Polnočné spovede 5 b

Autor: Martin Bel | 29.7.2016 o 20:14 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  26x

Rok predtým, v jedno tmavé ráno začiatkom februára sa zobudil do podivnej bledosti za polopriehľadným závesom na okne svojej jaskyne. Hoci ešte len svitalo,

zvyčajné pološero rušila prenikavá svetlosť, ktorá ho donútila hneď sa zvedavo posadiť na posteli a záves odhrnúť: tenisový kurt pred jeho oknom bol zasnežený.

Prvý sneh tejto zimy! Zmäknutý spomienkou na očakávanie Vianoc a útulnosť detstva, vstal. Na tú skorú hodinu bolo pred vchodom Veže nevšedne rušno. Jej obyvatelia sa fotografovali na zasneženom dvore, pózovali so snehom v ruke, šťastne sa smiali. Jongjut vošiel dnu celý uzimený. "Prvý raz vidím sneh," usmieval sa. "Musím poslať domov fotky!"

V prázdnej hodovni stál Maudžúd pri sklených dverách balkóna, chrbtom k prichádzajúcemu Renátovi. Mal odtiaľ ďaleký výhľad na klesajúci svah so zasneženými strechami rodinných domov. "Nádhera," povedal, keď si všimol priateľa, a jeho pohľad bol zasnený. "U nás na Šrí Lanke býva sneh vraj na najvyššom vrchu, ale ja som ho ešte nevidel".

Objednali si raňajky. Maudžúd jeho tradičnú omeletu, ktorú si potom natrel lekvárom, Renáto "francúzsku hrianku" s kečupom. "Jongjut mi hovoril, že v Južnom parku kvitnú ume. Mohli by sme sa tam ísť pozrieť - musí to byť krásne, teraz, keď sú zasnežené," navrhol Renáto.

Maudžúd sa nadchol. Zmenil plán svojho dnešného dopoludnia a namiesto toho, aby hneď vyrazil na univerzitu, si vezme fotoaparát a pôjdu spolu do parku.

"Musíme sa poponáhľať," poznamenal Renáto, "lebo keď vyjde slnko, sneh sa roztopí a bude po kráse."

 

Poponáhľali sa a čoskoro už dupali sneh po chodníku vedúcom pomedzi činžiaky k Južnému parku, kde vraj - podľa Jongjuta - už majú kvitnúť ume.

Do podlhovastého jazera sa ladne zbiehali dobiela pocukrované brehy, na ktorých sa park rozložil. Mierne sa kľukatiacimi chodníkmi po oboch stranách vodnej plochy sa ponáhľali ľudia na stanicu. Ale na stráni naľavo, medzi riedko rastúcimi nevysokými stromami, bolo vidno postavy strnulé, nehybné. Až keď priatelia podišli bližšie, zbadali, že sú to nemí pozorovatelia nevšednej krásy zasnežených rozkvitnutých ume. Prechádzajú sa a vnímajú. Všetkými zmyslami.

Konáriky bez listov bohato zdobili utešené kvietky. Takmer ako kvitnúce marhule, pomyslel si Renáto, až na to, že tie nekvitnú takto skoro vo februári. Niektoré ume zakvitli nabielo, iné ružovo, karmínovo. A aj tú najhlbšiu bordovú zjemňovala pastelizujúca poduška snehu na vetvičkách. Cez páperie mrazivých vločiek prenikala sladká vôňa, unášaná závanmi vetra; každé jeho fúknutie pozhadzovalo sneh zo závratných výšok eukalyptov a zdalo sa, akoby znova zasnežilo.

Ale obzor nad ďalekými vrchmi na východe sa nebezpečne

rozpaľuje. Treba sa poponáhľať s fotografovaním.

 

"Pozri, Maudžúd, naše dievčatá!" Cez bielu lúku sa k nim brodili dievčatá z ich Veže spolu s tou milou pani kastelánkou, čo sa vždy tak pekne usmeje a odzdraví, keď človek odchádza ráno na univerzitu alebo sa navečer vracia.

