Polnočné spovede 3 c

Autor: Martin Bel | 17.6.2016 o 20:54 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  26x

Na moju bolesť nebolo lieku. Ale ak som chcel milovať a zažívať blaho ľúbenia, musel som riskovať aj tú strašnú bolesť. V takých chvíľach som chápal den lille havfrue - malú morskú pannu a jej krvavé šľapaje. Tá rozprávka v mojom

prípade nebola metafora, ale definícia!

 

   Pondelňajšieho stretnutia s Kristiánom som sa nevedel dočkať rovnako ako on. V nedeľu poobede sme sa dohodli, že si nebudeme minimálne tri hodiny ani volať ani mejlovať, aby sa mohol naozaj chvíľu sústrediť na písanie svojej bakalárskej práce. Obdivoval som jeho energiu, pretože ja by som v takej situácii asi nebol schopný vôbec sa sústrediť na niečo poriadne. Aby som  pozitívne využil čas, skočil som na plaváreň. Ale tá nedeľa bola aj tak nekonečná. V noci som nemohol zaspať, čo som si hovoril ”Už zajtra ho znova uvidím! Bože, zasa budeme spolu!”

    Stretli sme sa pred fakultou a išli si sadnúť do Trafenej husi. Odkedy zmenili názov tohto podniku, hovoril som si, že tam už nevstúpim – také bohapusté pohŕdanie akýmikoľvek tradíciami urážalo moju konzervatívnu povahu, ktorá obdivovala taký Londýn aj preto, lebo tam môžete vstúpiť do krčmy, ktorá je preslávená od Shakespeara! A pritom Krym, ktorý by si Slovensko malo hýčkať ako miesto, kde sa medzi vojnami stretávala intelektuálna smotánka, kde by mali samotné kreslá a stoly byť pomenované podľa osobností, ktoré na nich sedávali – ten Krym, základnú kultúrnejšiu kaviareň pri Filozofickej fakulte – premenujú hlúpym názvom a nedá sa tam pre hlučnú hudbu ani normálne rozprávať, no beda-prebeda! Kristián to miesto však poznal už LEN pod jeho novým názvom, a tak strata jednej vzácnej tradície jeho mladé srdce ani trošku nekvárila.

   Daroval mi mobil. ”Chcem ťa mať pod dozorom,” povedal na odľahčenie môjho pocitu vďačnosti. Po tom, čo ma môj bývalý podvádzal cez mobil, som túto vymoženosť techniky nenávidel. Nastal čas prehodnotiť svoj postoj. ”A je to taký starý “křáp”, ja som ho už ani nechcel nosiť, lebo je staromódny.”

   Kristián chcel očividne hovoriť o nepodstatných veciach, ale mne nedalo, aby som sa neopýtal na Emíliu. Cítil som, že v mojej otázke vidí nedôveru. ”To je taká trapná záležitosť... Ja som to chcel silou-mocou skúsiť s babou. Nechcel som si priznať, aký som. Teda... vedel som o sebe, aký som, ale myslel som si, že to predsa len nejako prekonám. Vieš, naši... chodíme do kostola... Je to ťažko. Som jedináčik a naši dúfajú, že raz budú mať vnúčatá...” Dokonale som ho chápal. Asi je zatiaľ zbytočné hovoriť mu, že bude oveľa lepšie, čím skôr to rodičom povie. ”A tak som začal chodiť s Emou. Boli sme dobrí kamaráti, tak som sa hecoval, že to s ňou dáme nejako dokopy... Ale bol totrapas!!!” Pokrútil hlavou, akoby chcel zapudiť tú spomienku, a nehovoril ďalej. Pochopil som, že sme sa dostali k tomu bodu, o ktorom nechcel hovoriť ani v mejloch, ale ktorého existenciu naznačil... ”Nemôžem o tom hovoriť. Strašne sa hanbím!” Usmieval sa v úprimnej spovedi. Nenaliehal som, hoci by som bol rád vedel. Možno by bol aj chcel, aby som sa viac vypytoval, ale nechcel som ho vyplašiť. Ak príde vhodná chvíľa, raz mi to porozpráva...

