Polnočné spovede 3 a

Autor: Martin Bel | 4.6.2016 o 10:17 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  53x

Bol radosťou mojich dní a hostinou môjho srdca.    Rozkvitol do môjho života so začínajúcou sa jarou. Bolo to v tom roku, keď sa vo februári tak náhle oteplilo, a už sa odvtedy neochladilo. Mal som rád tú skorú jar.

 

  Stretli sme sa na nete, a stačilo len zopár dní, aby sme o sebe vedeli takmer všetko. Zaľúbenie z oboch strán hrozilo už len-len sa zrútiť a prepuknúť v plnej nádhere. Bol štvrtok večer a ja som mu nadšene písal mejl o rodinnej oslave, z ktorej som sa práve vrátil: kypel som eufóriou zo stretnutia so vzdialenou príbuznou, ktorú som od detstva miloval a obdivoval za jej nesmrteľnú filmovú rolu. MUSEL som sa s tým pochváliť aj jemu!

   ”Viem Ta pochopit,” napísal, ”aj ja sa viem niekedy nadchnut vecami, ktore pre inych vyzeraju ako nepodstatne detaily. Tesim sa na zajtra.” Ten večer bol až do prasknutia plný akéhosi nevšedného nadšenia, radosti a nádeje ! Od rozrušenia som nemohol zaspať a dlho som si púšťal Prípitok z La Traviaty.

   Ak je šťastie, tak je teraz – hovoril som si nasledujúce ráno. Ešte nikdy som si nebol taký istý, že stretnem niekoho príjemného, pekného a milého.

   Našiel som ho v Café Meyer. Čítal Orwella. Mal intelektuálne okuliare bez rámov, pekné tmavé vlasy ostrihané nakrátko a dobrú srdečnú tvár. ”Práve som si to kúpil, tak som sa hneď do toho pustil,” povedal akože na ospravedlnenie, pričom jeho výrazné pery odhaľovali zdravé pekné zuby. Mal oblečený elegantný sveter v pestrých ale decentných tónoch a jeho hlas, sonórny a mierne nosový, bol na slovenské pomery neuveriteľne neafektovaný a upokojujúci.  Nebolo na ňom nič, čo by sa mi hneď na prvý raz nezapáčilo.

   Rozprávali sme sa o všetkom. Človek pri takom prvom stretnutí stihne porozprávať celý svoj život, vrátane tých najdramatickejších momentov, len aby zahnal des z trápneho mlčania. Dozvedel som sa o ňom všetko. Totiž, všetko, čo michcel povedať. Boli veci, o ktorých radšej nehovoril, a to bol majstrovský ťah, ktorý sa musím naučiť – dobre sa tým provokuje partnerova zvedavosť... Boli to asi veci, ktoré boli najdôležitejšie. Nezveril mi, čo sa udialo po jeho maturitnom večierku, a takisto malo pre mňa ostať tajomstvom, čo za trapas zažil v oblasti sexu. ”Nepýtaj sa, prosím ťa,” zareagoval tak neochvejne, že všetku moju otvorenú úprimnosť zahnal na ústup.

   ”Nezmeníme lokál?” navrhol svetácky a ja som sa dal viesť. Vonku sa medzitým rozpršalo. Nechcel sa skryť pod môj dáždnik a obišli sme tých pár romantických ulíc bez toho, aby sme našli niečo voľné a hlavne dostatočne nehlučné na rozhovor. Počas toho zmätku mi, trocha od veci, hovoril o svojom ujovi, ktorý je diplomat, a aký sa cítil stiesnený z ich rodinnej obradnosti, keď bol u nich na návšteve v Ríme.

   Nakoniec sme zakotvili v Diváne. On si dal nejakú zmiešaninu ríbezľovej šťavy a becherovky, ja džús. Alkohol mi nerobí dobre. ”Dôsledok minulosti,” chcel som dodať, ale zháčil som sa. Nemusím ho hneď zavaliť svojimi traumami...

