Polnočné spovede 1 f

Autor: Martin Bel | 1.4.2016 o 22:10 | (upravené 13.5.2016 o 19:57) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  43x

No predsa, keď sa napokon priblížil piatok druhého týždňa, Dávid ožil.

Možno si to Peter zariadi tak, aby sa vrátil o deň skôr a príde ku mne - až potom pôjde k rodičom, kalkuloval. Alebo príde cez víkend. Ale určite najneskôr v pondelok budem s ním. To sa v Dávidovi znova prebúdzala nádej.

Posledné dni pred vytúženým piatkom sa Peter už neozval. Ani pohľadnica z Vatikánu neprišla. Dávid sa však opantával nádejou z nadchádzajúcich dní a až v piatok popoludní si priznal, že Petrovo mlčanie je skutočne čudné.

Až prišiel piatok večer. Nijaká správa. Dávid z celodenného čakania už šalel. Obkľučovala ho prázdnota bezradnosti. Vtom mu skrsla myšlienka činu. Akýkoľvek čin bol v tej prázdnote dobrý, a tak sa Dávid rozhodol zavolať do Viedne a zistiť si, aké spoje prichádzajú od Ríma. Keď prevolal obrovské peniaze, zistil, čo by radšej ani nechcel vedieť - že všetky autobusy aj vlaky od Ríma už dávno prišli, ani nijaké meškanie nebolo hlásené. Peter by už teda mal aj z Viedne byť doma. No jeho mobil bol stále hluchý.

Keď mu pomoc neposkytla Viedeň, uchýlil sa k ešte šialenejšiemu činu. Zistil si telefónne čísla do Vatikánu a so srdcom roztrepotaným do prasknutia a s lámanou taliančinou sa pustil do pátrania po Petrovi. Spomenul si totiž na meno pátra Baudouina, ktorý ho na jeseň svätil, a cez neho sa chcel dopracovať k informáciám o Petrovi.

Všetko bolo zbytočné. Dokonca mu povedali, že taký páter tam vôbec nie je a nevedeli nič ani o mladom slovenskom kňazovi z maltézskeho rádu menom Marco, ktorý by tam mal posledné dva týždne pôsobiť.

Zlovestná čierna noc sa spustila na Dávida ako lejak pavúkov a škorpiónov. Popri bolesti z lásky, smútku z odlúčenia, utrpení z očakávania a zúfalej bezmocnosti zakúsil nový nepoznaný pocit - poníženie z oklamania.

Iste, zakrádalo sa mu do srdca niečo podobné už predtým, a to niekoľkokrát, ale vždy sa dal rád opantať vysvetlením, vzťahujúcim sa na problémy s mobilom alebo nespoľahlivosťou pošty. Ale teraz, keď sa už dovolal na všetky kompetentné miesta, aj tam, kam by po správnostivlastne vôbec nemal volať, nasvedčovalo všetko neblahému tušeniu - ktoré sa však ešte vždy zdráhal si pripustiť - že ho Peter klame.

Ostáva už len jediné riešenie, povedal si, keď si do pohára vylial posledné kvapky vína z litrovej fľaše rízlingu, už len jediný záchytný bod v tejto nekonečne pustej a mrazom cvendžiacej tme. Posledný zvyšok nádeje. Hanka, Petrova sestra. Vie o nás, určite bude vedieť aj o tom, kde Peter je. Musí ma vypočuť. Musí ma pochopiť. Azda. Možno.

Ako so stupňom opitosti stúpala aj prudkosť jeho náhlych akcií, horúčkovito schmatol telefónny zoznam a znova si našiel číslo Petrovej rodiny. Vyťukal a už im to aj zvonilo.

Srdce mu tĺklo možno ešte mocnejšie, ako keď pred istou dobou - už si ani nedokáže predstaviť, pred akou dlhou - volal do Vatikánu. Zodvihla Petrova mama.

"Ach, pani, keby ste vedeli, ako milujem vášho syna!" pomyslel si Dávid vo chvíli, keď sa zmeneným hlasom predstavoval vymysleným menom a prosil si k telefónu Hanku.

