Polnočné spovede 1 b

Autor: Martin Bel | 22.3.2016 o 9:42 | (upravené 13.5.2016 o 19:53) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

Posledný týždeň pred dizertačnou skúškou sa Dávid už nevládal učiť. Napokon to úplne vzdal  - veď za dva dni aj tak nedoženie, čo nestihol naštudovať za tri roky. Myslel na svojho maltézskeho rytiera.

Skúška nasledujúci štvrtok prešla hladko. V podstate sa odohrávala v atmosfére vzájomnej dôvery medzi členmi akademickej obce, ktorí Dávida už považovali za seberovného napriek jeho veku. Nikto by mu neprial nič zlé, tobôž podraz od úctyhodných akademikov sa nedal čakať. Po skúške sa vypenili dve fľaše šampanského a katedra oslavovala.

Ale Dávid tentokrát nehýril svojím všeobecne obľúbeným vtipom, inšpirovaným hlavne, ako si všimli staršie kolegyne, viacerými čašami vína. Tešili sa na príjemné popoludnie, na Dávidov smiech a iskrivé poznámky, a napokon na humorné povzdychnutie si nad hladkým priebehom obávanej skúšky.

Ale oslava sa obmedzila na pripite. Dávid sa vytratil príliš skoro a príliš nečakane.

Bolel ho zub a ponáhľal sa domov.

Doma si otvoril ešte ďalšie víno, pustil si Sinéad O‘Connor a čakal na telefonát z Prahy.

Nepamätal sa na horšie čakanie.

Pretože - to čakanie toho dňa bolo zlé. Veľmi zlé. Telefón mlčal. A keď sa odmlčala aj Sinéad, a ostávalo už len opojenie z vína, už zúfalo sa váľajúci po koberci si vytiahol starú čínsku Pieseň o večnom žiali.

„Chanskému cisárovi páčili sa ženy.

 Sníval o tej, ktorej krásou očarený

            by s ním bol celý svet,

            a nepoznal takú…“

   Rozplakal sa a zasa sa váľal po koberci. Sinéad bola tupá, nechápajúca, nechápajúca.

----------

Ešte tri dni prešli. Tri dni čakania na telefonát z Prahy.

A potom napísal báseň v štýle starých japonských taniek.

Keď teda lásku

zomieraním nazvať mám,

prečo sa srdce

s radosťou znovu vrhá

vospust znovuzomreniam?

a poslal ju Petrovi spolu s pozvánkou na prezentáciu knihy svojich prekladov z čínskej poézie.

-----------

Vydavateľ bol nervózny. "Kde je ten pán Francisci?"

Pán Francisci mal recitovať Dávidove preklady.

Prišla Monika a Wenťün, čínsky kamarát, ktorý mal recitovať Li Poove a Tu Fuove básne v originále.

Dávid bol nervózny len z čakania. Wenťün recitoval nádherne, dokonca dodával čínskym veršom akýsi stredoveký nádych tchangskej intonácie, a tak publikum, rozostavané pomedzi pulty s knihami, bolo uspokojené. Dávid s vyholenou hlavou a indickou bodkou na čele pôsobil ešte exotickejšie ako Wenťün so svojím tchangským akcentom, napriek tomu však jeho kolegyne z katedry pozorovali u Dávida ten nezmenený nepokoj. S Dávidom sa čosi deje. Dizertačná skúška ho priveľmi vyčerpala. Monika sa nepýtala.

Dávid sa túlal očami po publiku a hľadal Petra.

Neprišiel

Buď sa ešte nevrátil z Prahy alebo - ... Prosto neprišiel.

Prezentácia Dávidových prekladov vyvrcholila hostinou v podzemí Literátskeho klubu, na ktorú mu prišli zablahoželať aj členovia parlamentu. Dávid žiaril vínom a žialil.

Našťastie sa opil tak, že sa sotva dotackal domov a veľmi ťažko zaspával. Bol rád, že vôbec zaspal, nehovoriac už o Petrovi.

--------------

Prešli tri týždne, kým sa Peter vrátil z Prahy a našiel Dávidov list. Hneď mu zavolal.

Mali sa stretnúť nasledujúce ráno.

Dávid nemohol dospať.

Zasa ho uvidí? Svojho krásneho chlapca? Už sa ani nepamätal na ten plameň v Petrových očiach, zásluhou ktorého mu tak úplne prepadol. Ale uvidí ho, zasa ho uvidí...

