Polnočné spovede 4 b

Autor: Martin Bel | 8.7.2016 o 20:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  27x

Ten istý štvrtok, o 20 minút nato:

   Tak, už som naspäť. Musel som prestať, lebo by ma tu boli  ulynčovali

 - nikoho nezaujímalo, že som mal rozpísaný mejl ešte 

skôr, než si oni zmysleli schôdzu...

   Tak ešte k Tvojim posledným vetám: 

 

> Ak som vsak minule pisala, ze mi ostal  neprijemny pocit, tak z ineho, nez z mojho vyliatia caju

 

Jasné, viem. Z Marjaminej poznámky. Ale vtedy si povedala aj takú 

vetu "Veď ja ten obrus operiem" - z toho som mal pocit, že sa 

cítiš nejako trapne kvôli vyliatemu čaju. PRETO som Ti napísal, že 

ja Ti nič nezazlievam a že čaj sa bežne rozleje aj mne a teda že Z 

TEJTO STRÁNKY tej veci sa nemusíš cítiť zle. 

   Druhá vec je, že zle som sa cítil aj ja, ale ja to musím 

prehltnúť. Takže nebolo nepríjemne len Tebe a Majram. Som 

hostiteľ. A snažím sa to celé urovnať, tak to prosím takto aj 

cháp. Aj keď viem, že s Marjam asi nebudeš mať chuť sa znova 

stretnúť, bol by som rád, aby sme si ten večer navzájom čo 

možno najviac vysvetlili a UHLADILI TO. Nie je predsa treba, aby 

sme si - všetci štyria účastníci toho konfliktu (ja ako hostiteľ, 

Marjam, Ty, Lun) - z toho odnášali nejaké negatívne pocity 

krivdy. Koniec koncov, bol tam zahraničný hosť, Tomek, a pred 

ním sme sa mohli trochu ovládnuť a nechať to hneď tak... Celé 

ma to mrzí. Ale možnože časom sa všetko zahladí a dosiahne sa 

počiatočná harmónia... Bol by som veľmi rád.

   Dúfam, že ma chápeš. Mrzí ma, že Vaša návšteva u mňa sa pre 

Teba stala zážitkom s takou negatívnou spomienkou...

 

                                                      Filip

 

 

Ten istý štvrtok 16.42, Filip Lucii

 

 

