Polnočné spovede 5 d

Autor: Martin Bel | 26.8.2016 o 21:16 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  30x

Jej meno sa ani nedalo vypovedať bez silného citového náboja, a ani ho bez neho nikto nevypovedával. Ten úkon bol obyčajne ešte sprevádzaný výrečnou mimikou u hovoriaceho aj u počúvajúcich.

 

Keď ste sa "Latínov" - Juhoameričanov, ktorí v hodovni sedávali svorne za jedným stolom, opýtali "A kde máte Selmu?", nasledovali charakteristické výrazy tvárí: živé striebro Miguel, ktorý napriek manželstvu, blížiacej sa tridsiatke a lekárskej praxi vyzeral ako nevinný gymnazista, mykol plecom, hlavou a uškeril sa; dôstojná Marita vždy spočinula v ostentatívnej ľahostajnosti; a frajer Juan Carlos dodal: "Selma! Ktože vie, kde tá lieta..."

A keď sa občas náhodou predsa objavila na večeri, hodovňou sa nieslo oslavné zborové "Sééuma! Sééuma!"

Tak sa totiž v portugalčine jej meno vyslovovalo.

Brazílčanka Selma, nahnedlej pleti, orlieho nosa a bujných kučeravých vlasov, vtedy na vyvýšenej plošine pri vstupe do hodovne hodila úsmev hviezdy, smerom, odkiaľ počula výkriky svojho mena, zakývala, a zvodným krokom zostúpila z plošiny o tri schodíky na úroveň hodovne.

Hneď na zoznamovacom večierku čerstvých obyvateľov Veže, konanom v jeseni, keď všetci noví hostia zo zámoria prileteli, sa prezentovala tým, že zaspievala židovskú pesničku "Eli". Asi o mesiac neskôr sa Selmine narodeniny stali vďačnou zámienkou na spoločnú "akciu" dvoch dovtedy značne izolovaných skupín neázijských hostí: po španielsky komunikujúcich Latínov a anglofónny zvyšok. Hoci "latinos" väčšinou vedeli po anglicky len slabo, oslava Selminých narodenín v malom intímnom hostinci neďaleko Veže bola milá a samozrejme sa niesla v znamení spievania po celom svete známych latinskoamerických piesní. Rozjarený Renáto potom vyzval oslávenkyňu, aby ešte raz zaspievala tú clivú židovskú pesničku.

Odvtedy Selma už rozprúdila svoju vytúženú kariéru a šepkalo sa, že spieva v nočných baroch dole v Ósake.

A tu si naraz s veľkou vervou prisadla v hodovni k Renátovi a Austrálčanovi Grantovi, tľapla predlaktím o dosku stola a s radostným pátosom im oznámila:

"Idem do Paríža!"

Tých dvoch si za dôverníkov svojej noviny zvolila zrejme preto, lebo Grant bol známy polyglot, rátajúci medzi svoje znalosti aj francúzštinu, a keďže nikdy nebol v Európe, často sa pýtal na Francúzsko Renáta, ktorý na svoje cesty do tej krajiny rád nostalgicky spomínal.

"Je tam skutočne tak pekne?" obrátila sa o radu k Renátovi a ten, blahoželajúc jej k takej šanci, sa znovu rozohnil o úžasnosti Paríža. "A hlavne pre teba ako umelkyňu to bude inšpirujúci zážitok. Ako ideš? Sama?"

"Nie. S priateľom. On platí letenky."

Grant, ktorý bol otočený tvárou ku vchodu jedálne, zazrel prichádzať Miguela. Zodvihol ruku a zaluskal naňho s fičúrskym úsmevom.

"Hey, Miguel! Selma's going to Paris!"

Miguel prekvapene rozpleštil oči. Nebol však jediný latino, čo vchádzal do hodovne. Za ním sa objavila Marita. "Marita, Selma ide do Paríža!" oznamoval jej Miguel vzápätí.

"Čože, Selma ide do Paríža?" uisťoval sa vchádzajúci Juan Carlos, či dobre počul. Rozškeril sa do amerického filmového úsmevu, roztiahol náručie a schádzal po schodoch k stolu:

"Sééuma! Ty ideš do Paríža?" objal ju a vybozkával. Celá hodovňa scénku pozorovala a tak o šťastnej zvesti ihneď vedela celá Veža.

