reklama

Polnočné spovede 3 b

Vracal som sa domov opatrne šťastný. V noci som mu napísal mejl, v ktorom som nám dal podmienku, že medzi nami k ničomu nedôjde, kým sa Kristián s Emíliou nerozíde.  Netušil som, že som si nastavil svoju vlastnú pascu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 ”Samozrejme, pre mna to nie je problem,” mal som od neho ráno odpoveď. ”Ema na Velku noc pride domov a ja sa s nou hned stretnem.”

 Veľká noc bola o dva týždne.

 ”To si tým myslel, že sa dovtedy akože nebudeme vôbec stretávať?” spýtal sa, keď sme si potom volali.

 ”Ale kdeže,” odpovedal som mäkko, s triumfálnou veľkorysosťou človeka, ktorý drží situáciu vo svojich opratách. ”To by som bez teba tak dlho ani nevydržal! Len... by sme nemali... mať nič bližšie…”

 “Myslíš ako sex?” prešiel rovno k veci. ”Tak to v mojom prípade nie je nijaký problém.”

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Hm? To nie je problém? To ma trochu zarazilo. Myslel som, že prejaví aspoň nejakú ľútosť. Zablikala vo mne kontrolka. Alarm. Trauma z predchádzajúceho vzťahu. Môj bývalý, s ktorým som sa rozišiel pred vyše rokom, bol chorľavý a frigidný. Už som to nechcel zažiť. A hoci Kristián bol odo mňa mladší o neuveriteľných pätnásť rokov, dostal som strach, či vôbec vie, čo chce.

 “Neboj sa. Mám ťa rád,” povedal nečakane, a tak priamo, ako by hovoril, že dnes je pekné počasie.

 “Aj ja teba.” Tieto veci cítievam oveľa častejšie, než o nich hovorím. Zdajú sa mi príliš dôležité a vzácne, než aby sa o nich hovorilo príliš triviálnou frekvenciou. Ale Kristiánova priamosť mi bola sympatická. Predsa len, bol z generácie, ktorá nezvykla skrývať svoje city, rovnako ako názory. A vyjadriť mi svoju náklonnosť bolo preňho asi najprirodzenejšou vecou na svete. Rozohrial mi srdce. Ukončili sme telefonát a sľúbili sme si, že si napíšeme mejl.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Ten víkend bol o telefonátoch a mejloch. Kristián musel dorábať svoju bakalársku prácu, ktorú mal v stredu odovzdať, ale aj tak sľúbil, že v pondelok príde do Bratislavy za mnou. „Neboj sa, stihnem to. Noci sú dlhé.” Podmaňovala ma jeho sebaistota a pevnosť, s akou všetko hovoril. Ja som bol od neho oveľa starší, o dosť ostrieľanejší aj čo sa týka vzťahov aj čo sa týka skúseností, ale Kristiánovo zdravé sebavedomie a celistvé, zatiaľ ešte neporozbíjané ego dodávali počas tých dvoch dní môjmu sklamanému a pokrkvanému srdcu plaché závany uistenia a nádeje, že nemusia byť všetci chalani podvodníci...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Dostavili sa však aj typické sprievodné príznaky zaľúbenia: prívaly nesmiernej bolesti. Kedysi som si myslel, že takto prežívajú lásku všetci ľudia, veď poézia všetkých národov je plná takých veršov a sú o tom aj nespočetné piesne. Spomínam si, ako som sa kedysi v detstve mamy pýtal, prečo sú skoro všetky pesničky o láske. Tá jednotvárnosť témy väčšiny piesní, čo hrali v rádiu, mi pripadala nudná. Mama mi vtedy povedala, že láska je to najkrajšie v živote a že to raz aj ja pochopím. Až neskôr som si postupne začal uvedomovať podivný smútok, ktorý sa ma z času na čas zmocnil voči niektorému obľúbenému kamarátovi, a zamýšľal som sa, či tie slzy, ktoré mi tečú, keď po večeroch naňho myslievam, nejako nesúvisia s láskou. Môj detský intelekt mi však súčasne našepkával, že chlapci obyčajne chlapcov neľúbia, takže to, čo sa mi deje, je čosi nezvyčajné, o čom radšej netreba nikomu hovoriť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Láska u mňa bola vždy spojená s bolesťou. Dospieval som a moje zaľúbenia nemali nikdy nijaké pozitívne vyústenie - boli len tajeným citom voči vždy ďalšiemu a ďalšiemu spolužiakovi, a začal som vnímať, že mnohé z tých rozličných nepekných nadávok, na ktoré v puberte moje okolie nabiehalo, sa vzťahuje aj na takých chlapcov, akým som ja – ktorí milujú iných chlapcov. Svoju výnimočnosť som bral ako niečo samozrejmé, ale s každým novým zaľúbením sa bolesť z frustrácie zvyšovala. “To mu chceš strčiť oného do riti?” uzemnil ma v deviatej triede môj najlepší kamarát, keď som sa mu už po neviemkoľkýkrát zdôveroval so svojimi zaľúbenými trápeniami voči chlapcovi, ktorého som mal vtedy už vyše roka rád. Tá predstava ma znechutila. Vždy som inklinoval k jemnej hudbe a literatúre a nemal som rád nadávky ani vulgárne označenia určitých partií ľudského tela, a boli mi cudzie aj sexuálne narážky, ktoré ostatní chalani cez prestávky bohato používali voči dievčatám. Keďže som sa dobre učil, moje dospelé okolie ma zrejme považovalo za intelektuálne vyspelého chlapca s trošku oneskorenou pubertou. Dokonca ani rodičom nezišlo na um, že by som mohol byť niečím, čo sa u nás až potom, oveľa neskôr, eufemisticky pomenovalo anglickým slovom znamenajúcim pôvodne “veselý”.