   Opájal sa dobrou hudbou a nápojom, ja jeho prítomnosťou. Väčšinu času som už len napoly počúval, čo hovorí. Podstatnú časť mojich vnemov tvorila jeho osoba. Zdalo sa mi to neuveriteľné. Bol presne taký, akého som si ho mohol predstavovať. Mal mladé čaro, jemnú pleť, klenutie obočia a jeho uhol voči očiam navlas zapadal do tej primordiálnej formy, ktorú som mal vtlačenú kdesi v duši a pohľad do jeho očí mi prázdnotu tej formy dokonale vypĺňal. Jeho pevný a pritom ohľaduplný hlas robil dobre môjmu sluchu a ja som sa tešil tomu, že som s ním. Asi by som mu to mal povedať. Bol už čas odísť, musí stihnúť posledný vlak.

   Je mi s tebou neuveriteľne príjemne.

   Zaznelo to akoby ani nie z mojich úst.

   Myslím, že je to vzájomné, preriekli trochu ostýchavo jeho purpurové pery.

   Zatočila sa mi hlava a začal som sa zberať k odchodu. Aj on vstal. Dvíhal si z operadla kabát, keď zaznelo : tak, teraz to ešte povedať mojej bývalej, a je to v suchu.

   Čosi vo mne zamrelo, a hoci som myslel, že to nedávam na javo, muselo to byť vidno. Akoby mi celý svet náhle zmrzol. Čo to povedal??

   Kráčali sme smerom na stanicu a delilo nás studené ticho. Dážď sa lial na nás oboch, ani sa mi nechcelo dvíhať dáždnik, čo na tom, že zmoknem aj ja… Vyprevadím ho na stanicu, tak vyžaduje bontón, a bude koniec tejto rozprávky… Bolo by mi do plaču, ale bol som ako zmrznutý. Nechápal som to.

   “Ja… teraz… neviem… o čo ide… Proste… som ti o nej len nepovedal, no…” skúšal váhavo a ja som nevedel, čo mám povedať.

   ”Veď práve,” vyjadril som sa napokon.

   ”Čo ”práve”? Nerob prosímťa z komára somára. Taká haluz! Už dávno nie sme spolu, ona len študuje v Prahe a dávno som s ňou nebol, tak preto sme sa ešte oficiálne nerozišli...”

   ”Ale... ako--- si mohol začínať si nejaký vzťah, keď si ešte nemal doriešený ten predchádzajúci? To je presne vec, ktorú som si dal ako podmienku pre človeka, s ktorým by som začal chodiť. Takéto nedoriešené záležitosti som už zažil a je to dosť blbé, už na to nemám náladu!”

   ”Nechápeš, že už nie sme spolu? Aj ona to tak berie, len sme si to ešte otvorene nepovedali. Veď naposledy sme boli spolu na Vianoce, a odvtedy sme si ani nezavolali ani nič.”

   Nevedel som, ako sa k tomu postaviť. Možno hovorí pravdu. Možno klame. Ach, prečo nič nemôže byť tak, ako to spočiatku vyzerá! Bol som sklamaný a cítil som sa oklamaný.

   ”Prečo si mi o nej nič nepovedal?” spýtal som sa.

   ”Lebo som to nepovažoval za dôležité. Veď ti hovorím, že je to skončená vec.”

   ”Dobre, ale ja som ti povedal o sebe všetko, aj o svojich ”skončených veciach”. Takže ak si mi to ty zamlčal, asi si to mal pre čo tajiť...”

   ”Nechoď na mňa s takými právnickými kľučkami! Ak mi neveríš, nič sa nedá robiť. Ale bolo by to škoda. Ja mám naozaj záujem a nerád by som bol, aby sme sa teraz rozišli a bol koniec…”

   Tieto slová zneli naozaj úprimne. Nemôžem byť tak striktne prísny. Život je asi bohatší než úzke morálne zásady, šepkalo mi moje mäknúce srdce. Nechám to tak. Možno hovorí skutočne pravdu, a ak klame, tak to vyjde najavo. “Dobre teda. Verím ti,” rozhodol som sa nahlas a potom som ho vyprevadil na nástupisko. Vracal som sa domov opatrne šťastný. V noci som mu napísal mejl, v ktorom som nám dal podmienku, že medzi nami k ničomu nedôjde, kým sa Kristián s Emíliou nerozíde.

   Netušil som, že som si nastavil svoju vlastnú pascu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?