"Hanka je na diskotéke. A čo by ste s ňou potrebovali?"

"Mohol by som zavolať neskôr? Kedy by asi mohla byť doma?"

"No o pol dvanástej by tu už mohla byť. Alebo skúste ráno," hovoril bodrý matkin hlas. Zjavne bola zvyknutá na to, že Hanke volávajú chlapci. Nečudo, ak je taká krásna ako jej starší brat...

Dobre, o pol dvanástej tam skúsim zavolať znova. Pred Dávidom zažiarilo svetielko čohosi konečne rukolapného, čohosi, čo sa stane v priebehu niekoľkých hodín, čohosi, čo sa uskutoční nie v nedohľadnej beznádejnosti ďalších dní, ale teraz, o chvíľu, len o nejakú hodinku - dve. To je čakanie, ktoré sa dá zniesť. Vďačne zopäl ruky k Bohu a pustil si televíziu.

 

------------------

"Prosím?" ozval sa dievčenský hlas na druhom konci telefónu.

"Hanka?" uisťoval sa.

"Áno. Kto volá?"

A teraz je ten moment. Teraz je tá chvíľa, keď musí Hanku v jednej vete aj upokojiť, aby nedala na sebe znať nijaký šok v prípade, že sú v jej blízkosti iní ľudia, aj ju presvedčiť, že nevolá nijaký perverzák, a dosiahnuť, aby hneď nezložila telefón a rozprávala sa s ním aspoň chvíľočku, pretože to je to jediné, čo ho dnes môže ešte aspoň troška upokojiť a dať mu pocit, že život ide predsa len ďalej a že je možné sa nejako prehupnúť do ďalšieho dňa.

"Hanka, tu je Dávid Jonatán. Peter mi hovoril, že o nás vieš, takže sa prosím ťa nevyplaš, nechcem ti nič zlé, ale hlavne nedaj na sebe znať nijaké prekvapenie, ak sú tam niekde poblíž vaši. Povedal som tvojej mamine, že som tvoj kamarát XY, takže jej môžeš povedať, že to volal on a trebárs sa zatvár, že ti nadbieham a ty sa ma nevieš striasť. Len to prosím ťa nezlož, nezlož to prosím ťa, strašne potrebujem s tebou hovoriť aspoň chvíľočku. Ak ale nemôžeš hovoriť, že sú pri tebe vaši alebo čo, tak to teda zlož a ja ti skúsim zavolať ráno, ale hrozne potrebujem s tebou hovoriť." Dávid tento monológ vysolil čo najrýchlejšie, čo najupokojujúcejšie, aby dal Hanke na jednej strane šancu sa spamätať a na druhej aj príležitosť položiť slúchadlo v dostatočne krátkom čase na to, aby to bolo nenápadné v prípade, že je na blízku niekto, pred kým by s ním nemohla hovoriť.

"Nie, kľudne hovor, som tu sama," počul Dávid nekonečne sladkú a takmer nedúfanú odpoveď.

"Ach, Hanka, ani nevieš, ako som ti vďačný," zatriasol sa mu hlas. "Vieš, ja celý deň čakám na správy od Petra, dnes sa mal vrátiť a on sa mi vôbec neozval."

"Ale veď Peter sa vráti až v pondelok," povedala prekvapene Hanka. Dávid ostal zaskočený a keď sa spamätal, pokúsil sa urobiť vo veciach poriadok:

"Takto, Hanka, povedz mi aspoň to, či bol Peter vo Vatikáne."

"Áno," odpovedala Hanka tak samozrejme, ako len je možné. Dávid si uvedomoval, že Hanka o nich možno takmer nič nevie a je nefér prepadnúť ju takto uprostred noci takýmito otázkami.

