Polnočné spovede 3 z

Autor: Martin Bel | 24.6.2016 o 21:28 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  27x

”Čo mi neveríš? Ja som schopný počkať, ale prečo to stále zdôrazňuješ?”    Tá výčitka sa zasa dotkla mňa a moja eufória pominula. Budeme sa stále zraňovať na tom istom bode? A do Veľkej noci bolo ešte tak ďaleko!...

 

...

 

   ”Nemôžeme predsa postaviť naše šťastie na nešťastí niekoho druhého,” moralizoval som a veril som, že hovorím pravdu. Kristián síce tvrdil, že Emílii nemá užčo ublížiť, pretože jej je to tiež dávno jasné a že už ide naozaj len o formalitu, pretože ani ona sa mu už vôbec neozýva, ale podmienka, ktorú som ja sám stanovil, trčala medzi nami ako damoklov meč, či hádam skôr ako jablko sváru, ak vôbec na to nejaké klasické prirovnanie existuje...

   Kristiánovi vrcholili prípravy a nemal čas prísť za mnou do Bratislavy, a mňa začal trápiť smútok za ním. Zlomilo sa to, keď som bol v divadle na Ibsenovi. Pani Javorková hrala síce bravúrne, ale mne sa do duše zavŕtala rosmersholmská bolesť, ktorá pôvodne bola pravdepodobne zamýšľaná ako moment morálnej očisty, ale môjmu naštrbenému srdcu dosť ublížila. Nebol som ešte vyliečený z predchádzajúcich bolestí, a už sa na mňa valili ďalšie... V noci som sa Kristiánovi do telefónu rozplakal. Urobil som scénu, ktorá naozaj nebola na mieste a v ktorej sa on zachoval s dokonalou šľachetnosťou, pretože na druhý deň mal odovzdať svoju prácu, no napriek tomu sa so mnou rozprával do druhej ráno a chlácholil ma a sľúbil mi, že mi povie, ”ako to teda bolo s tou Emou”, keď ma to stále tak trápi.

   Rozhodol som sa, že budem pevný. Veď on predsa potrebuje oporu vo mne, to JA mám byť ten rozumnejší, ten viac nad vecou, ten, ktorý vie, čo a ako! Nasledujúci deň som sa pozviechal, vzal antidepresívum a vyrazil som s radosťou, že sa s ním po práci stretnem.

   Bol akýsi prísny. Sedeli sme na káve a nemohol som sa ubrániť pocitu, že sa niečo zlomilo. Ako sľúbil, porozprával mi o svojom veľkom tabu, z ktorého sa vykľula banálna historka o obyčajnom sexuálnom zlyhaní, keďže čisto fyzické dráždenie nepostačuje, pokiaľ nie je vzrušenie podporené vnútornou vášňou. ”Tak TOTO je ten neuveriteľný trapas, o ktorom si toľko hovoril?” snažil som sa ho upokojiť, ale cítil som, že už nemám na to autoritu. Ešte na predchádzajúcom stretnutí som bol pánom situácie, bol som ten, kto určuje. Teraz to bolo už inak. Bol som v jeho očiach troska. Už nestál o moje chlácholenie, už neveril mojim ubezpečeniam.

   Mal som pocit, že strácam, čo som mal. Poobzeral som sa obozretne dookola a zistil som, že na hornom poschodí kaviarne sme úplne sami. Využil som túto situáciu a chytil som ho za ruku, ktorú mal položenú na stolíku.

   Kŕčovito ju stiahol a celý sa striasol. ”Toto mi nerob.Prosím ťa! Toto mi nerob!”

   Prudko som sa zvraštil do seba. Takéto hrubé odmietnutie som nečakal. Teda, po tom pondelňajšom rozhovore otých vzrušujúcich veciach som takéto niečo nečakal. Vyvolalo to vo mne nástojčivé spomienky na odmietania, ktorých som si užil v predchádzajúcom vzťahu.

