Polnočné spovede 5 a

Autor: Martin Bel | 23.7.2016 o 10:04 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  29x

Odvšadiaľ udieral do tela horúci vzduch, ako sa slnko rýchlo poberalo zapadnúť za západné domy Bangkoku. Pútnik sedel na zadnom sedadle taxíka,

 ktorý ho viezol z medzinárodného letiska do hotela zvaného "Best Bangkok House". Večerná zápcha mu poskytovala možnosť pokojne si prezerať betónové ulice a juhoázijskú architektúru domov, ktorých podlubia z betónových stĺpov na prízemí zakrývali chodníky, a pozorovať Thajčanov, ktorí po týchto chodníkoch kráčali. Bolo ich tu odrazu tak strašne veľa - Thajčanov, a boli krásni. Ich mandľové oči žiarili zo snedých tvárí, typy malajské sa tu miešali s typmi čínskymi a indickými, a chlapci v krátkych nohaviciach a voľných tričkách či košeliach pobehovali medzi ledva sa pohybujúcimi autami a ponúkali na predaj noviny či občerstvenie. Boli už vycvičení na šikovné uhýbanie a kľučkovanie, keď sa niektorý z prúdov vozidiel pohol rýchlejšie. S obzvlášť veľkou nádejou sa jeden pár tých nádherných očí uprel na faranga sediaceho v taxíku: farang - pútnik si však nič nekúpil, iba čo sa na chlapca placho, takmer previnilo usmial.

Uhol pohľadom a na fasáde vysokého domu uvidel veľký reklamný obraz Chivas Regal. Poznal ten nápis, dôverne ho poznal, ale až tu a teraz sa dozvedel, že je to značka whisky, ktorej obrovská iskrivá fľaša sa vznášala na obrázku vedľa nápisu. Srdce mu stislo úzkosťou. Ten nápis totiž visieval na jedných dverách jedného veľkého domu a súvisel s jeho misiou v tomto meste. Znovu sa mu zatočila hlava od trémy, s ktorou bojoval už niekoľko týždňov. Podnik, na ktorý sa odhodlal, si vyžadoval najvyššie možné sebazaprenie pre človeka s takou mierou vrodenej plachosti; plachosti, ktorá ho priviedla do absurdít, aké bežný človek bez podobných problémov len ťažko pochopí. Jedna z tých absurdít bol tento večer v Bangkoku.

Slnko zapadlo za Chivas Regal a taxík sa zasa trochu pohol. Auto sa ocitlo v tieni, kde bolo o poznanie menej horúco, ale ľudia, sediaci vysoko hore v autobuse v susednom jazdnom pruhu boli ešte vždy v žiari slnka a z pootváraných okien sa vykláňali von, pokojne sa pozerajúc na pútnika dole v taxíku. On sa pozeral na nich. Možno ich prekvapovala tá jeho oddanosť v očiach, tá istá naivita dobroty, akú tu v očiach farangov sotva vídať. Autobus sa pohol dopredu a tiež vošiel do tieňa budovy s obrázkom fľaše whisky.

Tak toto je Krung Théb, Božie sídlo, ozrejmoval si pútnik s nadšením prvého vkročenia na posvätnú pôdu. Čo prinesie dnešný večer? Kam ma privedie moja cesta? Nervozita mu zasa prihnala do hlavy závrat desivej reality. Musí to urobiť, musí tam ísť. Musí to skúsiť, kvôli tomu všetkému, čo si pokazil svojou ustráchanosťou, musí toto podstúpiť, nájsť dom, zaklopať na dvere. Len či bude doma...

"Už sme tu?" spýtal sa šoféra, keď auto zastalo v úzkej uličke po oboch stranách vymedzenej vysokými kamennými ohradami, sponad ktorých prevísali konáre neznámych tropických stromov s listami unavene vždyzelenými. Nič nenasvedčovalo tomu, že by stáli v blízkosti nejakého hotela.

"Áno, sme tu," odpovedal šofér.

"Ale kde je hotel?"

"Hotel?" spýtal sa šofér prekvapene.

No a som v keli, pomyslel si pútnik. Naletel som na letisku tomu úslužnému agentovi, ktorý ma posadil do taxíka a dal zaviezť ktovie kam, kde sa mi môže stať bohvie čo. Keby nemal pred sebou to ťažké (preň také ťažké) poslanie, bol by sa vydesil, bol by sa začal strachovať o svoju bezpečnosť. Ale jeho predsavzatie bolo ťažšie ako smrť, nuž nepociťoval strach z takej banálnej situácie ako stratenie sa v orientálnom veľkomeste.