"Grant, chcela by som, aby si ma naučil trochu po francúzsky."

"Veľmi rád," usmial sa Grant pod riedke fúziky.

"Mali by ste začať hneď dnes v noci!" dodal rozjarený Juan Carlos. "Čo, Selma?" Tá sa len smiala.

Grant si však na seba nevedomky uplietol bič. Teda - skôr bičík. Známy aj svojou výbornou japončinou, ktorej je "tamdolu" v Adelaide učiteľom na gymnáziu, prischlo mu obtelefonúvať pre Selmu Francúzsky konzulát a Jazykovú školu, to prvé kvôli vízu a to druhé kvôli výjazdnému povoleniu, lebo bez súhlasu školy by Selma nedostala spätné vízum do Japonska.

Keďže aj na Ósackej univerzite jazykov, kde mala väčšina nováčikov polročný kurz japončiny, bolo teraz skúškové obdobie, veľa študentov trávilo vo Veži aj predpoludnia. Podaktorí dávali prednosť štúdiu v hodovni, pretože v jaskyniach sa cez deň nekúrilo a v hodovni bolo predsa len teplejšie. Mimo jedálnych hodín teda slúžila hodovňa ako spoločenský salón - no a týchto zopár predpoludní aj ako divadelná sála, pretože sa tam odohrávali scénky vskutku pozoruhodné, ako Grant vybavuje Selme všetky náležitosti pre cestu do Paríža a zaúča ju po francúzsky. Jednoducho, bolo veselo, a Selma, ktorá si zo skúšok veľkú hlavu nerobila, poskytla kus rozptýlenia pre zarezávajúcich študentov. Vždy plná energie, nešetrila hlasným smiechom či koketnými úsmevmi, z telefónnych búdok na chodbe pred hodovňou doliehal jej ťažký brazílsky prízvuk a temperamentná intonácia jej angličtiny, keď vysvetľovala práve telefonujúcemu Grantovi, čo a ako.

"Henáto," prisadla si raz na večeri k Renátovi, ktorého meno si zvykla vyslovovať po portugalsky. "Tak už mám všetko vybavené na cestu do Paríža."

"Úžasné. Hneď by som išiel s tebou. Uvidieť zasa Notre-Dame, Louvre... Do Louvru choďte v nedeľu, vtedy je vstup zadarmo."

"To si musím zapamätať. Ale ja sa hlavne teším na ľudí. Chcem chodiť po meste, pozorovať ich, rozprávať sa, vnímať atmosféru. Baviť sa. Kostoly a múzeá ma veľmi nezaujímajú. Chcem sa baviť."

"S tvojím priateľom sa asi veľmi nezabavíš," povedal Maudžúd so širokým úsmevom. "Japonci nepoznajú zábavu, len prácu."

"To nie je pravda. Momo je fajn. Ako hudobník sa vie odreagovať. To by ste mali ísť dole do Ósaky a videli by ste, ako sa vedia Japonci baviť. Tieto obytné štvrte a univerzita, to je len jedna stránka tejto krajiny. Skutočne."

Selma a Maudžúd sedeli chrbtom ku vchodu jedálne, ale Renáto, ktorý bol za stolom oproti nim, už chvíľu pozoroval, ako sa za sklenými dverami hodovne tmolí hlúčik mladých Japoncov. To tu bola vzácnosť. Veža totiž fungovala akoby geto: okrem úradníkov, upratovačov, kuchárov a občas nejakého excentrického japonského študenta, čo sa odvážil navštíviť svojho zámorského spolužiaka, sa tu japonská noha neukázala. Nemožno si teda ani predstaviť, koľko odvahy a potláčania hanblivosti to tých mladých Japoncov muselo stáť, keď si dali povelikó! - "poďme!" a vošli do hodovne, vystaviac sa napospas dúpäťu cudzincov! Invázia sa pravidelne rozmiestnila medzi všetky stoly a k Selme a jej spolustolovníkom podišlo dievča a chlapec s neistými úsmevmi na tvári. Začali silenou japonskou angličtinou: "Prepáčte, môžeme na chvíľu?"

"Ale áno, nech sa páči," odpovedal Renáto čo najpovzbudivejšie, pretože pocity týchto dvoch zlatých bytostí veľmi dobre poznal z vlastnej skúsenosti a chcel im to čo najviac uľahčiť.