-------------

"Akosi pochudol," pomyslel si Peter, ako sa blížil k vieche, pred ktorou ho čakal Dávid.

"Tie zuby má tiež všelijaké," pomyslel si Dávid, keď si s usmievajúcim sa Petrom podával ruky.

Vošli do podzemia viechy a Dávid nevnímal Petrovo ospravedlnenie za dlhé mlčanie. Vnímal len jeho krásu. Je tu, ach bože zasa je tu. Je tu.

Reči nad bielym vínom. Potom sa Peter pobral "na toaletu".

Dávida provokovala tá jeho západná priamosť a pražské vyjadrovanie. Dávid o takých veciach nikdy nehovoril. Keď sa Peter vrátil z "toalety", Dávid mu povedal:

"Nepovedal si mi ešte, ako to myslíš s nami...," a v očiach sa mu zablysla prísne skrývaná plachosť.

"Keby som to s nami nemyslel vážne, tak by som tu asi nebol, nie?" pozreli Petrove úzke oči na Dávida v divej oddanosti a jeho pravá ruka chytila ponad stôl Dávidovu ľavú dlaň a zovrela ju vášnivo do svojich prstov.

Dávid bol zdeptaný. A šťastný.

Nikdy ešte nebol taký šťastný.

Dohodli sa, že o dva dni príde Peter k nemu.

---------

Dávid skoro skočil pod auto. Na tvári mu znenazdajky vykvitol úsmev, ktorý si musel krotiť, aby nevyzeral ako blbec. Mieril k najbližšej telefónnej búdke a volal Monike.

Monika mu len držala palce. Aj keď by bola radšej, keby Dávid našiel šťastie v dievčati, nie v chlapcovi.

-----------

"Milovaný môj

asi príde v noci dnes..."

citoval si Dávid zo starej japonskej básne a nevedel, čo so svojím šťastím.

Bol šťastný! Šťastný. Prešťastný.

Prvý raz v živote. A hovoril si, že si to zaslúži. Že toto šťastie už bude to jeho, to pravé. To životné.

Zaľúbení sa vždy klamú.

------------

"Milovaný môj mi povedal..." pokračoval Dávid v prekladaní írskej balady, ako ju spievala Sinéad do ich sedenia na gauči v Dávidovom byte.

"Túto pesničku som počúval, keď som vtedy čakal na tvoj telefonát z Prahy, a myslel som, že umriem...," dovolil si Dávid sentimentalitu. Musí, musí mu to povedať, o tom čakaní.

"Ale teraz - som tu...," povedal Peter a chytil Dávidovu ruku.

Doznela Sinéad a Dávid sa privinul k Petrovi. Pocítil na svojej hrudi jeho hruď a na ľavom uchu jeho líce.

A potom - Peter vztýčil hlavu, pozrel hrdo na Dávida, a...

dotlki sa perami.

Pera na pere.

Jazyk na jazyku.

---------

Plynuli hodiny.

Dávid a Peter už boli nahí a ešte stále nevedeli prestať s bozkávaním. Kazeta sa už dávno skončila. Spálňa, do ktorej prešli, bola tichá a šušťali len dotyky ich pokožiek, lupkali ich bozky. Dávid Jonatán, bádateľ nie len v básňach, prechádzal rukami po štíhlom hebkom Petrovom tele a hľadal jeho hlbiny.

Pri nájdení hlbín sa Peter zvlnil slasťou a Dávid tiež.

Dávid vciťoval, vdychoval Petra a hovoril si "teraz je šťastie".

"Tout est là - ne cherche plus," čítal raz v jednom časopise. Tak o tomto to bolo.

Na plachte ostalo belasé miesto.

Peter sa pozrel na hodinky. "Musím ísť."

Dávid myslel, že umrie. "To nemyslíš vážne," skríkol ticho. "Aspoň obed ti urobím. Nemôžeš len tak odísť!!!"

Osprchovali sa a obliekli.

Dávid sa náhlil s prípravou špeciálneho obeda a medzitým sa usiloval zabávať akosi nesvojho Petra rozhovorom, hoci srdce mu tvrdlo smútkom.

Peter postával vedľa kredenca a rozprával vyrovnane.

