Polnočné spovede 2 c

Autor: Martin Bel | 20.5.2016 o 21:24 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  33x

  Druhá kríza prišla, keď Juraj odišiel na služobnú stáž do Paríža. Najprv predpokladal, že Tomáš bude môcť prísť za ním...

ale ubytovanie to nedovoľovalo, a tak, znenazdajky, ostali na celý mesiac odtrhnutí jeden od druhého. Tomáš behal všade možne, aby čo najčastejšie mohol Jurajovi do toho ďalekého sveta poslať email. Zohnal si po dlhom čase aj nejakú brigádu, ale aj tak si našiel čas vždy si prečítať Jurajov email a odpovedať mu. Juraj však bol čoraz nervóznejší. Pobyt v Paríži sa mu stal peklom. Veľmi trpel odlúčením od Tomáša a stal sa na jeho emailoch taký závislý, že ak mu v niektorý deň neprišla odpoveď, upadol do bezodnej depresie a celý svet mu zosivel. Keď sa pobyt prechýlil cez polovicu, bol od svojej samoty už taký utrápený, že prestal byť súdny a začal Tomášovi písať vo vyčítavom a zlostnom tóne. Vyčítal mu jeho neschopnosť nájsť si prácu – keby mal prácu, nemali by problémy s tým, aby aj on za ním do Paríža prišiel -, jeho závislosť na ňom, jeho nedostatočné vyjadrovanie lásky. Zavŕšil to tým – to už bol v delíriu zo svojej samoty – že ak si Tomáš nenájde poriadnu prácu, kým sa Juraj nevráti z Paríža, tak pôjde z domu!

   Kruté slová dopadli na svojho pôvodcu. Skončil suicidálny na západnom cípe ostrova Cité a uvažoval o skočení do rieky. Potom však hľadal útechu v Notre-Dame a pocítil nádej, že všetko bude zasa dobré.

   Na druhý deň mal od Tomáša odpoveď v podobe básne. Tomáš písaval nábožné básne. Naivné a patetické, ale bol to jediný jeho kultivovaný tvorivý prejav. Báseň hovorila o labutiach na jazere pred ich domom a o tom, ako jedna z nich pláva vždy osamelá a čaká, kedy jej druh priletí... Juraj pred počítačom v knižnici svojho ústavu plakal a nedbal, či ho niekto vidí.

   Potom neprišla od Tomáša niekoľko dní odpoveď, a keď sa naveľa-naveľa ozval, písal o tom, že mu náhle umrel bratanec, tak bol doma na pohrebe, a potom bol „s kamarátom Kristoferom v Prahe“. Juraja zmrazilo. O kamarátovi Kristoferovi nikdy nepočul. Celé to bolo čudné. Srdce mu zovrela žiarlivosť do svojich neľútostných kliešťov a on sa len pozoroval, ako v nepríčetnosti otvára na internete Tomášovu emailovú schránku, vyťukáva jeho heslo – a nachádza tam – list od istého Christophera, písaný v angličtine, popretkávanej slovenskými výrazmi, v ktorom mu ďakuje za pekný výlet do Prahy a dúfa, že sa zasa čoskoro stretnú – „Tvoj medveď“.

   Juraj zamrel. Myslel, že sa mu zrútil celý svet. Snažil sa upokojiť argumentom, že ten dodatok mohol byť len dozvukom nejakej slovnej hračky, ktorú spolu mali. Ale preboha, ako mohli mať spolu nejakú slovnú hračku, keď Tomáš nevie po anglicky ani nijako inak! Ako sa teda rozprávali? A ako môžu byť „kamaráti“, ak ten Christopher nevie po slovensky?

 Keď žiarlivosť uňho dosiahla vrchol, rozhodol sa, že sa s týmto Christopherom nenápadne skontaktuje. Založil si novú emailovú schránku pod falošným menom Arthur a z nej napísal na Christopherovu adresu list, tváriaci sa, že je odpoveďou na nejaký internetový oznam. Zlomyseľne ho oslovil „Dear bear“ (Milý medveď) a čakal, čo z toho bude.

 Ešte v ten deň mu prišla odpoveď. Christopher reagoval v gentlemanskom tóne a prekvapene sa pýtal Arthura, kde len prišiel na jeho adresu, pretože on si nijaký oznam na internete nepodával. Po niekoľkých emailoch vysvitlo, že Christopher je dirigent z Oxfordu, ktorý vystupuje po celom svete, a keď sa mu Arthur stále vyhýbal s jasnou odpoveďou ohľadne oslovenia „medveď“, naznačil, či to „náhodou nejako nesúvisí s mestom Praha“!

