sú banánovníky?" nedôverčivo nechápal Renáto.

"Nie, ale náčelníci majú špeciálnych poslov, ktorí chodia nakupovať banánové šupy do mesta."

"A počul som, že najlepšie sú nakladané v mede z austrálskych ôs," potmehúdsky dodal Dan a pozrel sa spýtavo na Selmu.

"Nerobte si zo mňa žarty, ja som skutočne čítala, že v niektorých krajinách robia karí z banánových šúp!"

"Tak v tom prípade radi ochutnáme," zhodli sa Američan, Austrálčan a Slovák.

"A z čoho sa to robí?"

"No, z banánových šúp..." začala Selma a zamyslela sa. Otvorila skrinku na potraviny a skúmala jej obsah. Vedľa fľaše s olejom zazrela cukor.

"Na oleji sa urobí karamel z cukru, pridajú sa šupy..."

V skrinke mala aj kakao.

"...potom sa pridá kakao..."

Špajzka už nedovoľovala fantázii ďalší rozlet.

"...nakoniec sa to zaleje vodou - vlastne, pozriem sa, či v kuchynke nemám ešte trochu mlieka - a dusí sa do mäkka." Suverénny pohľad červenošatej Selmy zjavne čakal na triumf, ktorý sa trochu váhavo, ale predsa dostavil.

"Len sa ešte popýtame tvojich susediek, či nemá niektorá v chladničke kúsok klokanieho - urobil by som to na náš domorodý spôsob najodľahlejšieho outbacku."

A Grant skutočne klopkal na každé dvere podzemia, ako kráčali ku kuchynke, a vypytoval sa dievčat, či nemajú požičať kúsok klokanieho na karí z banánových šúp.

Každá nachvíľu zdúpnela, premerala si votrelca a uistila sa, či má veriť vlastným ušiam a vlastnej angličtine. A potom sa pustila do smiechu. "Neveríš?", lákal ju Grant. "Poď sa pozrieť. Selma skutočne ide robiť brazílsku národnú špecialitu - karí z banánových šúp!"

"Neviem, či budem mať dosť pre toľkých," poznamenala chladnokrvne Selma, krájajúc opláchnuté šupy na centimetrové fliačky, keď Grant prikvitol s perepúťou susediek.

"Ja môžem prispieť šupou jedného banána, čo som pred chvíľou zjedla," usmievala sa Aňdžali, tichá krásavica z Dillí. "A keď je to karí, nepatrilo by tam aj karí korenie?"

"Karí korenie!" vykríkla Selma a pleskla si plochou časťou noža po hlave. "Na to som zabudla!" Fliačik šupy, čo jej z noža uľpel na čele, sa vzápätí odlúpol a padol jej na sukňu.

"Nemala by si sa radšej prezliecť, Selma? Ešte si kvôli tomu karí zničíš svoj vzácny Madonna-dress," navrhol jej Dan, celú scénu pozorujúci s nedôverčivým úškrnom.

Selma súhlasila a muži prevzali štafetu prípravy podivuhodného pokrmu. Medzi nimi a prihliadajúcimi mladými dámami prebiehala oduševnená dišputa ohľadne nejasnosti pravého pôvodu tohto jedla. Grant bránil austrálsku verziu, Renáto sa skôr prikláňal k indickej proveniencii, "keďže tam ide aj karí korenie..."

Zásadný zlom v smerovaní neformálnej konferencie priniesla Aňdžali spolu so svojím príspevkom - jednou šupou a karí korením: "Karí z banánových šúp nepochybne pochádza zo Šrí Lanky - môžete sa opýtať Miltona alebo Maudžúda," usmiala sa figliarsky.

"Tak to treba hneď preveriť. Idem po nich. Vie niekto, kde bývajú?" dal sa Renáto za dobrovoľníka v záujme Poznania.

"Na tej chodbe ako ja," povedal Grant. "Štvrté poschodie hlavnej budovy."

Renáto sa v dobrej nálade vychytil po Šrílančanov. Vybehol schodiskom na prízemie a zamieril do mužského krídla. Minul svoju chodbu a zabočil vpravo k odpočívadlu schodiska, ktorého jednu stenu zaberali rady poštových schránok - cieľ dlho očakávaných listov od blízkych z domoviny; na ľavej strane sa schodisko zatáčalo dole do spŕch a na pravej stúpalo hore do poschodí.

Renáto sa zachvel. Pozabudnutá bolesť sa znova pripomenula. Týmito schodmi vyšiel len zopárkrát, a preto sa mu ešte zachoval pôvodný pocit s nimi spojený. Častým chodením by sa mu boli stali už len obyčajným schodiskom, ale keďže býval na prízemí, na konci tmavej chodby, schody nepoužíval; navyše jeho chodba ústila práve smerom k tomuto odpočívadlu, a tak fungovala ako neľútostný zvukový kanál, nesúci mu rovno k dverám krik Thajčanov, keď schádzali dole na večeru, a dupot družiny Palmového princa, keď sa svorne vracali týmito schodmi hore do svojich výšok.

"In that big - big house

there are fifty doors

and one of them leads to your heart..."

doletela zo Švédska do Japonska pieseň práve v tú jeseň, keď sa ubytoval v tomto veľkom - veľkom dome a nevedel, ktoré sú to dvere...