   ”Prosím ťa, Kristián! Veď tu nikto nie je. CHCEM sa ťa dotknúť. Aspoň takto!” Neochotne ruku vrátil na stôl a kŕčovito ju držal, kým som sa ja pokúšal vychutnať si aspoň čriepky toho, čo mohlo byť nádherným začiatkom nášho fyzického dotýkania. On sa počas toho nervózne obzeral, či niekto nejde, a tváril sa kyslo. Pokazilo mi to náladu a začali sme sa hádať.

   Hádali sme sa potom aj počas prechádzky, na ktorú sme sa vyzvali v úsilí celú situáciu nejako urovnať. Snažili sme sa hovoriť vecne, nadhadzovať nové nezáväzné témy, ale kdesi v hĺbke už ostával trčať ten zhužvený kŕč, ktorý nás oboch zatvrdil. On mi hovoril, aby som nebol hysterický, a ja jemu, aby nebol tak neuveriteľne racionálny. Pohádali sme sa potom aj na ďalšom rande, a aj na tom ďalšom. To som už chodil aj ja za ním a trávievali sme čas v jeho aute, v kaviarňach v okolí železničnej stanice, na brehu Váhu.. Už nikdy som sa neodvážil chytiť ho za ruku. Dostali sme sa do takého závozu, že ja som mal chuť rozprávať len o nás dvoch a o riešení nášho napätia, a on už chcel rozprávať len o všetkom inom okrem nás dvoch. ”Nerieš nás stále!” bola jeho veta z neochvejného asertívneho slangu jeho generácie, ktorý mňa vedel vydráždiť do nepríčetnosti. Vekový rozdiel medzi nami sa zotrel a naraz hovorili k sebe dvaja ľudia z dvoch odlišných kultúr, a takmer dvoch odlišných jazykov. Na odlišných úrovniach. Ten dospelejší z nás bol on...

   Jediné rande, na ktorom sme sa nehádali, bola návšteva Opery. Kristián prišiel v skvelom obleku a správal sa príznačne k svojej vysnívanej kariére diplomata.

   Hrali Dona Carlosa. Z predstavenia sme obaja mali hlboký zážitok, ale každý z niečoho úplne iného. On z intelektuálneho posolstva opery, pričom so znalcovstvom vyplývajúcim z jeho rodinného zázemia vyjadroval nespokojnosť s technickými nedostatkami hudobnej interpretácie (slávny duet sólistom naozaj veľmi nevyšiel), kým ja som sa nechával uchvacovať emocionálnym dopadom, ktorý Verdiho hudba vykazovala na moju psychiku.

   Boli medzi nami rozdielnosti, ktoré ani počiatočná neodškriepiteľná sympatia nedokázala sceliť. Keď sme si to uvedomili, bolo nám obidvom smutno, ale rozhodnutie o rozchode bolo jediným možným riešením. Verbalizoval som to ja, a cítil som, ako sa mu pri tom uľavilo. – Tiež na to myslel, ale nechcel to povedať...

   Nemohol som zastaviť slzy, keď sme si hovorili, že sa nemusíme rozlúčiť a že kamarátmi ostaneme, že on chce, aby som ho učil po islandsky, a že raz si u mňa spoločne pozrieme ”Takovou normální rodinku”... Poprosil som ho, aby nás autom zaviezol niekam, kde by som ho mohol na rozlúčku objať.

   Zatiahol na poľnú cestu a ostal sedieť. Nechcel vyjsť von, napriek tomu, že už bola tmavá noc.

   ”Niekto by nás mohol vidieť.”

   Tak som ho len z vedľajšieho sedadla objal, nesmelo som pohladil jeho nagélované vlasy, pobozkal som ho na líce a vnímal pritom jeho neuveriteľne nádhernú vôňu. Ani sa nepohol. Možno ani sám nevedel, či neočakáva niečo viac...

   Potom ma zaviezol na stanicu.  

 

   O dva dni nato bola Veľká noc.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?