Podal šoférovi lístok od agenta, a vozidlo sa znova pohlo. Na konci uličky sa po pravej strane objavil trojposchodový hotel, pred ktorým postával hlúčik arabsky pôsobiacich mužov a na schodoch sa váľalo niekoľko čiernych psov. "Best Bangkok House", rozlúštil zhruba nápis v orchideovom písme a s úľavou v duši zaplatil taxikárovi.

Na recepcii už o jeho príchode očividne vedeli a keď sa po prihlásení pobral k výťahu, pristúpil k nemu Thajčan. "Hello, my name is John," predstavil sa a povedal, že je taxikár. Hosť bude mať určite záujem v prvú noc v Bangkoku sa niekam zaviezť.

"Áno, potrebujem ísť na jednu adresu. Je to na ulici Phra Khanong." Musí to mať čo najskôr za sebou. "Teraz sa osprchujem, a o štvrť hodinu môžeme ísť."

John sa rozžiaril; v družnom rozhovore ho vyprevadil na izbu a potom sľúbil, že ho počká na recepcii.

Sprcha bola vzácnou chvíľkou relaxu po dlhej ceste nebom, oblakmi a cestami a pred ťažkou úlohou, ktorú si predsavzal. Už odteraz sa nestane nič, až to, kvôli čomu sem prišiel. Už ho od toho nič nedelí. Teraz sa všetko zrýchli, naberie obrátky, aby sa zakončil tento podivný príbeh. Bol by najradšej ostal stáť pod osviežujúcim a očisťujúcim prúdom vody čo najdlhšie, ale - dosť, treba ísť, pohnúť sa ďalej, vykročiť a dať sa niesť tokom osudu. Nič iné mu už neostáva.

Len či bude doma...

 

Oblečenie zo severu, v ktorom prišiel, nechal porozhadzované na posteli a obliekol si svoje najlepšie tričko a bermudy, v ktorých nevyzeral zle. S denníkom v ruke zišiel do vestibulu a s Johnom vyšli do horúcej bangkokskej noci: za tú chvíľu sa stihlo úplne zotmieť a ulice veľkomesta sa rozžiarili tisíckami svetiel nočnej zápchy.

"Nie je to ďaleko," povedal John, "ale pri takomto tempe to možno bude trvať trochu dlhšie." Pútnik sa len zdvorilo usmial a nervózne zovrel v ruke denník fialovej farby.

Po asi polhodine stáleho zastavovania, vlečúceho sa šinutia a kratučkých úsekov pomalej jazdy prišli na Phra Khanong a John sa opýtal na číslo domu. Pútnik otvoril denník a vo svetle áut prečítal ešte raz adresu.

"Tak to bude niekde tamto," ukázal John na rad vysvietených obchodov v podlubí zástavby domov. "Hneď zaparkujem."

Pútnikovi sa rozbúchalo srdce. Tak tu niekde to je, tu niekde býva, toto je ulica, kade chodieva, tuto je krajina detstva, oblasť snov, vysnívaný aj obávaný cieľ púte. Ešte chvíľku a...

"Pomôžem vám to nájsť," ponúkol sa John, "a ak vaši známi budú doma, vrátim sa späť, a ak nie, zoberiem vás do hotela." Bude dosť hlúpe, pomyslel si, ak budem musieť vyplácať taxikára po tom, ako mi otvoria, ale na druhej strane, nie je to až taký zlý nápad mať naporúdzi odvoz späť. Súhlasil a spoločne vyšli z klimatizovaného auta do dusnej noci.

Hľadanie domu číslo "jeden" ich zaviedlo do bočnej uličky, uzunkej špinavej uličky, skôr len tmavého prechodu medzi vysokými obytnými domami. Svetla z hlavnej ulice sa sem dostávalo len málo a domy nemali tabuľky s číslami. Možno bude treba chodiť od domu k domu, od bytu k bytu a pýtať sa - predstava takého rozruchu mu bola nepríjemná a určite by tu v okolí zanechala indiskrétnu klebetu, že tu nejaký farang kohosi hľadal.

Alebo je táto ťažko získaná adresa neplatná a bola naňho len narafičená, aby zablúdil v Sídle bohov pri hľadaní neexistujúceho čísla domu?