"Prepáč mi to, Hanka, že sa takto pýtam, ale ja som už totiž bezradný. Mnohým veciam okolo Petra nerozumiem a ty si už bola poslednou záchranou, ktorú som videl. Ja by som nerád nejako zasahoval do tvojho života, ale vieš, som už z Petra dosť zúfalý a preto som sa chcel porozprávať s tebou, lebo ty ho poznáš a si jediný človek z okruhu ľudí, čo ho poznajú, s ktorým sa môžem o ňom porozprávať. Nechcel by som ťa nejako otravovať, ale nebola by si ochotná stretnúť sa so mnou niekedy, aspoň na hodinku, aby som ti mohol porozprávať, ako to všetko je, a tiež, aby si videla, že nie som nijaký perverzák ani diabol..."

"No, dobre, ale kedy a kde?" Dávid bol Hanke za jej operatívnosť nesmierne vďačný.

"Napríklad aj hneď zajtra, ja som ochotný prísť aj k vám, prvým vlakom by som tam mohol byť o desiatej ráno."

"Tak keď prídeš, ešte mi zavolaj a ja ti poviem, o koľkej by som mohla, dobre? V sobotu totiž máme doma plno roboty, vieš - ako už okolo takého domu."

Dávid sa Hanke poďakoval, ale jeho slová nemohli vyjadriť existenciálnu vďačnosť, ktorou jej bol zaviazaný za to, že mu urobila záver dnešnej noci aspoň trochu znesiteľným a voviedla mu doň aspoň nádej plynúcu z toho, že sa bude o svojej bolesti môcť porozprávať s niekým, kto Petra pozná, ba má ho rád možno podobne ako on sám.

 

---------------------

 

V sobotu sa nahodil ako na rande. Jeho utrpenie sa mu v tvári s akousi nepochopiteľnou zvrátenosťou odrážalo ako mužná krása a on musel uznať, že vyzerá dobre, keď sa pred odchodom z bytu ešte obzrel v zrkadle a obalil sa do obláčika Fahrenheita.

Cesta do Petrovho mesta bola dlhá a bol radostný slnečný deň. Po príchode zavolal Hanke z búdky, fingoval volajúceho zo včerajšej noci a keď mama k telefónu zavolala ju, tak sa dohodli, že o dve hodiny sa stretnú pred synagogou.

Dve hodiny! Za ten čas si Dávid stihol pochodiť celé mesto, ba aj prejsť nenápadne ulicou popred Petrov dom. V záhrade uvidel pracovať jeho brata. Odzadu vyzeral presne ako Peter - Dávid dokonca na chvíľu zapochyboval, či sa to jeho milý pred ním tie dva týždne len neskrýval, fingujúc odchod do Vatikánu, kým zatiaľ pokojne s otcom a bratom pomáhal pri jarných prípravách záhrady. Bol to zvláštny bolestný pocit, a v tomto rozpoložení sa pobral späť do mesta. Zamieril do miestneho katolíckeho kostola. Tu sa to stalo. Tu sa to všetko začalo...

"Vieš, musím ti niečo povedať," povedal raz Peter. Peter akoby mal vždy v talóne nejaké zlovestné oznámenie... "Keď som bol malý, naši ma dávali ako miništranta. A vtedy... ma začal zneužívať náš kňaz..."