"Vieš, Dávid,... chcem ti povedať, že... že som už vysvätený -- katolícky -- kňaz..."

Dávid strnul. Mal pocit, že mu umiera duša. Nenávidel lož. A miloval Petra. Ako tie dve veci teraz skĺbiť dohromady?!

 Ale držal tvár. Dokončil obed, najedol sa s Petrom, vyprevadil ho na autobus. Ešte vládal aj vrátiť sa domov, hoci to už si musel nasadiť slnečné okuliare, aby mu nebolo vidno slzy.

Dorazil do svojho bytu, opil sa a zrútil sa.

Nedvíhal telefón, ani keď mu Peter do odkazovača ťažkým mladíckym prízvukom ďakoval za pekný deň.

-------------

Na druhý deň v Šamoríne tibetskí mnísi sypali mandalu.

Dávid si povedal, že hoci vôbec nevie, ako sa do Šamorína dostať, bude lepšie cestovať tam a zabiť tak ten deň, než sa váľať v osamelom zúfalstve na koberci, ktorý si ešte pamätal Petrove kroky, v byte, z ktorého ešte nevyprchala vôňa jeho parfumu, v izbe, kde ostala vedľa postele rozbitá sklená lampa, ktorú Peter zhodil nohou.

A tak si dal do slúchadiel Sinéad a vyrazil do Šamorína za tibetskými mníchmi.

Bol studený jarný deň a cestička popri potoku bola rozbahnená. "Zem máš stále pod nohami, a tá ťa drží", spievala Sinéad a Dávid sa držal tých slov a tej zeme, aby sa nezrútil do vesmírnej prázdnoty svojej bolesti. Potláčal neustále sa mu hrnúce slzy a kráčal krok za krokom po rozbahnenej zemi a bol jej vďačný za to, že má po čom kráčať.

Kráčal, krok za krokom, celý deň. Kráčal, viezol sa, kráčal, a zas sa viezol, až vykročil v Šamoríne smerom k synagoge, kam v ten deň viedli všetky cesty.

Pred ňou sa hadil polkilometrový rad ľudí, pokorne čakajúcich, aby sa dostali dnu a uvideli tajomnú mandalu. Dávid bol vďačný za tento rad. Kým sa aj on ocitne v synagoge, uplynie zasa veľa minút z dňa, z tohto zlého dňa, prázdneho, prázdneho a smutného, presmutného.

Všetci naokolo mali tváre presvietené východným pokojom a trpezlivým čakaním nirvány, túžbou po exotike a nevšednom zážitku. Dávid rezignovane stál a posúval sa, usiloval sa nemyslieť na nič a rozptýliť si vedomie vnímaním okolia. Keď sa po dvoch hodinách rad pred ním skrátil, dostal sa do dosahu vône tibetských tyčiniek z útrob synagogy. Rozoznával v nej trpkú vetivériu a sladkokyslé drevo aloe, ako ich zažil na svojich cestách, a zdalo sa mu, že je opäť v tých horách ďaleko na východe.

Vnútro synagogy sa ozývalo fascinovaným šumom divákov a pravidelnými kovovým štrkacími zvukmi. To Tibeťania, odetí v tlmeno bordových plášťoch a sklonení nad obrovský ústredný stôl, prechádzali kovovou tyčinkou po vrúbkovaní na trubičke s farebným pieskom, a toto vibrovanie spôsobovalo, že sa z trubičky pravidelným tenučkým prúdom sypala farba práve na potrebné miesta v mandale.

Mandala už bola takmer dokončená. Ostávalo ešte niekoľko vonkajších sfér a zajtra ju slávnostne vysypú do Dunaja. Dávid sa vymanil z pomaly sa posúvajúceho obehu ľudí a zastal si na stabilnom mieste, odkiaľ mohol pozorovať prácu mníchov. Presné vzorce, centimeter veľké políčka jednej farby rámované ohradou inej farby, krivky a závity, cikcakovité útvary - stačila sekundová nepozornosť a kus diela by bol pokazený. Aká neuveriteľná koncentrácia musí teraz sídliť v tých hlavách. Mandala ako jeden zo spôsobov meditácie. Pre jej sypateľa aj pre jej pozorovateľa. Dávid o tom vedel svoje, a práve preto zastal a nechal na seba ten fascinujúci obrovský pestrofarebný obrazec pôsobiť. Mandala ako cesta k nirváne. Jeden zo spôsobov, ako dosiahnuť Prebudenie, pochopiť Pravdu. Akýkoľvek prostriedok je dobrý, ak vedie k Prebudeniu, povedal Buddha. Mandala predstavuje svet, vesmír, je zobrazením úrovní svetov aj úrovní mysle, je odrazom nášho srdca.

