Polnočné spovede 5 e

Autor: Martin Bel | 9.9.2016 o 21:39 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  22x

"Renáto! Renáto!" kývala naň vehementne Carol od stola, keď jedného večera vošiel do hodovne. "Náš snehový Daruma je v NOVINÁCH!"

 

vypliešťala takmer vydesené oči za silnými okuliarmi. Podobný šokovaný pohľad mala aj Nani a Maudžúd, usadení za stolom okolo doličného predmetu položeného uprostred nich. Maudžúdov krajan Milton sa usmieval.

"Pozri si to."

Podali mu zo stola miestne noviny, v ktorých bola fotografia ich snehuliaka na pozadí rozkvitnutej ume. Okolo snehuliaka sa škerilo zo päť japonských deťúreniec.

"To je zlaté," zareagoval Renáto očividne nevhodne, keďže sa naň v momente takmer zborovo osopili:

"Zlaté?! Prečítaj si text vedľa fotky!" Caroline, Naniine aj Maudžúdove oči však prezrádzali, že toto všeobecné pohoršenie je len žart.

Vedľa obrázku sa písalo:

 

DIETKY "CHICHI"

KVIETKY "BŔŔ"

2. februára ráno premenil sneh, padajúci od predchádzajúcej noci, celý Senri New Town na snežnú krajinu. Na východnom brehu Jazierka Býčej Hlavy v Senriskom Južnom parku sa v oteplení, trvajúcom od januára, pokryli stromy umeového hájika kvetmi a pod snehovou prikrývkou im asi bolo trochu zima...

Vedľa nich si zašantili školáci z blízkeho okolia a v častých spŕškach snehu si s červenými rukami postavili snehového Darumu, vozili sa na bobách a guľovali sa.

V meste sme nemali nasnežené od februára 3. roku cisárskej éry Heisei.

 

To už pohoršenosť zavládla aj na Renátovej tvári. "To je absurdné!"

"My, úbohí gajdžini si postavíme snehuliaka - a úspech zožnú japonské deti!" dodala Nani.

Maudžúd zdvihol dlane nad stôl: "A ja som tieto vlastné ruky obetoval! Stŕpli mi od zimy, skoro mi zmrzli...," už nevydržal a rozrehotal sa, a spolu s ním vybuchli do smiechu všetci. "My úbohí gajdžini!" vynáralo sa občas na hrebeňoch vĺn tej burácajúcej dobrej nálady. "Úbohí gajdžini si postavili svojho snehuliačika!" - "A mne zmrzli ruky!" búchal Maudžúd v záchvatoch smiechu Renáta po pleci.

Keď zábava doznievala, Renátovi opäť zvážnela tvár a prehovoril dôležitým hlasom:

"Milé dámy, milí páni, toto nesmieme nechať tak. Stala sa krivda," pateticky zdvihol hlas, "a my musíme žiadať spravodlivosť!"

Znovu rehot.

"Napíšeme sťažnosť do redakcie novín."

Publikum rečníkovi bujaro aplaudovalo.

"Pošleme im podpísanú petíciu o utláčaní gajdžinov," zaznel ďalší bláznivý nápad. Napokon sa značne realisticky uzhodli, že list s ich podpismi a dôkazovými fotografiami bude úplne stačiť, a pomenovali to "The Y.D. Thing" - Akcia Yuki-Daruma.

Vedľa sediaci Milton sa od svojho krajana Maudžúda líšil nielen národnosťou, ale aj povahou. Bol Sinhal, čo takmer bez výnimky znamená vždy aj buddhista, a nemožno to pripisovať len jeho nezúčastnenosti na stavaní onoho Snehuliaka, že posledný vývoj situácie ohodnotil len pokojným úsmevom: "Ste ako malé deti."

V Renátovi skrsol dávno zabudnutý zápal z dní česko-slovenskej nežnej revolúcie, keď aj on sa horlivo zúčastňoval demonštrácií, podpisoviek, písania petícií a otvorených listov - tie sa vtedy písali na čokoľvek. Nuž podujal sa pripraviť list pre redakciu a dať to všetkým dotyčným podpísať, nezabúdajúc ani na Hirai-san a Džinu.