Dávid na to už pozabudol. Až tu, keď dospel na miesto činu, sa mu to znenazdajky opäť vynorilo v mysli. Akoby si miesta ponechávali spomienku na spáchané zlo v podobe akéhosi pachu zločinu. V modrom šere tohto chrámu sa pred rokmi dôstojný pán s úľubou zadíval na rozkošného mladíčka s vlčími očami... Dávidovi vyhrkli slzy, keď si predstavil, že možno práve prišiel na miesto, kde sa zrodilo aj jeho vlastné utrpenie. Tu, v sakristii tohto domu božieho, sa do Petra vštepil ten perverzný mutant katolíckej nábožnosti a sexuálnej zvrátenosti. Čo to asi urobilo s detskou psychikou toho malého chlapca, keď človek, o ktorého svätosti ho denno-denne ubezpečovali reči v jeho oddane katolíckom rodinnou prostredí, o ktorého spoľahlivosti nezapochyboval jeho otec a ku ktorému sa dôverčivo upínala jeho matka, keď tento človek, ktorý pre jeho detskú dušičku predstavoval prepojenie pána Boha s ostatnými ľuďmi, mu odhaľoval veci, o ktorých nikdy nepočul... Nie, homosexualitu pochopiteľne nemožno nikomu vštepiť a keby Peter nemal k tejto orientácii predpoklady, tak skúsenosť s farárom by mu bola ostala len ako podivný a nepríjemný zážitok z detstva, akých si my všetci so sebou nesieme na tucty a celý život sa na ne pokúšame nemyslieť… Že je Peter homosexuál, nie je vinou toho, čo satu stalo. Ale to, že sa rozhodol pod pláštikom duchovného užívať si, nebrať pri tom ohľady na city druhého a sebecky si ísť za svojím - to bolo to zlé, čo si Peter odtiaľto odniesol, a to bolo to, čím zasiahol aj mňa. Neprávosť plodí neprávosť a zlo rodí len zlo. Karma - zákon, ktorý poznal už Buddha a o ktorom hovoril aj Kristus. Dávid sa pomodlil a vyšiel z kostola. Z modrého šera sa ocitol v prežiarenom poludní a musel si nasadiť slnečné okuliare. Išiel pred synagogu...

Musel tam čakať ešte dlho, na úpeku tej poslednej aprílovej soboty, kým sa spoza rohu vzdialených rodinných domov, lemujúcich šíre priestranstvo okolo synagogy, nevynorila útla postavička dievčaťa v čiernom.

Bolo to ako scéna z mafiánskeho filmu. Na celom priestranstve pred synagogou nebolo v horúcom sobotnom poludní nikoho. Iba on stál na schodoch a ona prichádzala, neistou váhavou chôdzou a od samej diaľky si ho nedôverčivo a možno aj bojazlivo prezerala. S nesmiernou zvedavosťou pozoroval, ako sa postava približuje a snažil sa rozoznať jej črty a spojiť ich s tými, ktoré videl na fotografii z Petrovej vysviacky vo Vatikáne pod talianskou freskou. Keď prišla, pozerali sa naňho Petrove vlčie oči, zjemnené dievčenským pôvabom a plachosťou.

Podal jej zvädnutú ružu a išli si sadnúť do parku. Poludnie už zasadlo na celé mesto a ulice sa úplne vyprázdnili. Takmer sa nemusela báť, že by ju na tomto podivnom rande mohol niekto z miestnych zazrieť.

"Tak čo by si chcel vedieť?" spýtala sa pragmaticky, hlasom takým jemným, že Dávidovi z neho takmer slzy vyhrkli. Zahrnul ju najnežnejšími slovami o vďačnosti a náklonnosti, o jej pôvabe a o podobnosti jej očí s očami jeho milého. "Veď my sme, Hanka, vlastne súrodenci, keď sa to tak vezme." Uhla pohľadom. "Aspoň ja to tak cítim. Prešiel som sa aj okolo vášho domu, a videl som vašich v záhrade - a hovoril som si, panebože, veďja sem patrím, tuto je môj domov. Miesto, kde býva Peter..." Tentokrát už slzy vyhrkli skutočne.

Porozprával jej celý príbeh. Všetko svoje trápenie. Divé vlčie oči, zjemnené dievčenskou dušou, naňho hľadeli omráčene a so súcitom. Nie, také utrpenie sa nedá hrať, aj keď je ťažko uveriteľné...

"Vieš," rozbiehala sa potom pomaly v svojej reči Hanka, "Peťo je dosť zvláštny. Aj mne strašne chýba. Keď bol v kláštore, tak ja som sa nemohla na nič sústrediť, aj v škole som začala mať problémy. Písala som mu listy, ale on mi nikdy neodpovedal. Len občas zavolal. On je taký. Nesmieš naňho tlačiť. Ale má ťa rád, to som si istá."

Dávidovmu pokrkvanému a zaprášenému srdcu tieto slová už nič nehovorili. Vybral z tašky papier.