Ahoj Lucy,
 

   Tvoj včerajší list mi urobil nesmiernu radosť. Dostach ho v práci, tam si ho prečítach, y - si ho vytlačiw - cestó domó si ho v autobuse čítách, s ulýbkó úľubnó na xychte.
   Som rád, ze s "Kohútcem" sa vecy jak-ž tak-ž vyjasnili. Bárs by y lepšej búlo...
   Nuž, jazykom oným písaťi sa po čase dlúhém opäti odhodlávám, ťažko-ž "merylistickým" ho zvati, bo Meryl, práda, chudera, s ním naskrze ništ nemá a
jej imeno neprávom (czy už, práda, v zmysle dobrom a czy zlom) povláčené by
sa v nazvaniu jeho jävilo. Sa on skôr istó svojskó zmesó ľubovolne
povyberaných, a čo najneotrelejšie použitých, čŕt staroslovienskych, obšče
slovanských, jako-ž y z prerozličných nárečí slovenských y moravských
vyexcerpovaných, y preumne popretkávaných, sťaby niťó zlató yl' srýbeľnó,
ukážkami nie-cele-nezábavnými v jazykoch končín odťažitých, w čo-ž
keprzykladku Chiny, Gréky y Hebry počítajä, pôwodinu swú majúcých, w brokát
prepestrý y prezábawný nasnuwanó, jawýt.
   Jak do jazyka tého (jeho-ž imä sa plebsu w plen porúčá, y z pléna všakové
návrhy stran nazwaňá jeho sa prijímajút prepovdačne!) načrech, yhnedky srdco
mô poohúplo, jasaťi sa berä cele jarno (neviem, či-s pochopiťi rádčila.
Povedaťy sa chcelo toľko, že "taking to exhiliaration in a quite springful
way"), ba y odmietajä, bych pokračuwal w pôwodnej-ž thémicy písma môho, keráž
nietak cele za weselú sa powažuwaťy môžet. Bo prawdó jesto-ť swätó, že
počnúc ním písaťy, on-ž sám si swoju cestu smele wywolít, y stýlus y thému
brokátu swôho cele sám osebe určujä, pisateľa svôho naskutku pred dwerma
trčaťy necháwajä stran rozhodowaniwa o týchto vecách, že človek úbožec len
na to dobrý sa ocitne, písmeny prstoma swýma wytláčaťy takie, jakie-ž sám
on, Pán Jazyk Bezo-(doposáľ)-jmenný, velít!
   Nech mi wszak dowoľonô naskok do reczy spisownej, normáľnej-to sa za čas
wráťyťy, bych-ž wypowedaťy mohél ty wecy, je-ž wääc rozuma než žartu si
wyžadujút, y wážnô slow wáženja si pýtajút...
   Kvári ma-bo jedna vec, ktorá sa v posledných dňoch vyjavila (ešte chvíľu
bude doznievať hypnóza "tým" Jazykom..., kým sa úplne unormálnim) zo strany
cele nečakanej - od Anky-to... Ani neviem, či Ťa tým mám obťažovať, a
pripadám si ako slaboch, že si to neviem vyriešiť sám a potrebujem s tým
otravovať ešte aj Teba, ktorá aj tak máš sama toho dosť. Ale práve preto, že
toto nedorozumenie, či skôr napätie (a skôr pod povrchom než "cele
wyjawenô"), trčí medzi mnou a človekom, ku ktorému mám (som mal?) plnú
dôveru, mnou otriasa, resp. otriasa mojimi koreňmi, ktorých mám tak málo,
ako málo je ľudí, s ktorými ma spája plná dôvera...
   Je to totiž asi trošku longer story, ale skúsim Ti to vypovedať, keď už
teda do toho "načrech", a Ty sama posúdiš, či mám stihomam, alebo sa zbytočne
trápim, alebo mám pravdu... Ide o nezhody medzi Ankou a Marjam. Marjam je
Ľuborova zena. Ľubor robil u nás, ale potom prešiel na externý doktorát do Viedne. Je úžasný jazykovedec, indoeurópčinu aj všetky okolité jazykové rodiny má v malíčku, a tak som si s ním mal "odvekov" čo povedať, ako, pravda, s málokým v tejto krajinke. Marjam - žena, ktorú obdivujem aj za jej krásu (je polovičná Peržanka) aj za jej schopnosti a šikovnosť, robila v súkromnej firme a teraz sa dala na diplomaciu a asi pôjde na dlhšie kamsi na ambasádu. Marjam s Ľuborom sa totiž rozchádzajú. Už je to asi rok stará záležitosť, ale dozvedeli sme sa to až niekedy v lete, a len tak "šušušu". S Marjam som sa raz tak otvorenejšie rozprával v lete, bola dosť rozčarovaná a taká sklesnutá (človek ju – obvykle plnú energie podobne ako Ty -- málokedy takú vidí), a vtedy mi povedala, tak medzi riadkami, ze Ľubor má frajerku a že ona s tou firmou asi sekne a pôjde niekam preč... Odvtedy som sa ani s jedným z nich o týchto ich veciach nebavil. Občas sa stretneme, vždy si dobre rozumieme, oni zatiaľ stále bývajú v spoločnom byte a všetkým nám je z toho smutno, pretože oni sa vždy javili ako výborný pár, ktorý "prežil" celé roky, počas ktorých všelijaké vzťahy okolitých ľudí would come and go...