Juraj, ktorý pochopiteľne touto korešpondenciou nesmierne trpel, bol na dne. Dostal sa až na samý okraj čohosi, po čo ani nechcel prísť! Christopherovi odpovedal, že nechápe, na čo naráža, a žiarlivá pomstychtivosť voči Tomášovi ho priviedla k hrôzostrašnému plánu. Bude to krutejšia a rafinovanejšia odplata za to, čo mu Tomáš urobil vo februári. Zámer bol veľmi jednoduchý: neoznámi Tomášovi presne hodinu svojho príchodu z Paríža. Príde tajne domov, pohltá lieky, a keď sa Tomáš vráti domov, najde ho tam mŕtveho... To bude jediná pomsta za to všetko! A tak posledné dni svojej stáže chodil po parížskych lekárňach a v nenápadných množstvách skupovával voľne predajné lieky na spanie. Minul všetky ušetrené peniaze a mal plnú igelitku liekov, keď sa priblížil deň odchodu. Vtedy sa v ňom niečo zlomilo. Z jedného obchodu začul hrať nádhernú pieseň. Neuveriteľne pôsobivú kombináciu hudby z „Vtedy na Západe“ s tým známym hitom „Dreams“ od Cranberries. Bolo to také nádherné, že sa na ulici rozplakal, srdce mu zvlhlo a on z najbližšej búdky zatelefonoval Tomášovi. Tomáš znel radostne a sľúbil, že ho bude pozajtra čakať na autobusovej stanici...

   A tak sa po vyše mesiaci vrátil z Paríža.

   Keď zazrel Tomáša, v prvej chvíli ho nespoznal. Bol akýsi zasmušilý a bezvýrazný. Žiadna nápadná radosť zo stretnutia po mesiaci. Zato doma, keď zamkli za sebou dvere, nasledovali hodiny nekrotenej vášne. Keď nastal večer a obaja ležali spokojní, ukojení a príjemne unavení vedľa seba na matraciach – ešte nemali spoločnú posteľ – dostali sa v rozhovore aj k tienistým stránkam uplynulých týždňov. Juraj sa Tomášovi priznal, čo vykonal ohľadne emailu s Christopherom. Tomáš na to sprvoti nepovedal nič. Až neskôr, v noci, naraz zvážnel a ťaživým pátosom preriekol:

  „Vieš, Jurko,chcem ti niečo povedať.“

   A hovoril mu o Christoferovi. Ako sa vraj stretli na tom pohrebe, pretože to bol bývalý manžel jednej z Tomášových zosnulých tiet, ktorá kedysi emigrovala, a že hľadal niekoho, kto by mu urobil sprievodcu do Prahy, a keďže nikto nechcel, tak Tomáš sa na to rád podujal – „vieš, ako mám Prahu rád, a už sme tam dávno neboli...“ Pochodili celé mesto, „Hradčany a tak“ a večer ho zobral na fantastickú večeru, kde objednal aj šampanské. „Ja som nechcel, ale on mi stále nalieval“, a tak musel kvôli Tomášovi objednať taxík.V hoteli bývali v apartmáne s dvoma izbami, a keď sa Tomáš uložil na svoju posteľ a zaspal, naraz sa zobudil na to, ako ho Christopher „obťažuje“... „Bol som bezvládny, Jurko, nevládal som sa mu brániť, a potom, mesiac som bol sám, čakal som na teba, a bol som opitý...“

   Juraj stvrdol ako kameň a povedal len jednu vetu. „Ráno sa pobalíš a odídeš z tohto bytu.“ Potom zarazil v sebe bolesť, zarazil v sebe plač, a celú noc ležal nepohnuto ako skala, jediná skala utrpenia, ako ho Tomáš zozadu objímal, plakal a prosil o odpustenie, odpustenie, odpustenie.

   Nad ránom skala praskla, pustila zo seba všetky slzy, a šepkala Tomášovi v urputnom objatí „Odpúšťam ti, odpúšťam ti, Tominko môj, ako by som bez teba mohol žiť!“

   Nasledoval najkrajší mesiac ich vzťahu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?