Po večeri vo veselom kruhu sa vracal na izbu. Vyšiel tri schody k východu z hodovne, za ktorým bol "genkan" - vestibul Veže, odkiaľ doprava a doľava vybiehala hlavná chodba. Jeho smer bol doľava. Na samom konci, v rohu, bola Renátova jaskyňa č. 101. Ešte stále tam bola strašná zima. Keď odchádzal na večeru, dúfal, že starý opitý domovník medzitým konečne pustí ústredné kúrenie, ale očividne si dal dnes večer, ako ostatne veľmi často, dobre na čas.

Akoby aj samotné vnútro tej malej kutice sa triaslo zimou. Bolo mu zima a chcel nebyť. Čo najviac nebyť. Pustil si Enyu, zhasol a zababušil sa do paplóna. Opäť raz nevedel, čo s tou bodavou spomienkou: na večeri boli aj Thajčania a zvedavo sa obzreli, vždy keď sa sprisahanci nad Akciou juki-Daruma hlasno rozosmiali.

Thajčania. Thajčania bez Palmového princa. Nevedel, čo s tým. A bolelo to. Bolelo.

________

 

Keď si o pár dní išiel na desiatu variť čaj do kuchynky vedľa hodovne, hneď ako vyšiel z chodby do genkanu, zazrela ho Hirai-san a vábivo ho privolala ukazováčikom.

"Renáto-san, priniesla som vám niečo o uguisu. Tu je kniha o japonských vtákoch, a na tejto kazete sú nahrané hlasy najznámejších vtákov - je tam aj kukučka hototogisu, tú Renáto-san iste tiež pozná zo starých piesní."

"Ďakujem pekne. To ste ma prekvapili! Ja pre Hirai-san tiež niečo mám. Hneď to prinesiem."

Zabehol do izby a priniesol čerstvo napísaný text listu do redakcie novín. Oboznámil Hirai-san so situáciou, ukázal jej fotku v novinách a žartovne jej referoval o sprisahaní pri večeri. "Rád by som bol, keby ste si to prečítali, opravili mi chyby v japončine, a ak by ste mali chuť, po napísaní listu vás poprosím o podpis."

"Úctivé pozdravenie...", začínal sa list. Hirai-san čítala, a výraz jej tváre bol stále úpenlivejší a úpenlivejší.

"V texte napravo sa píše: "s červenými rukami postavili snehového Darumu", čiže že tento snehový Daruma bol postavený týmito deťmi. Ale prikladáme fotografie, ktoré dosvedčujú, že tohto snehového Darumu sme postavili MY spolu s našou japonskou priateľkou... " Nevedela, či ten žart môže naozaj brať ako žart alebo či pohoršeniu zámorských hostí venovať patričnú vážnosť.

"Vo Vašom Ctenom článku sa tiež píše, že deti mali od zimy "červené ruky", ale to nemôže byť pravda. Aspoň nie od stavania snehového Darumu.

V skutočnosti totiž skrehli ruky jednému z nás, čo sneh prvý raz v živote videl a držal - a to od mrazu, ako staval Darumu svojimi holými rukami.

Len v záujme pravdy dúfame, že tento omyl Ráčite napraviť.

S úctou, ... " Hirai-san bola v pomykove.

Renáto sa pokúšal odohnať kyslosť z jej tváre širokým úsmevom, ale nebolo mu všetko jedno, keď sa opýtala:

"To skutočne chcete poslať?"

Nenaliehal na ňu viac. Pocítil, že sa dostal za okraj toho, čo "sa v Japonsku robí" a priznal si, že asi prestrelil, keď počítal s tým, že veselá Hirai-san zoberie aj Akciu juki-Daruma ako nevinný žart. Nič mu však nezabráni v tom, aby vec doviedol do konca: odjakživa sa správal podľa hesla "sranda za každú cenu" a tu je gajdžinom v gajdžinlande - tak prečo by si to nemohol dovoliť?