Ulička domov bez čísel sa zatáčala v tvare písmena U a napokon viedla von späť do hlavnej ulice. Na schodoch jedného z tmavých domov neďaleko vyústenia posedávali chlapci v bielych tričkách a John sa ich pýtal na číslo "jeden". Nevedeli. Pútnik sa už takmer vzdal, keď opäť vyšli na vysvietenú Phra Khanong a on sa obrátil k prvému obchodu na rohu, že vojde dnu a ešte raz sa spýta; bola to fotoslužba a vedľa jej vývesky zazrel číslo - jeden.

Tuto?

Vystrelili si z neho až tak, že ho poslali do fotoslužby?

Nič to. Možno, že obchodík je vchodom k obytnému domu a že niekde vzadu, za závesmi sú schody k bytom na poschodiach...

Vošiel dnu. Mladé dievča za pultom naňho vrhlo takmer bezočivý pohľad a ďalej sa venovalo zákazníkom. Nalistoval si v denníku adresu a keď príde na rad, opýta sa, či je tu správne. Obzeral si obchod, v prvom rade sliedil, či vzadu nezočí náznak schodiska či vchodu do bytov, ale nič také. Regále boli plné rozličných filmov a obálok a celú plochu stien zakrývali fotografie rozličných veľkostí - obyčajné, pripevnené pripináčkou, iné reprezentatívne, svadobné a promočné, v paspartách a rámoch.

Ako sen, ako závratnédéjá vu, ako mámenie sa odrazu z jedného z rámov naňho usmiala známa tvár. Farebná fotografia veľkosti obrazu niesla podobu krásneho chlapca v čiernom obleku s motýlikom. Bohaté čierne rovné vlasy mal okolo uší zastrihnuté do tej fičúrskej fazóny, aká východoázijským filmových hviezdam dodáva ich neopakovateľný švih, a štica zahaľovala čelo, dvíhajúce sa nad párom tmavohnedých šikmých očí, svojím ohnivým až šialeným čarom privádzajúcich do úžasu azda každého, kto ich kedy uvidel. Zaoblenie lícnych kostí, zužujúcich sa k plným zanovitým perám, spôsobovalo istú vzdialenú podobu s tvárou Achnatona, ako sa zachovala v starovekom sochárstve Egypta.

Moment toho stretnutia bol kratučký, no trval veky. Teda som tu dobre, povedal si pútnik, som na mieste. Našiel som to. Nenadarmo som išiel do tohto mesta!

Predavačka obslúžila zákazníka a pozrela sa na faranga.

"I want to buy that picture," povedal úplne spontánne.

Dievčina sa zamračila a nechápavý pohľad presunula na taxikára.

"On hovorí, že chce kúpiť ten obraz," preložil jej John do thajčiny. Pútnik na ňu hľadel v absurdnom prívale zúfalej nádeje takmer prosebne, keď vtom sa ona naňho pozrela zamak mäkšie a jemu sa z hĺbky vnímania vynorilo uvedomenie, že jej oči sú tie isté, čo oči na obraze, a v mrákotách tohto poznania začul, ako po thajsky taxikárovi hovorí -

"Ale to nemôžem, to je môj brat."

 

---------------

 

Zatmelo sa mu pred očami. Vzápätí sa spamätal a rýchlo povedal "Ja som jeho kamarát", aby zapudil čomožno najviac z tej nevraživosti v krásnych očiach Rámuovej sestry. "Je tu?"

"Nie," odpovedala zlovestne.

"Už je v Japonsku?"

Osudné a nemilosrdné pritakanie dievčiny zabilo v pútnikovi poslednú nádej.

"Kedy odišiel?" pýtal sa už po anglicky.

"Pred týždňom. Dvadsiateho piateho marca."

Nestihol to. Dorazil príliš neskoro. Už niet cesty späť a všetko je skončené. Jeho predsavzatie stretnúť sa s bratom tejto dievčiny a o všetkom sa porozprávať sa rozplynulo ako pena na vode po tomto kratučkom úsečnom osudnom rozhovore. "A neviete jeho novú adresu?"

"Neviem", povedala sestra rozhodne. "Mám ju doma, v inom dome, tam kde bývame."

Akoby obmäkčená sklamaním vo farangovej tvári dodala: "Mohla by som vám ju zajtra doniesť."