 Sexuálne som začal žiť, až keď už niektorí moji “normálni” spolužiaci boli šťastne aj nešťastne poženení a detnatí a so sexuálnym životom pomaly končili. Nejakým blahosklonným trikom osudu som ostal vyzerať dosť mlado, takže v inzerátoch som si radšej neudával svoj skutočný vek, aby som neodradil prípadných záujemcov. A tak, keď som stretol Kristiána, nemali sme ani on ani ja pocit tej časovej priepasti, ktorá od seba delila môj a jeho deň narodenia. Pocítil som k nemu náklonnosť takú samozrejmú, o akej som už ani nesníval. (Teda… sníval, ale neodvážil som sa veriť, že by sa to raz naozaj mohlo stať…)

 Bolesť, ktorú som pociťoval cez ten víkend, sa pravidelne striedala s eufóriou. Eufória bola fajn, trvala obvykle tak zhruba pol hodinu, počas ktorej som trávil čas bežnými každodennými činnosťami alebo len slastným počúvaním hudby. Potom ale prišli pochybnosti, môj mozog spracovával zlovestný záver včerajšieho stretnutia a začal mi vnucovať predstavu, že také niečo ako nádejné vyústenie tohto vzťahu predsa nie je možné. Upadal som do depresie, v srdci som pocítil takmer fyzickú bolesť a odkiaľsi z hlavy akoby sa mi dole do celého tela rozlieval horúci jed pochybnosti a beznádeje. Už toľkokrát som videl v živote lásku márne mi prekĺznuť pomedzi prsty, že reálne vyhliadky na šťastie sa mi zdali ako bláznivé mámenie naivného srdca. Tá bolesť bola strašná. A tie výkyvy závratné. Striedalo sa to zhruba po polhodinách a večer som už z tej krutej hojdačky bol taký vyčerpaný, že som vlastne ani nevedel, v čo mám veriť. Kristián mi niekoľkokrát zavolal – často len aby mi povedal, že ma má rád, v mejloch sme si vystriedali ďalšie názory na jeho Emíliu a moje predchádzajúce vzťahy, a intenzita slovies, vyjadrujúcich zaľúbenie, medzi nami stúpala. Lenže moje šťastie bolo neúprosne presne vymerané mierou utrpenia.

 Ťažké je tú bolesť definovať. Moja psychiatrička, u ktorej som sa liečil po neblahom závere predchádzajúceho vzťahu, mi na moje opisovania týchto príznakov nehovorila nič, a získal som dojem, že o nich počuje prvý raz za svoju dlhoročnú prax a nevie, ako mi z nich pomôcť. Na moju bolesť nebolo lieku. Ale ak som chcel milovať a zažívať blaho ľúbenia, musel som riskovať aj tú strašnú bolesť. V takých chvíľach som chápal den lille havfrue - malú morskú pannu a jej krvavé šľapaje. Tá rozprávka v mojom prípade nebola metafora, ale definícia!

Martin Bel

Martin Bel

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som "básnik z Výšin"... Hľadám minulosť, aby som pochopil prítomnosť. Hľadám budúcnosť, aby prítomnosť mala zmysel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu