Polnočné spovede 1 c

Autor: Martin Bel | 24.3.2016 o 10:23 | (upravené 13.5.2016 o 19:53) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  57x

Bolo hlúpe, ako si nevedeli nájsť spoločnú reč, keď vo štvrtok ráno spolu kráčali od autobusu k Dávidovmu bytu. Reči, ktoré viedli, sa Dávidovi zdali zmätené a nezmyselné. Preberali útok na Srbsko a psa Petrovej susedy.

Keď sa za nimi zatvorili dvere, Dávid ho privítal bozkom, ktorý bol opätovaný.

Peter sprvoti nechcel vínohneď tak na ráno, ale trošku si predsa len dal, keď je teda to talianske. Z orieškov si nevzal. Obaja boli ešte vždy trochu nesvoji a rozprávali o hlúpostiach. Potom sa Dávid posadil na gauč vedľa Petra. Víno ešte nebolo dopité a on nevedel, čo ďalej povedať. A tak len hrala hudba, kým pod tkaninami pretrvávali skryté tajomstvá vôní a slastí mladosti, a Dávid, starý ako Vesuvio, bol naraz mladší než tento mladučký kňaz, ktorý jediné ne-čierne na sebe mal bielulinké slipy, ovoňané už potom z dvojhodinového sedenia v autobuse. Od tej chvíle Dávid zmenil názor na svoj pach. Lebo Petrove slipy mali vôňu rovnakú ako jeho vlastné, a bola to vôňa znenazdajky krásna, milá, blízka, intímna.

Milovaná vôňa.

Keď ho raz nebude, moje vlastné slipy mi ho budú pripomínať... zableslo mu cez vedomie, keď uchopil jeho bedrá do dlaní a celého ho nadvihol, aby sa dostal ústami ďalej.

"Carissime!" zašepkal.

"Čo?"

"Carissime!" zopakoval.

"Aha," zasmial sa zdeptane. Latinčina mu so sexom nešla dokopy.

Tentokrát dosiahol orgazmus aj Dávid. Musel to urobiť, musel sa k tomu doviesť, musel sa uvoľniť do takej miery, aby sa to stalo. Možno mu to pomôže nebyť už tak strašne závislý na tom, aby sa zasa stretli.

"Už ťa to obrezanie nebolí?" spýtal sa Peter.

"Nie," usmial sa Dávid a dal mu pusu.

"To je zaujímavé," poznamenal Peter, "ako rýchlo sa to hojí."

Ležali vedľa seba a nebolo im zima, lebo prudké jarné slnko rozohrievalo panely. Peter hľadel nad seba s rukou založenou pod hlavu a Dávid si vychutnával pohľad na jeho krásny profil. Občas si uchlipol vody, aby si osviežil ústa.

Tešil sa z nežného plynutia času. Možno sa mu teraz konečne podarí navrátiť sa, alebo sa aspoň priblížiť, k tej bezbrehej nezávislosti, ktorá charakterizovala jeho život do tej chvíle, kým prvý raz uvidel Petra kráčať od veže Radnice.

Peter sa dvihol. Osprchovali sa a Dávid sa práve chystal vybrať z chladničky potraviny na prípravu obeda, keď Peter oznámil, že už musí ísť.

"To nemyslíš vážne!"

Myslel to vážne. A Dávid si povedal, že tentokrát ho to nezlomí. Bude sa tešiť z Petrovej prítomnosti až do poslednej chvíle, čo nastúpi do autobusu, a potom sa zasa bude tešiť zo spomienok na tieto chvíle. Tak si to naprogramoval.

Slnko sa už mierne klonilo k západu, ožarovalo bezoblačnú oblohu a dul mocný teplý vietor. Peter hovoril o tom, ako miluje západ slnka za letných večerov. A Dávid si predstavoval, ako budú niekde - keď nastane leto - spolu odprevádzať letné dni k spánku. A pochopiteľne že budú pritom šťastní.

Zamávali si, keď Peter nastúpil do autobusu, a Dávid sa vrátil domov.