Ten jasný prísľub mu dodal nádej. Aspoň bude mať zámienku zasa prísť, aspoň sa bude môcť porozprávať s touto pôvabnou dievčinou, ktorá je Rámuovou sestrou, aspoň časť svojej bolesti bude môcť nechať tu v tomto ďalekom meste, kam tak zbytočne prišiel.Tomorrow - koľko svetla plynulo z toho slova!

"Dobre, zajtra znova prídem," povedal ochotne a trocha uspokojene, ba čosi ako úsmev mu zahralo v pohľade, keď sa lúčil a prenechával miesto ďalšiemu zákazníkovi, ktorý prekvapene sledoval celý výstup.

John, ktorý sa naučil správať diskrétne pri službách zahraničným hosťom hotela, bol v pomykove, keď videl, ako sa farang zmenil: už sa neusmieval, odmlčal sa a na sedadlo vedľa si sadal ako bez duše.

"Tak kam vás teraz zaveziem?" povedal čo najbodrejšie.

"Do Best Bangkok House, prosím."

"Ale to hádam nie! Veď toto je vaša jediná noc v Bangkoku, musíte ju využiť, musíte siužiť! Zoberiem vás, kamkoľvek budete chcieť. Je tu množstvo podnikov a klubov, ktoré sú otvorené celú noc. Zabavte sa. Vyspať sa môžete aj zajtra večer v lietadle."

Farang nereagoval. Hľadel pred seba do noci svetielkujúcich áut.

"Tu v Bangkoku môžete mať všetko," naliehal John. "Sú tu dievčatá, najkrajšie dievčatá na svete. Dievčatá, čo tancujú bez šiat, dievčatá, čo otvárajú fľaše bez otváračov, uvidíte, to je dobrá show. A nie drahá. Alebo by ste možno radšej išli tam, kde sú chlapci. Aj tam vás môžem zobrať. Čo poviete? Noc sa ešte len začína, potrebujete zábavu. Všetci chodia do Bangkoku na zábavu."

"Nie, John, vďaka," sklesnuto odmietol pútnik. Ale keď sa auto pomaly rozbehlo a hukot motora rozptyľoval napäté ticho, akoby sa uvoľnil aj on a rozhovoril sa viac. "Viete, ja som sem neprišiel na zábavu. Potreboval som sa stretnúť s bratom toho dievčaťa. Poznám ho z Japonska a myslel som, že ho tu zastihnem. Ale prišiel som príliš neskoro. A všetko som stratil."

Nečakaný príval otvorenosti Johna šokoval. Nemal veľmi chuť zaoberať sa súkromnými záležitosťami svojho zákazníka. Ale na druhej strane, čímsi ho zaujímal. Bolo to celé akési čudné - farang, čo letí z Japonska do Európy, sa zastaví v Bangkoku, len aby sa stretol s niekým, kto už odletel do Japonska - zvláštne, veľmi zvláštne.

"To mi je ľúto, že ste nestihli vášho kamaráta. Bolo to niečo dôležité?" spýtal sa opatrne.

"Áno, veľmi dôležité. Ale nechcem vás tým obťažovať."

"Vôbec nie. Rád si vypočujem váš príbeh, ak by ste chceli. Možno práve to bude spôsob, ako stráviť vašu jedinú noc v Bangkoku..."

"Máte pravdu, John," odpovedal pútnik s váhavou rozhodnosťou. "Tak vás pozývam na pohárik a porozprávam vám o tom." A po chvíli dodal: "Viete, som veľmi plachý človek a sú veci, o ktorých s nikým nehovorím. Ale dnes večer mi je už všetko jedno, dnes večer sa mal môj príbeh zavŕšiť, či už tak alebo onak, a nepodarilo sa mi to. A ostať teraz sám by asi bolo to najnebezpečnejšie, čo by som mohol urobiť. A ak by ste boli ochotný ma vypočuť, porozprávam vám všetko - možno ma pochopíte, a keby aj nie - aspoň zanechám ten príbeh tu, v meste, kde som omylom neprežil svoj život."

Podivený týmto preslovom taxikár zatiahol k hotelu, kde obidvaja muži vystúpili a prešli k malej krčme hneď vedľa. Obišli spiace čierne psy na chodníku a gesto, akým pútnik objednal u krčmára fľašu Chivas Regal, prezrádzalo úplnú rezignovanosť.

 

PÚTNIKOV PRÍBEH

 

I.ZLATÉ SPOMIENKY

 

Rok predtým, v jedno tmavé ráno začiatkom februára sa zobudil do podivnej bledosti za polopriehľadným závesom na okne svojej jaskyne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?