   Bol krásny jarný deň a príjemná atmosféra nás potom vylákala von na prechádzku po nábreží Dunaja. Vzduch bol nabitý očakávaním radosti zo života a stromy nad nami mali puky navreté na prasknutie. Vody tečúce od západu sa ligotali, hojdajúc tisícoro sestier žiarivého slnka. Neďaleko PKO sme zastali a posadili sa na lavičku. ”Tak hentam bývam,” ukázal som na druhý breh rieky. ”Ale nepozvem ťa k sebe...” povedal som s náznakom zvodnosti.

   ”To bude lepšie. Lebo to by som asi nevydržal.”

   Tá veta ma potešila. Takže, predsa len nie je frigidný. Chce to rovnako ako ja. Len... musíme počkať. Hlúpa podmienka, ktorú som – dofrasa! – stanovil ja sám...

   ”Aj tak neviem...” dodal Kristián s akýmsi náznakom žiaľu.

   ”Čo?”

   Dlho váhal. Vstal, pozeral do vody, potom v pomykove párkrát podupal po zemi a otočil sa k hradu, až napokon, akoby len pre seba, poznamenal:

   ”Čo by to tam vlastne obnášalo...”

   “Nechápem ťa…”

   “No, to TAM! Tam dole… vôbec si to neviem predstaviť!”

   ”Myslíš anál?”, rozhodol som sa verbalizovať ten trčiaci problém.

   ”Mhm,” priznal hanblivo.

   Roznežnila ma jeho neskúsenosť. Až doteraz pôsobil absolútne sebaisto a neochvejne, a tu sa mi naraz ukazuje chlapča, ktoré nesmelo stojí na prahu svojej skutočnej dospelosti a váha, či má len zaklopať na dvere alebo rovno stlačiť kľučku.

   ”Toho sa vôbec nemusíš báť, Kristián!” povedal som chlácholivo. ”Predovšetkým, vôbec s tým nemusímezačínať...” Tá veta v prvej osobe plurálu ma samého príjemne prekvapila. ”V podstate, nemusíme to vôbec robiť, ak nebudeš chcieť. Na tom láska vôbec nestojí, to mi ver. Je plno iných spôsobov, ako sa vzájomne ukojiť... Nie každý to má rád. A aj tak, to najkrajšie je bozkávanie...” Pokračoval som so svojím opatrným výkladom a pozoroval som, ako pritom Kristián hľadí do tečúcich vôd. Keď som urobil pauzu, on spustil:

   ”Bože, s tou Emou to bolotaké trapné! Keby si vedel!” a zasa sa celý striasol od tej spomienky. ”A ja chcem zažiť všetko. Všetko, čo k tomu patrí. Len si to neviem predstaviť. Bojím sa, že sa pri tom pogrcám...”

   Ešte raz som ho uistil, že spôsob milovania závisí od dohody medzi obidvoma partnermi, a potom sme sa pobrali na cestu späť. Kúpili sme si lístky do Opery o niekoľko dni neskôr, a keď som ho vyprevádzal na stanicu, lúčil sa so slovami ”Teraz mi je ľúto, že si ma predsa len nepozval k sebe...”

   Zadúšal som sa od šťastia. Zvyšok toho popoludnia som sa venoval praktickým záležitostiam svojho života, ktoré sa odrazu zdali také ľahké a nepodstatné, a tešil som sa na večerný telefonát s ním.

   Ten sa však skončil katastrofálne. Celé sa to zvrtlo k zlému, keď on znova zopakoval svoju vetu, ktorú povedal, keď sme sa v to popoludnie lúčili.Je mi ľúto, že si ma predsa len nepozval k sebe.

   ”Ale Kristián, veď sme sa predsa na niečom dohodli...”, namietol som, polo žartom, polo vážne, a jeho sa to dotklo. ”Čo mi neveríš? Ja som schopný počkať, ale prečo to stále zdôrazňuješ?”

   Tá výčitka sa zasa dotkla mňa a moja eufória pominula. Budeme sa stále zraňovať na tom istom bode? A do Veľkej noci bolo ešte tak ďaleko!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?