Polnočné spovede 2 b

Autor: Martin Bel | 13.5.2016 o 20:05 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  28x

?Bol by sa niekedy nazdal, že tanec – čoilen duševný - na túto melódiu

bude niekedy napĺňať aj niečo iné ako ten večný žiaľ a drásajúce zúfalstvo, ktoré ním lomcovávalo a v ktorom bol počas takmer nekonečného obdobia ponorený od hlavy po päty, že takmer nemohol dýchať? Bolo by možné, že by sa raz znova mohol vynoriť z tých vĺn? Voľne sa nadýchnuť a znova byť slobodný?

 

   Spoznali sa na inzerát. Tomáš bol v kláštore, odkiaľ ho vyhadzovali kvôli nedostatku pokory a zmyslu pre disciplínu. A tak si podal oznam v gay časopise, a Juraj mu naň odpovedal. Stretli sa, a bola to sympatia na prvý pohľad. Juraj ho pozval k sebe hneď na prvom stretnutí – zásadná chyba... – a zaľúbil sa doňho tak, že už nedokázal cúvnuť. Tomáš sa potom vrátil do kláštora  a keď sa po piatich dňoch znova stretli, spýtal sa Juraja rovno, či „teda môže uňho ostať bývať alebo má ísť bývať k sestre“. A hoci Juraj cítil ten pragmatický nátlak, NECHCEL, aby Tomáš odišiel k sestre na východ, kde by bol cez tú diaľku nedostupný... Potreboval už nebyť sám. A rozhodol sa do nového vzťahu investovať všetko.

   Po prvých dňoch vášní Tomáš poprosil Juraja „o jednu láskavosť“: či by s ním nepodnikol cestu do jeho „bývalého“ kláštora, lebo sa vraj chce rozlúčiť s tými ľuďmi, ktorí tam k nemu boli dobrí. Juraj súhlasil, hoci mal práve nepríjemnú chrípku, a vydal sa na tú trápnu cestu do nepochopiteľného katolíckeho prostredia plného pretvárky, milosrdnej lži a nedopovedaných viet. Jurajovi bolo zle z horúčok a z toho, keď pochopil, že Tomáš sa s ním chce pred rehoľníkmi pochváliť, aby videli, že vyhodením z kláštora mu urobili vlastne dobre, keďže sa ho „ujal jeho úspešný bratanec“... Tomáš mu ukázal starobylý zvon, ktorý vraj kedysi, keď ešte neboli autá, bolo počuť až do Prahy, a povodil ho po vekmi zajdených zákutiach fary, v ktorej sa vraj točilo Slunce, seno, jahody. Ale päťstoročnú sochu Panny Márie kastelán odmietol nezasvätenému cudzincovi ukázať, ani na úpenlivé prosby Tomáša, ktorý sa naozaj vedel dokonale zaliečať. Sochu ukazujú len raz za päť rokov, počas púte. Inak ju môžu vidieť len členovia rehole...

   Zato však Tomáš Jurajovi predstavil aj tamojšieho civilkára Mirka, s ktorým vraj pred pár mesiacmi „čosi mali“... Mirek sa len usmieval a dával placho najavo, že mu je jasné, čo za „bratancov“ Tomáš s Jurajom sú...

   Na spiatočnej ceste sa v Prahe zastavili v Tomášových obľúbených gay kúpeľoch, kde ich milovanie so závisťou a záluskom pozorovali chlípne oči okolo sa pariacich mužov.

   Juraj bol rád, keď sa vrátili na Slovensko a kláštor aj Praha s celou Tomášovou minulosťou ostali ďaleko. Tomáš sa však v posteli modlieval a spieval náboženské piesne. Niekedy pred, a niekedy po milovaní. A niekedy kvôli pobožnostiam na milovanie ani nedošlo. „Zobrala som si za muža mnícha!“ pripomínal si Juraj okrídlený výrok Aliénor Akvitánskej a bral to so všetkou tolerantnosťou a láskou. Bol síce evanjelik, ale nemienil Tomášovi v ničom brániť. Jediné, po čom túžil, bola jeho láska. A tej sa mu dostávalo málo. Veľmi málo. Buď dlhé roky v kláštore, alebo rozbité rodinné prostredie, alebo prosto gény spôsobili, že láska sa predierala cez povrch Tomášovej bytosti len veľmi sporo – ak vôbec tam dnu jej bolo nejako viac. „Možnože ľudia milujú rozlične“, hovoril svojej dôvernej priateľke. „Možnože tak, ako ja milujem úplne a obrovsky, tak on je proste schopný len hentoľko lásky. Ale možnože je to maximum lásky, akého je schopný, a všetku ju dáva mne...“

   „Možno máš pravdu,“ hovorila mu priateľka.