K slovu gajdžin mal každý tamojší rezident iný vzťah. V podstate znamená toľko čo "cudzinec", ale údajne má v ušiach Japoncov negatívny odtienok, a preto ho v oficiálnom jazyku nahradilo neutrálnejšie "gajkoku-džin" - človek z cudziny. Prvý raz sa Renáto ocitol otitulovaný za gajdžina v októbri po príchode do Japonska: išiel cez park chodníkom k Veži, keď oproti nemu sa blížila mladá rodinka, chlapček sedel otcovi na pleciach. Ako sa míňali, Japončiatko poznamenalo šveholivo: "Gajdžin-san." Ten milý hlások Renáta ešte dlho hrial pri srdci v pustote prvého týždňa na týchto Ostrovoch, ktoré - ako veril - Boh požehnal a obdaril neuveriteľno krásou prírody a deťmi "ako drahokam, čistejšími než čokoľvek na svete". Aj preto nepociťoval, na rozdiel od iných cudzincov, slovo gajdžin ako hanlivé. Slovo sa dostalo do slangu Veže Zámorských Hostí a každý ho tam používal s kusom nostalgie a trpkosti ako "my-gajdžini" v kontraste s "oni-Japonci". Tá hranica tu bola, a narúšať sa ju darilo len veľmi ťažko.

Hirai-san bola prvá, čo ju úspešne narušila.

Netreba to zneužívať a vynucovať od nej podpis na list, ktorý je koniec-koncov čisto gajdžinskou záležitosťou. Gajdžini sa chcú baviť - po gajdžinsky, tak ako by Japoncom ani na um nezišlo.

Poďakoval sa Hirai-san za opravu chýb a odišiel si uvariť čaj.

_____________

 

Večer zaklopal na dvere Džininej izby.

Džina neabsentovala na všetkých raňajkách, obedoch a večerách v hodovni kvôli tomu, aby ukryla svoj nevšedný pôvab pred čo najväčším počtom úľubných pohľadov; bolo to skôr preto, lebo bývala v škole od rána do noci a keď sa vracala, obyčajne už bolo dávno po večeri.

Spoza poodchýlených dverí sa objavila jej unavená tvár, taká zmenená oproti rannej sviežosti na fotkách zo "dňa zlatých spomienok".

Renáto sa ani nevnucoval dnu a len pri dverách rýchle vysvetlil Džine Akciu juki-Daruma a spýtal sa, či chce podpísať ich list.

"Môžem?" poprosila si inkriminované noviny a prižmúrenými vyčerpanými očami sa prizerala na snehuliaka. Potom si k nim priložila fotku, a porovnávala.

"Je to ten istý. Máte pravdu." Od fotiek k Renátovi vzhliadli opäť tie krásne usmiate oči. "Aj keď tento v novinách už nemá ani čiapku, ani rukavice, je to zjavne ten istý. Máš pero?"

Pod text listu sa pridal ďalší podpis.

"Vyzeráš unavená."

"Aj som. Celý deň v labáku." Úsmev zhasínal.

"To máš toľko práce - teraz, cez skúškové obdobie?"

"V marci by som chcela ísť domov na Filipíny. Môj profesor je prísny - všetko si musím popredu odpracovať."

"Takže nepôjdeš na ten Jarný tábor angličtiny so študentmi z Kóbe?"

Z jej "nie" bolo cítiť "na také veci ja nemám čas".

Rozlúčil sa a rozmýšľal nad tým, ako títo Ázijčania vedia poctivo študovať. Mať vynikajúce vysvedčenie zo študijného pobytu v Japonsku je zrejme zárukou skvelej budúcnosti. Vrátia sa domov a budú mať dobré miesta. Budú niekto. Japonsko je pre nich šanca. Podaná ruka osudu. Kiežby im to všetkým vyšlo -

- modlil sa v tú noc pred spaním a myslel na Thajčanov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Exministerska Schmögnerová: Nie som spokojná so Smerom

Korupcia a klientelizmus odčerpávajú značné zdroje, ale to nie je taká suma, ktorá by dokázala zmeniť zdravotníctvo a školstvo, tvrdí Brigita Schmögnerová.

KOMENTÁRE

Viete, čo je oveľa väčší problém ako utečenci?

Orbánova vlada sa pýta desivé otázky, no dáva ešte desivejšie odpovede.

SVET

Rusko o zostrelenom lietadle klamalo. Dôkazy si vymysleli

Pred dvoma rokmi ukázali zábery dokazujúce vinu Ukrajiny.


Už ste čítali?