Nevšedný zázrak dnešného rána pripravil pre všetkých veselé chvíle, vo Veži také vzácne ako sneh na konároch ume. Ženy, ktorých domov je v horúcich končinách Ázie, muži horlivo vítali, výkriky a smiechy nemali konca. Jedna z nich bola krajankou Renátovho suseda, malajzijského Číňana, bývajúceho v jaskyni hneď vedľa Renátovej. Renáto často počul jej hlas za tenkou stenou, a závidel im obom, ako voľne a plynulo prechádzajú pri rozhovore z čínštiny do angličtiny a naspäť. Nedávno jednej noci začul Renáto ženské kroky ku dverám suseda; nasledovalo zaklopkanie, otvorenie dverí a jej veselé "Happy New Year!" Potom obaja Číňania ešte dlho oslavovali príchod Kuracieho roka a Renátovi bolo smutno len o niečo menej, ako keď o mesiac predtým prichádzal nový rok podľa európskeho kalendára.

Dosť bolo smútku, Renáto. Teraz kvitnú ume. Teraz je veselo; aspoň - všetci tak vyzerajú. Komunikujú po japonsky; čiastočne z ohľadu voči pani kastelánke, ktorá asi cudzie jazyky neovláda, a hlavne preto, že pri tej veselosti a tešení niet času vypytovať sa jeden druhého, z ktorej je krajiny a či vie ten či onen svetový jazyk.

Renáto, jediný ne-Ázijčan v tomto parku, utľapkal v dlaniach sneh a hodil ho do Číňanky. "Tak sa u nás hrá so snehom!" Ona schmatla za priehrštie snehu a o chvíľu naň letela odvetná paľba. A pridali sa aj ostatní.

Lenže hra na snehovú vojnu sa neuchytila. Číňanka sa pustila do váľania snehovej gule. "Veru! Snehuliaka!" zavolala pani kastelánka a nesmelo sa smiala pri pohľade na tých vážených obyvateľov Veže Zámorských Hostí, ako teraz gúľajú po stráni stavebný materiál na túto konštruktívnejšiu deckú hru.

"Snehový Daruma" si spočinul troma enormnými guliskami rovno pred jednou z krásne rozkvitnutých ružových ume. Jeho garderóba a líčenie potom povstali z medzinárodných zdrojov. Renátova smiešna tmavoružová šiltovka sa mu hodila stopercentne k proporciám aj k farbe pozadia. Spolu s koženými rukavicami pani kastelánky, nastoknutými na paličky trčiace mu z bokov šikmo dohora, mu dodávala vzhľad nekonformného ujka s náručím roztiahnutým na uvítanie. Po pravde to bol prvý snehuliak, ktorého Renáto v živote staval, a ak sa kedy v zabudnutom detstve aj zúčastnil takej hry, sotva to robil s väčšou radosťou a vervou ako v ten deň, keď sa podľa starého ázijského kalendára blížil solárny začiatok jari.

Slnko vyšlo a rozligotalo kypré chumáče snehových vločiek na konároch: ujko "juki-Daruma", ako sa snehuliak povie po japonsky, v objatí svojích rozosmiatych tvorkýň a tvorcov, na pozadí s rozkvitnutou zasneženou ume - fotka do albumu tých najkrajších spomienok.

"Nevydrží nám dlho. Na slnku sa čoskoro roztopí," poznamenala pani kastelánka. Čas radosti-veselosti sa nachýlil ku koncu; snehuliak stojí, fotografie sú nafotené. Čo ďalej?

Každému šanteniu príde záver, a všetkým sa teraz na myseľ vracal vďačne na chvíľu pozabudnutý každodenný stereotyp: vrátiť sa do jaskyne, vziať si tašku a ísť na univerzitu. Chlad napadaného snehu odrazu zamrazil až kdesi v útrobách srdca. Jeden po druhom sa otáčali smerom na návrat.

"Ste dnes ráno zaneprázdnení?" zaznel náhle milý hlas pani kastelánky. Čosi ako prísľub, ako nádej zavanulo spolu s vetrom, zhadzujúcim sneh z vysočizných eukalyptov. "Rozmýšľam, či by ste nechceli zájsť ku mne na čaj..."