   Tomáš mal zdravotné problémy, a tak možnosť jeho pracovného uchytenia bola obmedzená. Pokúšal sa o rozličné brigády, ale nedarilo sa nič. Juraj až vtedy videl, že pokiaľ človek nemá zabezpečené stabilné miesto ako on, je naozaj veľmi ťažké nájsť si nejakú poriadnu prácu. Pomáhali všetci Jurajovi príbuzní, priatelia aj kolegovia, ale nič sa nenašlo. A tak Tomáš jedného večera, s akýmsi úlisným podtónom, zašepkal: „Jurko, nemal by si chuť, keby sme sa my dvaja dali nafotiť, alebo nakrútiť na video? Dobre sa za to platí.“ Juraj bol pobúrený a nemal slov. Vedel, že Tomáš niečo také skúšal v Prahe – ešte počas pobytu v kláštore – ale neuspel... Bodaj by, s tým jeho cintľavým vychudnutým telíčkom... Juraj toleroval Tomášovu minulosť, ale chcel mu ponúknuť alternatívu – slušný život po boku milujúceho človeka. Začal ho brávať do divadla a na vernisáže. A on naraz toto... Tomáš to viac nespomenul. Ale trpkosť a pochybnosť v Jurajovi zasiali svoje semeno.

   Problémom boli Vianoce. Tomáš sa so svojou rodinou nestýkal a Jurajovi rodičia odmietli prijať na sviatky synovho partnera. Ešte ho ani nepoznali, a potom, neboli spokojní s výberom. Hlavným argumentom však boli –susedia. V malom činžiaku – nová neznáma osoba – hneď vznikne zvedavosť, otázky, podozrenia... A Jurajovi zasa nedalo, nechať na Vianoce rodičov samých. Celý december sa bolestne rozhodoval, najradšej by si roztrhol srdce a dal pol tam a pol tam. Schodným riešením však bolo – roztrhnúť Vianoce. Na Štedrý deň bol u rodičov, a na Božie narodenie utekal za svojím milým. Spolu potom strávili zvyšok Vianoc, ako aj prvý spoločný Silvester. Začal sa ich spoločný nový rok...

   Čoskoro na to sa zasnúbili.

   Nebolo to však romantické, skôr melodramatické. Strašne sa v to popoludnie pohádali kvôli spôsobu miešania cesta na bublaninu. Juraj vypadol bez slova z domu a celé poobedie sa bezcieľne túlal po meste. V ten večer mal ísť na ples so svojimi kolegami a kolegyňami, ale nemal na to vôbec náladu. - Vyhovorí sa na chorobu. Ani nevedel, že nebude musieť klamať...

   Keď sa vrátil v noci domov, v tmavom byte počul tlmený Tomášov hlas. Kradmo vošiel a vycítil, že je v obývačke a telefonuje s kamarátkou, s ktorou chodieval do kostola. Plakal. „Ale Jurko sa ešte nevrátil. Ja tam sám nezajdem... Dobre... Keby bolo horšie, zavolám ti, dobre? Ahoj.“ Položil a vtom si všimol, že vo dverách stojí Juraj. Vstal, uplakaný sa k nemu rozbehol a objal ho. „Jurko, ja som pohltal lieky!“

   Nasledovali hodiny umŕtvujúceho zúfalstva. Tomáš tvrdil, že niečo vyvrátil, tak že netreba volať sanitku. Ale bol veľmi slabý, ležal na posteli bledý a každú chvíľu utekal do záchoda. Napokon skončili tak, že Tomáš sedel na šamlíku vedľa misy, pretože ho stále napínalo a vyvraciaval čosi ako zahnednutú krv, Juraj vedľa neho čupel, držal ho za chrbát a hruď, aby sa neudrel o misu, keď ho naplo, a inak ho hladkal po chrbte, po rukách, po vlasoch, plakal a pýtal sa, prečo to urobil. Napokon, pred polnocou, už - hanba-nehanba - zavolal sanitku. Ako čakali, Juraj sňal svoj prsteň a navliekol ho na Tomášov kostnatý tenký prstenník. „Tominko, týmto si ťa zasnubujem. Aby si vedel, že ťa naozaj chcem, na celý život, aj keď sa naštvem, aj keď sa pohádame, aj keď sme šťastní.“ Znova sa rozplakal a objal ho. Nevládny Tomáš ako-tak opätoval jeho objatie. Bozku na ústa sa radšej vyhli, len sa pritúlili lícami nad záchodovou misou...

   Potom prišla sanitka. Keďže nechceli priznať, že Tomáš pohltal lieky, a zviedli to na nejaký žalúdočný záchvat, neurobili mu výplach žalúdka, ale niekoľko dní bol na infúziách. Juraj za ním dennodenne chodil a nosil mu veci, ktoré si zažiadal. Jedlo mu však nosiť nemohol, a tak bublaninu z tej osudnej soboty musel dojedať doma sám... Vždy mu nad tým sústom vyhrkli slzy. Ľútosti, ale aj šťastia. Čo sa mohlo všetko stať!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?