   Anka sa s nimi stretla kedysi u mňa cez Pesah, a druhýkrát v podstate – tak "poriadnejšie" - až cez posledný Ramadán, zasa u mňa. Kedže Ľubor si
sadol s Lunom, a Anka sa odo mňa dozvedela, že sa rozchádzajú, tak
pozvali raz Ľubora samotného k sebe, ešte aj s dalším naším kolegom a Anke sa to stretnutie veľmi páčilo a rozhodla sa, že o týždeň to zopakuje a pozvala vtedy aj mňa. A na tretí raz pozvali aj Marjam. (Bože načo Ti to tu popisujem! Ja
somár! Veď na tom druhom stretnutí si bola aj TY SAMA, keď si u „Ankovcov“ nocovala po prílete z Amsterdamu!!! Takže Ľubora poznáš!)
   No a tam – na tom treťom večierku - sa to začalo! Trúfam si domnievať sa o sebe, že mám dosť jemné "cítidlá" na tieto veci, veď už nemálokrát sa mi moje intuície a tušenia potvrdili: nuž, akonáhle prišla Marjam, ja som úplne KONKRÉTNE cítil, ako tam ZHUSTOL vzduch a ako medzi Ankou a Marjam sa rozhostilo nejaké divné
napätie, kŕč alebo "naježenie" - proste ako naježené mačky, z ktorých každá
čaká a striehne, kedy tá druhá zaútočí...
   Nechcem byt nespravodlivý, keď musím niečo také povedať. Anka má plno
krásnych vlastností, za ktoré je hodna obdivu, ale občas som u nej pobadal
určitú - síce jemnú, ale rozhodnú - tvrdohlavosť, ba až zadubenosť. Pozoroval som to, ked som ju zažil v kruhu jej rodiny – s matkou a sestrami, a aj niekedy, ako potláča Lunov názor, ktorý sa jej vidí absurdný. No a, žiaľ, musím priznať, že pri Marjam sa táto jej - hádam jediná negatívna, ak vôbec to možno tak nazvať - vlastnosť úplne jasne prejavila. A Marjam, ktorá je velmi otvorená a niekedy až prostoreká, tiež pri nej prejavila v plnej kráse túto svoju - možno tiež jedinú - negatívnu vlastnosť. No proste, iskrilo to tam medzi nimi. Možno som bol jediný, kto to spozoroval, a bolo mi z toho smutno, lebo aj Anku, aj Marjam, mám rád, obe sa mi zdajú super osobnosti a moji dobrí priatelia. Bolo mi úplne jasné - a potom mi to Anka aj sama od seba slovne vyjadrila - že z rozpadu ich manželstva viní Marjam a že tým "ukrivdeným" tam je Ľubor. Čo si ja vôbec nemyslím. Po prvé, Marjam by mi
vtedy v lete nemala prečo klamať, keď mi naznačila, že Ľubor má frajerku. A
po druhé, zažil som ich u nich doma a videl som, ako sa Ľubor "vezie" v tom
ich vzťahu. Marjam prišla domov z práce a prichystala pohostenie pre nás ako
návštevu, kým Ľubor, ktorý vlastne bol celý deň doma a nemal zamestnanie,
jej s ničím nepomohol... Ale Anka si proste zmyslela, že ona to vidí tak,
a nedala si nič povedať ani odo mňa, a zasa - ja som jej nechal jej názor,
načo by som sa s ňou hádal. Pritom Anka neuzná, že by som hádam mohol aj
ja mať trochu pravdu, pretože ich poznám viac a dlhšie...
   Žiaľ, k definitívnemu konfliktu došlo o týždeň na to, keď som ich pozval
zasa k sebe. Malo byť totiž synlogion. Jazykovedný debatný krúžok, ktorý
usporiadavame s Tomaszom Jarowským, hebraistom z Krakowa, keď sem chodí externe prednášať na Fakultu. Skrátka, pozvach Tomka, Ľubora, s ním aj Marjam -
obvykle aj ona chodieva na synlogiá, hoci až tak na jazykovedu nie je -
no a samozrejme som zahrnul aj „Ankovcov“, keďže piatok večer býval "ich"
termín, a Anka už dávnejšie prejavila želanie, že by sa rada toho synlogia u mňa zúčastnila.
   Mrzí ma to celé aj kvôli tomu, že sa to stalo u mňa. Mohli mať aspoň ako
pred hostiteľom trochu rozum a nerozmazávať takú hlúposť... Človek sa snaží,
navarí, pripraví čo najpríjemnejšiu atmosféru, a potom sa to skončí
trapasom, a ešte Anka z toho ostane urazená dobreže nie aj na mňa len
preto, lebo nie som jednoznačne na jej strane, ale otvorene vyhlasujem, že
chápem aj ju aj Marjam a že každá má svoju pravdu...
   Nuž, čo sa vlastne, Lucy, stalo...