Chmára, čo sa zakrádala do sŕdc, okamžite odletela a zahalila slnko. Keby ostalo zamračené, náš snehuliak sa tak rýchlo neroztopí, pomysleli si, keď húfne a jednohlasne prijímali milé pozvanie.

Nadšene nasledovali pani kastelánku, hoci vôbec netušili, kde býva. Ale pozvanie do domácnosti je v tejto krajine vzácnosťou.

Len Maudžúd bol akosi ticho a vyzeral utrápene.

"Musíš ísť do školy?" pýtal sa ho Renáto a pozornosť všetkých sa obrátila naňho.

"Nie. Ale... ja neviem, čo mám s rukami." Dvihol dlane a otáčal nimi, vystrašene hľadiac raz dole na ne, raz hore na ostatných. "Vôbec si ich necítim! Mám ich ako mŕtve!"

Renáto mu ich chytil a s úľavou sa usmial.

Boli studené ako ľad.

Hnedé dlane a čokoládové prsty mladého muža zo Šrí Lanky, ktoré prvý raz chytali sneh.

Renáto prvý raz chytal ázijské ruky.

"Máš ich len skrehnuté od snehu. To je úplne normálne."

"U mňa si ich Maudžúd-san môže vložiť pod horúcu vodu a hneď to prejde," chlácholila ho pani kastelánka a viedla mládež smerom k sídlisku za parkom.

 

----------------------

 

Onedlho stáli pred dverami jej bytu, vlastne len pár

minút od Veže. Renáto si pozorne prečítal menovku: boli tam znaky "Hirai".

"Prepáčte, je to tu len také malé, tesné, ale nech sa páči dnu," pozvala ich Hirai-san.

To "malé, tesné" sa ukázalo byť príjemným bytom so štyrmi neveľkými izbami.

"Teraz tu mám miesta dosť. Ale keď mi prídu deti, tak je tu plno. Posadajte si. Hneď zapnem ohrievač, aby sme tu mali teplúčko."

Hostia sa vyzuli v genkane, vystúpili na zvýšenú dlážku bytu a cez chodbu prešli do obývačky. Vyzimení si v kabátoch posadali na gauč, na kreslá aj na koberec, kým Hirai-san zmizla v kuchyni. Maudžúd si na chodbe púšťal na skrehnuté ruky horúcu vodu a o chvíľu sa vrátil s úspešným bielozubým úsmevom. Elektrický ohrievač sa s praskotom rozohrieval.

Obývačka, zariadená v západnom štýle, mala na jednej strane, za gaučom, japonské posuvné dvere, ktoré boli poodsunuté: nikto sa neovládol, aby pri prechádzaní nemihol očkom dnu cez odsunutú medzeru: bola tam wašicu - "japonská izba", dýchajúca na rozdiel od ostatného bytu príjemnou prázdnotou; na žltavých rohožiach tam nebol nijaký nábytok, aj stena mala prírodnú nenápadnú farbu; pri nej stál stolček s tromi fotografiami v stojanoch. Na veľkej uprostred bola čiernobiela podobizeň mladého muža so staromódnym účesom a oblekom. Po bokoch ju sprevádzali farebné fotografie mladého chlapca a dievčiny.

"Ten uprostred je jej manžel," šepla Číňanka. "Zomrel, keď boli ešte mladí," nevyhla sa súcitnej klebete, a potom navrhla, aby sa navzájom popredstavovali, lebo sa vlastne ani nepoznajú, hoci bývajú na jednom mieste. Ona je Carol zo Singapuru. Ďalšie dve dievčatá sa volajú Džina a Nani, sú z Filipín a Indonézie.

Carol je v Singapure učiteľkou na základnej škole. "To preto si vedela o tom, že zo snehu sa dá stavať snehuliak, pravda?" nadhodil Renáto.

"Veru - snehuliak! Len keby nám dlho vydržal," zaželala si nahlas Hirai-san, objaviaca sa vo dverách kuchyne s podnosom plným pariacich sa misiek. "Urobila som narýchlo polievku. Takú nijakú, len instantnú. Ale zahreje."