"Tento list som včera v noci napísal..." a podával jej ho. Hanka ho s nedôverou chytila do jemných rúk a čítala:

 

"Dôstojný pane,

 

nikto,

v živote,

mi neublížil tak ako Vy.

Možno to nie je Vaša chyba,

že ste citový kripel,

a luhár

a že skrze Vás ma Boh trestá za hriech, že som siahol na jeho vysväteného.

Možno.

Ale Vaše svedomie - nech si hľadá odpoveď samo.

Lebo ja som syn Pravdy.

"I hate lies,

and so

the liars hate me..."

Želám Vám, aby ste jedného dňa aj Vy našli v srdci

- Pravdu.

 

Boh s Vami.

 

d.j."

 

Hanka vzhliadla s váhaním. "To nemyslíš vážne!"

"Ja neviem. Ale asi áno. Daj mu to, prosím."

Ešte dlho sa rozprávali. Peter bol aj podľa vedomosti jeho rodiny vo Vatikáne a má sa vrátiť v pondelok. "Ale ja som tam včera volal a nikto tam o ňom nevie," namietal Dávid. Hanka naňho hľadela s nedôverou. "Kam si volal?"

"Do Vatikánu. Pýtal som sa aj na Maltézskych rytierov, na otca Baudouina, ale nič."

Hanke sa v očiach niečo zlomilo. Odvrátila pohľad a chcela zahnať tú myšlienku.

"Hanka, taký som šťastný, že si tu teraz so mnou. Že sa môžem s tebou rozprávať. Ani nevieš, ako veľmi. Strašne mi pomáhaš. Vieš, ako mi bolo?"

Ale Hanka už nebola rada z tohto stretnutia. Vytŕhalo ju to z istoty o jej bratovi. Zasievalo sa jej v duši akési divné podozrenie. Nechcela to vidieť, to utrpenie v očiach tohto chalana, nechcela počuť jeho drásavo zúfalý hlas. Chcela mať pokoj, chcela mať zasa svoj starý pokoj a dôveru vo veľkého brata slúžiaceho Bohu v Ríme, aj keď brata s jeho pikantným tajomstvom... Verila v neho od malička, vždy bol jej veľkým bratom, o ktorom od detstva počúvala s úctou hovoriť, že z neho bude farár. Aká hrdá bola, keď išli na jeho vysviacku do Ríma. Celé mesto o tom vedelo, až to bolo nepríjemné. Ale bola pyšná, taká pyšná. Tento zúfalec jej predsa nemôže tú myšlienku pokaziť. Už ho radšej nepočúvala. Ešte ju vyspovedal o jej živote, s neochotou mu naznačila svoje ľúbostné problémy - nakoniecčo ho do toho - a potom sa s ním konečne rozlúčila.

"Môžem ti dať pusu, Hanka?" prosil Dávid.

"Samozrejme."

Pobozkal krásne dievča, v ktorom za tú hodinku stihol už ľúbiť sestru, a otočil sa smerom k železničnej stanici.

Večer tomuto dievčaťu napíše list. Aspoň nejaká útecha.

 

--------------

 

Zvyšok soboty prechodil po Bratislave, ale nič ho nezaujalo. Vrátil sa domov a skočil do kina na "La Vita è Bella". Príbeh vnímal len napoly, zato hudba z Barbiera a ária Les Nuits d'amour mu pomáhala pri prežívaní ďalších hodín, keď po filme prišiel do svojho bytu, ktorý už nepoznal nádej ani radosť.

Prestával poznať aj spánok. Dávid sa pokúšal zaspať, ale stále sa budil na akútnu bolesť duše. Nakoniec skutočne vstal - boli dve hodiny ráno - a písal Hanke list. Veľmi dlhý list, ktorý si možno nikdy nikto neprečíta. Až potom sa mu podarilo konečne zaspať.

Nedeľa ráno neposkytovala nijakú inú alternatívu ako v liste pokračovať.

A krátko po poludní zazvonil telefón.

"Ahoj, Dávid, to som ja Peter..."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?