Renáto vykročil. Schod za schodom meral znovu s tou posvätnou úctou, chladivou panikou, mätúcou obavou, ako stúpal k tým nebotyčným výškam.

S rozklepaným srdcom sa dostal až na samý vrch, na štvrté poschodie. Tu ešte nikdy nebol. Tu, vysoko pod strechou tohto domu, na chodbe, ktorá je paralelná s jeho prízemnou chodbou, bývajú Thajčania.

Zdúpnel. Srdce bilo, duša sa zmietala v pálivom ohni tej kopy bolestí, čo sa tam nahrnuli od minulej jesene, tvár mu skrúcalo do mučivého úškrnu zúfalej bezmocnosti.

Si tu.

Neďaleko tých dverí.

Dverí, na ktoré myslíš dňom-nocou.

Len odnedávna vie, že tie dvere sa nachádzajú tu, v chodbe nad jeho chodbou. Izba nad jeho izbou.

Podľa šiat, schnúcich v oknách, sa dá zistiť, za ktorým kto býva.

Zistil to len nedávno.

A teraz je tu.

Neďaleko tých dverí.

 

Šialené nutkanie urobiť krok dopredu, keď stojíš na kraji priepasti, mu šepkalo "vykroč!", tak ako mu už celé týždne hudie "vystúp hore schodmi - tam, na najvyššie poschodie..."

Teraz tu stojí a bojí sa pohnúť.

Desí sa akéhokoľvek činu.

Desí sa akéhokoľvek stretnutia.

Desí sa sám seba.

Rozvyklanými nohami opatrne našlapuje chodbou a v očiach má strach. Akoby sa mu telom prelievala horúca láva, keď zastal pred dverami izby, ktorá bola presne nad jeho izbou. Na nich bol veľký japonský zvoniec pre šťastie a záhadný nápis "Chivas Regal". Takže - tu býva Rámu...

Šťukla zámka ktorýchsi dverí.

Renátom myklo, zvrtol sa na roztrasenej nohe, rozbehol sa k odpočívadlu a zmyslov zbavený letel dolu schodmi. Dokola, dokola, dokola - tretie, druhé, prvé - až dupol cez posledné štyri schody na dlážku prízemného odpočívadla. Obozretne spomalil, zavetril po okolí a nenápadne sa pobral k svojej jaskyni. Otočil guľou na dverách nikdy nezamykaných, vošiel do tmy jaskyne, ktorá ho prekvapila tým, že bola vyhriatou izbou, a hodil sa bezmocne na posteľ.

Aby ho nebolo počuť, zaboril tvár čo najhlbšie do skrkvaného paplóna, a reval. Zúrivo chcel vyplakať všetku tú bolesť.

Na Selminu hostinu sa už nevrátil.

 

 

______________

 

Prešlo veľa hodín. Veľký dom Veže Zámorských Hostí okno po okne potemnel a hlasy na chodbách utíchli. Vietor, čo sa bol zdvihol, ako padala sobotňajšia noc, sa v tej tme premenil na víchricu. V tichu noci sa chveli jednovrstvové posuvné okná a do vychladajúcich izieb spiacich hostí prepúšťali cez okenné škáry dotieravé prívany chladu.

Hlboko uprostred noci sa Renáto prudko posadil na posteli a prebudené vystrašené oči vytriešťal do studenej tmy. Strašná zima, pomyslel si. Ešte chvíľu tak sedel a zimomriavky mu prebiehali dušou z desivého klepotania halúz rododendrónov o okná na chodbe. Napokon predsa len vstal, zažal, posadil sa k stolu zababušený do paplóna, a otvoril svoj fialový denník.

"Príšerná zima," začal písať, "duje ako na Výšinách a Cathy klepe na okná. Ale musel som vstať, lebo sa mi práve prisnilo čosi hrozné, zlovestné, priam apokalypsa. Viedli ma cez vysokánsku katedrálu, ktorej stĺpy tvorili kmene stromov a klenbu ich koruny. Bol to vlastne krásny zelený háj, presvietený slnkom, ale ako ma cezeň viedli, pochopil som, že je to katedrála, lebo kdesi vysoko nado mnou zaznel hlas:

"Kto sa chce ďalší napiť z Božieho plameňa?"

Bolo to, ako keď Ján volal ľudí k Jordánu.

Prihlásil som sa, že ďalší pôjdem ja, keď vtom sa na vrchole katedrálovej klenby, kde býva okienko s Božím okom, objavila mamičkina tvár a so vznešenosťou utrpenia mi hovorí: "Rozmysli si to. Napiť sa z Božieho prameňa - to je ako vypiť kyselinu: pomaly ťa rozožerie, prederie sa po celých útrobách."

Váhal som. Tá predstava čakajúceho ma utrpenia sa prelínala s predstavou utrpení, čo ma čakajú tu dole (myslím tu - v skutočnom, nesnovom, živote). "Aj tak som sa vzdal života", povedal som si nakoniec. "Čo mi už záleží na tých pár mukách?" a kráčal som ďalej k oltáru. Plynulo som prešiel do bdenia.

Musel som vstať a zapísať to, lebo možno to do rána zabudnem.

Hrozne je zima. Že jar!"

Zatvoril denník, zhasol a vrátil sa do postele. Lomoz rododendrónových kýpťov mu ešte dlho nedal zaspať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?