Japonci si sadli. "Ja som Sanae a môj kamarát je Harunori, sme študenti z Univerzity v Kóbe, členovia Klubu anglického jazyka. Náš klub organizuje Jarný tábor angličtiny, na ktorý by sme vás radi pozvali. Nech sa páči, tu sú prospekty k nášmu táboru."

Sanae vybrala z tašky xeroxované materiály s vypísanými všetkými detailami, nákresmi, mapkou, programom tábora.

"Ako vidíte, tábor sa bude konať v marci neďaleko Ise."

"To je tam, ako je tá Veľsvätyňa bohyne Slnka?" vykríkol Renáto.

"Áno, neďaleko odtiaľ."

"To je historické miesto, posvätná pôda!" nadšene vysvetľoval Renáto Selme a Maudžúdovi. "Tam by som sa rád pozrel!"

"Budeme bývať tri dni v tradičnom hostinci, ktorý sa po japonsky volá rjokan," pokračovala Sanae, keď videla záujem. "Počas toho vám v bohatom programe chceme predstaviť japonskú kultúru, ako čajový obrad, tanec bon-odori, prípravu japonských špecialít, predstavenie historického divadla, návštevu zaujímavej svätyne na brehu mora, japonský kúpeľ, spievanie a večer budú nočné diskusie podľa tém. Jediné, čo si od vás želáme, je, aby ste po celý čas hovorili len po anglicky, ani slovko po japonsky - čo je prísna zásada aj pre nás Japoncov, ďalej aby ste nepili alkohol a aby ste si aj vy pripravili niečo, čím by ste nám predstavili kultúru svojej krajiny."

Všetci traja ohúrene mlčali. Znelo to prinajmenšom lákavo.

Jediný bod, ktorý by to mohol zachmúriť, bola otázka, ktorú sa opýtal Renáto: "A koľko to bude stáť?"

"Nič," usmiala sa milo Sanae. Vy budete našimi hosťami. Hradíme vám aj cestu vlakom z Ósaky do Ise."

"No to je fantastické! Huy, ideš?" zavolala Selma na svojho krajana Ruya, ktorý sedel pri inom stole, odbavovanom inými dvoma Japoncami.

"Jasné! Bol by som hlúpy neísť, nie, Henáto?" volal Ruy veselo naspäť.

"Ja si tiež myslím."

Len Maudžúd bol akýsi mlčanlivý, neradostný. "Čo, Maudžúd, ideš?" spýtal sa ho Renáto.

"Veľmi rád by som išiel ale... vieš, že mám problémy s japonskou stravou."

"Ty nemáš rád japonskú kuchyňu?" spýtala sa ho Sanae.

"Nie že nemám rád. Niektoré veci áno, ale veľa jedál nemôžem jesť, lebo som muslim."

"Napríklad?"

"Napríklad všetko, v čom sa používa mäsový výťažok, pretože v ňom býva bravčové, a my bravčové nejeme."

"No tak budeš jesť len to, čo môžeš. Veď každý vždy dostane niekoľko jedál - a ty jednoducho zješ len tie, ktoré nevadia," navrhovala Sanae.

"To by išlo, nie?" pýtal sa ho Renáto a videl, ako sa mu tvár rozjasňuje.

Napokon sa všetci traja dohodli, že pôjdu. Selma síce bude mať trochu zhon, lebo deň pred začiatkom tábora sa vráti z Paríža, ale veď treba využiť všetko, čo sľubuje zábavu!

Šarmantná Sanae s tajomne mlčanlivým Harunorim im dali záväzné formuláre, ktoré majú poslať poštou do ich klubu v Kóbe, a rozlúčili sa. Postupne sa všetci Japonci z jedálne povytrácali, počkali sa pred vchodom a potom spoločne odišli.

Ruy si prisadol k našim trom a so zadosťučinením sa usmieval.

"Japonci sú veľmi milí ľudia. Veľmi milí. Zaplatia nám cestu aj pobyt, len aby sme s nimi hovorili po anglicky, hm-hm!"

Renáto sa tiež tešil. Konečne sa bude môcť stretnúť s Japoncami na neoficiálnej pôde, mimo univerzity, vidieť, ako sa zabávajú, ako sa k sebe správajú, rozprávať sa s nimi. A ešte k tomu v Ise. V staroslávnom Ise!

Ktovie, či pôjdu aj Thajčania...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?