   We had tea. Vieš: v hale, rozložený ten veľký starý stôl, použitý môj anglický zlatý porcelán, upečené scones, šľahačka, jahodový lekvár... Anka mala na starosti
samozrejme aj malú Helenku (chalanov mali u babičky). A stalo sa, že vyliala trochu čaju na biely obrus. To nič. Ale ona povedala "Joj, Helenka trochu rozliala čaj" alebo tak niečo. Na čo jej Marjam povedala nahlas to, čo som si ja - v svojej taktnosti - pomyslel len pre seba a ja by som to nechal tak, bez povšimnutia - "Veď Ty si to rozliala, čo sa vyhováraš na to dieťa?" Pravda je, že nemusela to hovoriť. Druhá vec však je, že povedala pravdu, lebo Helenka ako bábo samozrejme nemala AKO rozliať nejaký čaj, keďže sedela mimo dosahu stola a Anka ju kŕmila.
   Neobviňujem Anku z ničoho, ale všimol som si, že sa občas zvykne
"vyhovárať na deti", a beriem to úplne v pohode, s nadhľadom, nevadí mi to. Robila to aj Zora, asi je to u rodičov s bábätkami normálne. Tentokrát to možno trochu prehnala s tým, že "to hodila" na Helenku, možno aby nejako zmiernila "vinu", ktorú cítila, alebo bohvie prečo... V podstate nechápem, prečo to tak povedala – ale, každopádne, nič sa nestalo. Ja som sa tváril, že nič, išiel som do kúpelne po vanishové mydielko, aby som ním škvrnu natrel, lebo inak by sa to nevypralo, a medzitým sa Anka - celá popudená - bránila, že Marjam nemôže vedieť, aké to je, mať na starosti dieťa, na čo jej Marjam povedala, že to je v poriadku, ale nech sa nevyhovára na dieťa za niečo, čo urobila sama...