Hľadel na mandalu a zabúdal na čas, aj na ľudí plynúcich popri ňom. Títo mnísi by mu mali byť bratmi. Aj on túžil vstúpiť do kláštora, tam ďaleko, zabudnúť na bolesť túžby, otočiť sa chrbtom k láske, stať sa odolným voči kráse. Teraz tu stojí, so zlomeným srdcom, a hľadá útechu v pohľade na dielo týchto bratov, on - s oholenou hlavou a indickou bodkou na čele. Patrí k nim, a pritom im je taký vzdialený. Títo bratia už nevedia o bolesti lásky, šetria si myseľ pred jej osídlami, ich cieľom je len presné sypanie svätej mandaly, ktorú zajtra vysypú do Dunaja a odídu z tejto krajiny sypať mandalu niekde inde. Márnosť sveta zaháňajú márnosťou života, v nádeji na vykúpenie z trápenia existencie. Dávid bol však priveľmi zasiahnutý láskou, aby bol schopný pripustiť takéto vzdanie sa všetkého. Bolesť neustále hrozila doplna prepuknúť, ale napriek tomu by sa nechcel vzdať nádeje, že ešte – niekedy - bude aj šťastie. Pre bratov v tlmenobordových rúchach už nebude nijaké šťastie. Bude len rozplynutie sa v nirváne, ako keď sa zajtra rozmetajú perzsky pestré obrazce tejto mandaly.

Ešte sa na ňu vynadíva. Má vraj hojivú moc. Pofúka rany po plameni túžby, priblíži k nirváne. Vysloboď ma, vysloboď, z osídiel trápenia, ak môžeš, hľadel ďalej na mandalu a plne sa oddával jej tajomnému pôsobeniu. Plynutiu mandalových obrazcov vo svojom vedomí. Prázdnote nekonečnej nirvány.V prázdnote, Šáriputra, niet očí, ani toho, čo by sa malo vidieť, ani toho, kto by sa pozeral. Niet uší, ani toho, čo by sa malo počuť, ani toho, kto by počúval. Niet nosa, ani jazyka, ani vône, ani chuti, ani dotyku. Niet cesty, niet hľadania, niet naplnenia. V prázdnote došli Múdrosti všetci Prebudení všetkých vekov. Prešli, prešli, na druhý breh prešli, tam na protiľahlý breh prešli, ó k Prebudeniu. Sláva...

Neostávalo iné ako sa vrátiť. A z dňa ešte toľko ostávalo! Zachvátil ho des zo zostávajúcich hodín. Jarné dni sú také dlhé!

Vrátil sa autobusom do Bratislavy a povedal si, že pôjde do kina. Kúpil si lístok na film, čo má ísť až o hodinu, a rozhodol sa, že sa medzitým pôjde najesť.

Prechádzal cez Hlavné námestie popri Rolandovej fontáne. Za ňou sa skvela rozprávková veža Starej radnice.

Z Jezuitského kostola vedľa nej sa otvorenými dverami vylievala na námestie organová hudba. Ľudia vchádzali a pripravovali sa na omšu. Aj Peter kdesi tam doma bude teraz slúžiť omšu.

V tej hudbe bolo akési volanie. Lákanie. Podmanivé pozývanie, sladučké ako náplasť na srdce. Je to jedno, povedal si, či sa najem či nie. Napokon, prečo nevkročiť, veď aj Peter, mio dolcissimo Piero, teraz bude doma slúžiť omšu. Slúžiť omšu bohu, s ktorým sa oň budem musieť deliť. A ľudia nebudú vedieť, že sme takto spojení...

Vošiel.

Nádhera barokovej výzdoby chrámu, vysvieteného a rozžiareného organovou hudbou, ho nachvíľu ohromila. Bol neistý, do kresťanského chrámu nevstúpil už veľa rokov. Najprv chcel len ostať stáť pri vchode, ale unavený zo státia v rade pred synagogou sa rozhodol zájsť z boku a usadiť sa v prítmí stĺpa.