Sám zjedol obed, ktorý si sám uvaril, a pozeral sa na prejav Marlin Albrightovej o Kosove. Tešil sa zo spomienky.

Večer Petrovi zavolal. Petrov formálny hlas vyzýval k zanechaniu odkazu.

"Piero, asi máš práve omšu, škoda. Bolo to krásne. Drž mi zajtra palce na tom tlmočení. Ľúbim ťa."

Peter už nezavolal naspäť. Bol to dlhý večer a dlhá noc. Dávid nemohol zaspať. Cnelo sa mu a obával sa zajtrajšej cesty. O štvrtej ráno musí vstávať na rýchlik - a potom v Tatrách dva dni tlmočiť Číňanom. Chcel byť na tú vyčerpávajúcu prácu odpočinutý, ale nie a nie zaspať. Zmocňoval sa ho smútok.

Zavolal znova a nechal ďalší odkaz. Opäť v tom ľahkom štýle ako predchádzajúci.

A keď bolo pol jednej, čerpal útechu aspoň z Petrovho hlasu v odkazovači.

"Piero, je mi za tebou neznesiteľne smutno. Vôbec nemôžem zaspať, stále mi je do plaču. Chýbaš mi, vieš? Viem, že máš kvôli rodičom ten mobil vypnutý, ale keby si si náhodou tento odkaz vypočul ešte dnes v noci, prosím ťa zavolaj mi - ľahnem si k telefónu, budem čakať. Aj tak už asi nezaspím.... O pol piatej odchádzam, takže dovtedy mi môžeš zavolať... hocikedy..." Ako rozmýšľal, čo povedať ďalej, Petrov formálny hlas sa odrazu poďakoval za odkaz a zaželal pekný deň.

Dávid si ustlal na gauči v obývačke a telefón položil vedľa seba. Ľahol si s rukou položenou na ňom.

Napokon predsa len zaspal.

--------------------

Ráno pred odchodom Petrovi nahral ešte jeden odkaz, tentokrát optimistický, a v tomto rozpoložení sa vydal na cestu do Tatier. Svojich zákazníkov, ktorých zaujímala skôr produkcia dreva zo slovenských lesov než hocičo iné, prekvapil, keď im potom večer pri víne citoval zo starých čínskych básnikov. Číňania si odniesli zo Slovenska veľmi dobrý dojem.

V sobotu nasadal na rýchlik s triumfálnym pocitom. Zvládol svoje prvé tlmočenie, zarobil si pekné peniaze, navštívil Tatry. Bol so sebou spokojný a spomínal na Petra s láskou.

Cestoval k rodičom na oslavu matkiných narodenín. Zišla sa celá rodina a Dávid mal radostný pocit zo života.

V nedeľu pred obedom to prepuklo. Sestra na ňom videla, že je nejaký iný, a tak ho oťukávala zo všetkých strán.

"Mal by si si niekoho nájsť," skúsila. Videla, že trafila do čierneho. Hanblivý Dávid sa márne pokúšal zakryť svetlo, ktoré sa mu pri tej vete rozžiarilo v tvári.

"Alebo niekohomáš?!"

"Áno..." priznal sa nesmelo.

A potom im porozprával svoj príbeh s Petrom. Teda, tie svetlé stránky.

Rozprávali sa potom celý deň až do večera, o včerajšej oslave, o Dávidovom tlmočení a o jeho novom vzťahu. Vyspovedal sa pred rodinou aj zo svojho zážitku u Jezuitov.

"Ja som vedela, že sa raz k pánu Bohu vrátiš," povedala dojatá matka. "Celé roky som sa za to modlila."

"S katolíckym farárom, no to si teda dopadol!" zabŕdla sestra.

"Ale to som ja na začiatku nevedel!" poznamenal s úsmevom Dávid.

"Nevysmievaj sa mu," zahriakol otec dcéru.

"A chudák aj ten Peter," dodala matka, "že takto dopadol. Asi si nevie so sebou pomôcť a švihá to s ním z jednej strany na druhú."

"Má aj faru?" pýtal sa otec - pragmatik.