   Medzitým som ja škvrnu natrel a išiel do kuchyne variť vodu na ďalší čajník čaju, lebo prvý bol už vypitý, keď odrazu, po chvíli PRETRAPNÉHO TICHA, počujem, ako v hale za stolom Lun hovorí: "Marjam, počkaj, ja som teraz nepochopil, ty si Anku kritizovala?"

   No myslel som, že sa rozlejem od trapnosti. Nevedel som, či mám zasiahnuť, alebo radšej ostať "zalezený" v kuchyni... Tak ešte Lun sa do toho zamiešal, a to takýmto totálne netaktným, priam výhražným, tónom... Marjam sa nedala a vysvetlila to ešte raz aj jemu, a keď som sa do haly vrátil so zaliatym novým čajníkom čaju, nikto nevedel, čo má od trapnosti povedať. Vtom Marjam zazvonil telefón a ona sa zdvihla - že sa veľmi ospravedlňuje, ale musí súrne odísť. Tak som ju vyprevadil.
   Bolo mi jasné, že Marjam využila zámienku, aby mohla vypadnúť. Vo výťahu som ju trochu chlácholil - hoci aj mne bolo z toho celého hnusne - že "veď si nič také hrozné nepovedala". Ešte som jej podotkol, že Ľubor mi mohol aspoň poslať SMSku, že nemieni prísť. Na to sa ona tvárila "Nuž, čo si on robí, na to ja bohužiaľ nemám dosah". Bol som na Ľubora za to trochu nahnevaný. Ale to je celý on - to ide mimo neho, že človek, keď si pozve ľudí, tak pre nich pripraví aj niečo na pohostenie, a teda sa aj patrí oznámiť, ak nemienim prísť...
   Keď som Marjam vyprevadil a vrátil sa hore, kde medzitým ostali len „Ankovci“ s Tomkom, tak ešte to znova rozoberali, Anka si húdla len svoje, že žena, ktorá nemá deti, si nevie predstaviť, v akom je človek strese a že sa hneď stane, že niečo vyleje. "Veď ja ten obrus vyperiem", hovorila, dosť urazená, rozrušená.
   Ale preboha, veď to im nikto neupieral. Marjam len podotkla, že sa nemá
vyhovárať na Helenku za niečo, čo očividne - veď sme tam všetci boli -
urobila ona sama...
   Ach, Lucy, keď Ti to celé píšem, pozerám, že by z toho asi bola celkom
dobrá poviedka. Na tému "Z komára somára"... Chápal som aj Ankovcov. Boli
dopoludnia vo Viedni, kúpiť pre Luna letenku do Laosu, takže boli aj
unavení a mali toho dosť, tak som sa snažil ich upokojiť, a hlavne, bolo mi
to trápne pred Tomkom, ktorý ozaj mohol byť celého toho výstupu uchránený!
Keby som bol hysterka, tak tam urobím ešte scénu aj ja za to, že mi pokazili
večer, ktorý som ja tak starostlivo a s radosťou pripravoval, ale našťastie
sa viem ovládnuť a aj keď mi je blbo, snažím sa nešíriť to a skôr uhládzať,
aby bolo dobre. Ankovci si ešte asi hodinu posedeli, snažne sme sa
dopracovali aj k nejakým tým lingvistickým veciam, ale keď Ankovci odišli,
museli sme sa s Tomkom ešte k tomu vrátiť - aj on bol z toho mimo. Jeho
názor bol podobný ako môj - že veď Marjam nepovedala nič až také, aby sa na
to musela "Anna" tak uraziť.
   Na druhý deň som poslal SMSku Marjam, kde som jej napísal, že ma ten večer mrzí a že je zvláštne, ako "ľudia, ktori sú ináč v pohode, sa v spoločnosti jeden druheho proste naježia". Vzapätí mi Marjam zavolala - aj ju to mrzelo, rozoberala to v noci vraj aj s Ľuborom - "Ľubor mi povedal "Dúfam, že si jej nehodila na oči, že načo má tri deti, keď je z nich nervózna"!" Tak som jej vysvetlil, že Ankovci ozaj nie sú ten bigótny katolícky model, na ktorý má moja sestra trefný výraz "rodí jak jabloň", ale že Helenka proste prišla nečakane, po dvoch bračekoch, a keď už prišla, tak to prijali ako Dar, a že toho naozaj majú dosť, ale starajú sa svedomito a vychovajú slušných ľudí, čo je v tejto dobe vzácnosť. Marjam hovorila, že v poslednej dobe sa jej akosi častejsie stáva, že veci, ktoré povie, ľudia pochopia úplne inak, a naznačila, že má toho vyše hlavy. Chápem - nová práca, kríza v manželstve... Takže, z Marjaminej strany som sa stretol s uznaním viny, s pochopením toho druhého, s ľútosťou nad celou situáciou. Nuž a - zajtra to budú dva týždne, Lucy, a ja, žiaľ, z Ankiných mejlov stále cítim, že ju to neprešlo. Nie že by si vôbec priznala nejakú vinu (aj keď naozaj malú a taľafatkovú), ale ani ochotu odpustiť Marjam za tú poznámku, a už tobôž ospravedlniť sa mne za to, že aj jej pričinením - a Lun to teda ešte prihnojil! - sa stal ten trapas u mňa... Nie. Ona je stále na pozícii "Ostala mi z toho večera zlá spomienka"... Vôbec neodlišuje Marjam, mňa, Tomka. Vidí len svoje ublíženie, zranenú ješitnosť... To ma mrzí. Pretože aj mňa zahŕňa tam, kde vôbec nie som. Asi aj odo mňa by chcela, aby som sa jednoznačne postavil za ňu, resp. nepáči sa jej, že priznávam pravdu aj Marjam. Nemá proste Marjam rada. Ale smutné na tom je to, že si to neprizná...