"Hirai-san, tak toto je ten váš "čaj"?", doberavo sa zahanbili hostia. Hirai-san odpovedala úsmevom, ako rozdávala horúce misky a paličky. Potom sa spýtala: "Poznáte oňigiri?"

Nepoznali.

"Tak si ich urobíme. Bude to taký malý kurz japonskej kuchyne. Ryža sa už dusí." Potom vybrala atlas sveta a každý ukazoval, odkiaľ je, a rozprával o svojej krajine. Keď Carol zistila, že Maudžúd je Tamilčan, začala spievať pesničku, ktorá ho navidomoči rozjarila. "Odkiaľ vieš po tamilsky?" pýtal sa prekvapene. Už veľmi dávno nepočul svoju materčinu.

"Túto pesničku ma naučili kamaráti. V Singapure máme veľa Tamilčanov".

Ako sa útroby zohrievali hltmi pariacej sa polievky a reč prišla na miestne jedlá jednotlivých krajín, čaroúsmevná Džina opisovala akúsi filipínsku sladkosť z ryžovej múky a kokosového mlieka, ktorá sa parí v polovici kokosového orecha.

"Veď to máme aj u nás," namietla Indonézanka Nani.

"Áno? A robíte si aj rezance posypané cukrom a strúhaným kokosom?"

"Áno!" prekvapene prisvedčila Nani.

"To je moje najobľúbenejšie jedlo!" vkričala sa do toho Carol s doširoka roztvorenými rozšantenými očami, na čo sa všetci pustili do smiechu v dobrej nálade nad tým, aký je svet malý.

Len najobľúbenejšie jedlo Renáta zo Slovenska - makové rezance, si všetci akosi nevedeli predstaviť. Makové? Mak je predsa droga!

Ryža sa udusila a Hirai-san postavila hrniec doprostred stola. Obývačka sa ešte nevykúrila a para, valiaca sa z belostnej ryže, mala farbu snehu.

Kurz sa začal. Horúca ryža v dlaniach pálila a lepila sa. Uprostred nej bolo treba vložiť mdlokarmínový mäkký plod, zahaliť ho do beloty ryže, ktorá sa potom utľapkala do tvaru trojuholníkovej krabičky a obalila do tmavočiernych morských rias.

Mdlokrvavé plody, mäkké ako zvädnutá marhuľa, prenikavej slanokyslej chuti a zvláštnej ostrej vône, boli ume.

"Tie ume, čo teraz v parku tak krásne kvitnú," vysvetľovala Hirai-san. "Sú kyslé a tu u nás ich nakladáme do soli."

Na dnešné kvitnúce ume napadal sneh. Z dnešných zasnežených kvetov, bielych, ružových, karmínových, asi plody nebudú. Nebude toho roku kyslých marhúľ.

Kvety pomrzli?

 

Vlastnoručne uhnetené oňigiri, čierno obaľované, biele, s mdločervenou plnkou, chutili o to väčšmi. Hostia ich zapíjali zeleným japonským čajom a bolo im ako doma.

Na poludnie Hirai-san pozrela von oknom a povedala: "Ešte stále je svet strieborný."

Na to Maudžúd dodal: "A tento deň bude pre nás dňom zlatých spomienok."

 

A keď sa Renáto v to popoludnie vrátil do svojej studenej vlhkej jaskyne na prízemí Veže Zámorských Hostí, strhol zo steny veľký biely papier, ktorý tam mal prilepený už dva mesiace. Roztrhal ho a zahodil.

Medom, ktorý bol za ten čas už chytil pleseň, naň boli natreté a lístkami čierneho čaju vysypané kontúry čínskeho znaku "smrť".

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Celý svet dýcha smrteľne špinavý vzduch, aj Slováci

Nová správa od Svetovej zdravotníckej organizácie odhaduje, že 9 z 10 ľudí žijú v prostredí so znečisteným vzduchom.

DOMOV

Policajné uniformy menia, takto budú vyzerať po novom

Hodnota oblečenia policata bola vlani na úrovni 890 eur.

DOMOV

V prípade znásilnenia v Čistom dni pochybil vyšetrovateľ i prokurátor

Previerku nariadila Generálna prokuratúra.


Už ste čítali?