"Ešte nie. Hovoril, že zatiaľ je tu len dočasne, takže pomáha v kostole inému farárovi."

"Takže on nebude žiťtu?" prekvapila sa sestra.

"Neviem. To mi nie je jasné..." Dávid pocítil niečo zlé. Ešte si to nevedel definovať, ale ako sa tento rozhovor odvíjal ďalej, uvedomil si, že začína Petra brániť. Akoby bolo treba ho brániť. Akoby u Petra bolo niečo nekalé...

Rozprávali sa dlho do noci, a hoci to nikto nepovedal nahlas, všetci cítili, že dospeli k záveru, ktorý nie je pre Dávida priaznivý. Dávidovi zhorkli spomienky a búšili mu v ušiach zdrapy mnohých Petrových slov, ktorých dopad si dovtedy nepripustil.

"On si chce len užiť, kým je tu doma, lebo keď ho niekam odvelia - tí katolíci musia poslúchať - tam už to asi nebude také ľahké," vyslovila naraz matka strašnú domnienku, ktorá neľútostne znela ako pravda. Dávid už dlhšiu dobu mlčal, len počúval hlasné súdy svojich najbližších, a prepadal sa. Tá bolesť, ktorú sa mu darilo od štvrtka noci potláčať pozitívnym prístupom, opäť prerazila brány jeho slabého opevnenia a s víťazným hrmotom sa vovalila dnu. Paralyzovaný ležal na zemi, ako to mával u rodičov vo zvyku, hľadel na strop a bezmocne pociťoval, ako sa celá jeho bytosť stáva jednou celistvou bolesťou a boh, ten dobrotivý boh, už mlčí.

"Nie, to nemá budúcnosť," padla ďalšia rana rodinného rozhovoru.

A "Nemal by si sa naňho moc viazať". Irónia, krutá irónia. Veď hovorili len to, čo on cítil od samého začiatku, ale neodvážil si to priznať. Nevedel sa dočkať, kedy už niekto tento rozhovor pravdy privedie k záveru a on sa konečne bude môcť nepozorovane zdvihnúť z koberca a odostlať si posteľ. A spať. Spať. A už sa neprebudiť.

-----------------

Prebúdzal sa v tej istej bolesti, s akou zaspával, a rozmýšľal, čo ďalej. Pred ním sa rozprestierala prázdnota dní, ktoré bude musieť prežiť bez Petra až do konca života... Pretože je rozumnejšie roztrhnúť to hneď teraz, než sa nechať zraňovať ešte ďalšími dňami márnej nádeje.

Ležal v posteli, tiekli mu slzy a bol len jediný spôsob, akým by - ak má prežiť - bol schopný preniesť sa cez prvé dni bez Petra.

Bolo len jediné miesto, ktoré by mu bolo schopné poskytnúť také rozptýlenie ducha, aby dokázal nemyslieť na svoju bolesť. Jedine krása Michelangelovho Dávida a prechádzky po mostoch nad Arnom by dokázali v ňom uhasiť ten smäd a nahradiť ten oheň iným ohňom. Jedine Florencia môže poskytnúť jeho srdcu potravu adekvátnu tomu, čo stratí v Petrovi. Florencia - mesto, kde Lucy Honeychurchová stretla Georgea Emmersona, kde sa pod zvonmi Dómu stáročiami potuluje krása stará aj nová.

"Pôjdem do Florencie," odpovedal pri raňajkách na opatrnú otázku matky, čo zamýšľa teraz robiť.

"Kedy?"

"Dnes. Alebo zajtra. Uvidím, ako tam idú autobusy. Peniaze na to mám..."

"Len choď," povedal otec. Sestra súhlasne mlčala.

"A na Veľkú noc ťa máme čakať?"

"To určite! Veď to pôjdem len na dva-tri dni. Na dlhšie by mi tie peniaze aj tak nestačili.

"Ak by si potreboval, požičiame ti," povedal otec.

"Nie, to nie, ďakujem. Ale do Veľkej noci budem určite naspäť."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?