   Je mi z toho zle. Cítim, ako ju strácam, pretože ona neustúpi ani o krok.
Ostáva to medzi nami trčať, a ja si s tým neviem pomôcť. Možno aj ja som v
tomto nie celkom nestranne - je pravda, že som skôr na Marjaminej strane,
pretože cítim, že Anka Marjam apriori odpísala ako tú zlú, tú kariéristku,
tú na chlapov - a ja sa vždy nejako samozrejme postavím na stranu toho, komu
krivdia. Ale, nespoznávam v tomto Anku. Prekvapuje ma to. Je pravda, že
asi prežívajú teraz nejaké velmi hektické obdobie a naozaj sú vyčerpaní a
konajú skratovito - a že aj tá výhovorka o Helenke bola tiež len takéto skratové konanie. Lun čoskoro odchádza na dva mesiace do Laosu kvôli chorému otcovi, Anka to nebude mať s troma deťmi ľahké, a tak možno aj preto sa teraz v jej mejloch neprejavuje toľko tej jej úžasnej dobroty, akú vie ona prejaviť. Je to možné. Ale trápi ma to. Je Anka naozaj taká ješitná, že sa cez ten "čajový spor" nevie preniesť – a nevie odpustiť ani po tom, ako som jej povedal, že aj Marjam to veľmi mrzelo? Alebo je naozaj len vystresovaná a nevládze všetko spracovať...
   V pondelok som jej napísal o ďalšej kríze, ktorú som mal s Kristiánom - na to
mi napísala len v takom zmysle, že tomu už naozaj nerozumie, a že do vzťahu
dvoch ľudí človek zvonka naozaj nevidí. V tejto poznámke však ja vidím aj
ďalšiu rovinu - chce mi tým asi aj naznaciť, že nemôžem vidieť ani do
manželstva Marjam a Ľubora a teda že môj názor, že Ľubor má frajerku, je
mýlny. Ale veď ja som si to nevymyslel, ani "nevynázoroval". Mne to povedala
Marjam, a navyše, Ľubor je očividne zamilovaný a stále si SMSkuje, aj keď je
na návštevách u ľudí... V tomto sa tiež prejavuje tá Ankina tvrdohlavosť -
ona si proste voči Marjam vyvinula negatívny postoj, a teraz si ho bude
obhajovať aj oproti môjmu, hoci ja nemám postoj, ja viem len to, čo mi bolo
povedané. Ja neodsudzujem ani Ľubora ani Marjam za nič, len sa snažím veci
vidieť objektívne na základe toho, čo som s nimi zažil a čo som u nich vypozoroval.
   Je to spletité, Lucy, a neviem, či som Ťa tým nenudil a neotravoval. Ak
by si mi k tomu mala hocičo čo povedať, budem rád. Dúfam, že sa ten "čajový
spor" dostane do zabudnutia a prestane ma to trápiť a že s Ankou sa zasa dostaneme na pôvodnú úroven. Bolo by mi ľúto, prísť o to priateľstvo... Veď, hoci poznám jej chyby, ale priateľstvo je hádam práve v tom, že ju mám rád AJ NAPRIEK tomu, že vidím tie jej chyby... alebo nie?
   Mám pocit, že Anka nie je rada, že som nebol jednoznačne na jej strane. Ale - keď ona kedysi chcela zmieriť Zoru so mnou, tiež som sa mohol uraziť, že neverí mojim pocitom a motívom mojich konaní voči Zore, a že sa priatelí aj so Zorou. Ale ja som ju nechal. Bol som dosť veľkorysý na to, aby som to zvládal. Teraz ma mrzí, že vôbec mám ten dojem, že Anka nie je rovnako "veľkorysá" voči mne... Joj, ani neviem, či vôbec sleduješ logiku mojich úvah... Asi to už nechám. Postávalo sa mi všeličo, ale naštrbenie priateľstva s Ankou by ma fakt bolelo. Už to totiž raz hrozilo... Nikdy jej to nebudem vyčítať, ale bolo obdobie, keď sa na mňa v podstate
vykašľali, aspoň ja som mal ten pocit. Vedel som, že Lun ma nemá rád a že
asi aj preto sa ani Anka so mnou nestýka. Aj to som bol schopný tolerovať
a chápať. Bol som preto len rád, keď sa  to postupne akoby "vrátilo späť". A
teraz by sa to celé malo naštrbiť na takej hovadine, ako je obliaty obrus?

   Napokon - a to sa už vraciam k svojmu žoviálnemu self – nebolo by to prvý raz, keď čaj zasiahol do dejín a ohrozil jedno veľké priateľstvo. Čo taká Boston Tea Party... (smutné chichi...)
   And here I end my catechism, ako povedal rytier Falstaff v Henrichovi IV.


                                                    Filip

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?