Sám sa čudoval, čo sa mu to deje. Nechcel veriť vlastným očiam, že sedí v kresťanskom, a ešte k tomu katolíckom, chráme, on, čo s vyholenou hlavou a čiernou bindí na čele sa práve vrátil od mandaly. Línie stĺpov mu viedli oči dohora k anjelom a Božiemu oku nad oltárom. Vypuklé a zaoblené plochy a línie, volúty a farby lahodili jeho prekvapeným očiam. Hudba sa skončila a veriaci povstali v úcte k prichádzajúcim duchovným.Tak si tu, na službe božej. Koľké roky si tu nebol! A ani sa niet čo hanbiť. Kedy si bol v kostole naposledy? Ešte niekedy v Číne, keď si navštívil misionárov. Vtedy ti kadidlo pripomenulo čínske spaľovacie tyčinky a ty si si uvedomil, že aj kresťanstvo je vlastne náboženstvo od východu. To si vtedy ešte mal vieru. Až potom si o ňu prišiel, keď bolesť bola mocnejšia než nádej a láska. Bolesť zlomila tvoju vieru, a potom si hľadal nádej v učení o prázdnote a meditácii. Celé tie roky si sa potom vysmieval z boha, o údajnom nepoškvrnenom počatí si si vymýšľal burleskné erotické hypotézy na základe toho, čo sa o zvestovaní píše v Koráne. A to všetko len preto, aby si sa pomstil bohu za všetku tú bolesť a sklamanie. Oholil si si hlavu a na čelo dal znamenie svätých. Hľadal si hĺbku a spásu a nachádzal si bolesť a pustú prázdnotu. To všetko si robil, ako si musel. Hľadal si úprimne. Nič z toho ti nebude na príťaž a za nič z toho netreba pykať. Nie si zatratený. Všetko z toho ti je odpustené a teraz si tu. Vždy si bol milovaný a stále si bol očakávaný. Nebol si tu toľké roky, ale toto všetko tu bolo, celý ten čas a čakalo na teba. Všetky tvoje bolesti sú poznané, v ničom si nikdy nebol sám. Tŕpol som na tvojich tŕnistých cestách, tešil sa z tvojich radostí a plakal s tvojimi bolesťami. Aj teraz plačem a bolí ma tvoja bolesť. Čakám a trpím spolu s tebou. Nemôžem ti pomôcť od tvojho trápenia. Svet je váš, nie môj. Je to miesto, kde trápenie existuje, a život je čas, kedy trápenie existuje. Svojím trápením musíš prejsť sám, ale vždy ťa tu budem čakať a stále a s úzkosťou budem sledovať tvoje kroky a tŕpnuť, či vykročíš správne a správnou cestou. Som tu a som s tebou. Vitaj späť doma.

Bolo to dobré. Také dobré. Úprimné a bezslovné. Bola to láska v najrýdzejšej podobe. Dávid si uvedomil, že všeličo pochopil. Až sa mu zatmelo pred očami od zdesenia, keď si uvedomil,čo všetko sa mu zdá, že pochopil…

                                        ----------------------------

 

Omša sa skončila a Dávid vyšiel z chrámu. Išiel do kina, zhliadol nový film Elizabeth a potom sa vrátil domov, keď sa studený jarný deň obrátil v daždivú tmavú noc.

 

"Dôležité je, čo to znamená pre teba," poznamenal dosť sucho Peter, keď mu Dávid v tú noc zavolal. Dávid si myslel, že ako kňaz bude výrečnejší v hodnotení jeho zážitku.

"Nechceš aj ty prísť zajtra do Šamorína? Budú vysypávať mandalu do Dunaja."

"Nie, to nejde. Zajtra je nedeľa, a to vieš, mám svoje povinnosti..."

"A kedy sa teda stretneme?" nástojil Dávid. "V pondelok budeš môcť?"

"Vieščo, asi nie. Ale zavolám ti, dobre?"

"Dobre... Ľúbim ťa."

Peter zopakoval vyznanie a rozlúčili sa. Dávid sa upokojil a znova našiel nádej. Rozmýšľal o zážitku u Jezuitov a prvý raz po rokoch sa pred spaním pomodlil Otčenáš. Ešte ho vedel.

V nedeľu znova putoval do Šamorína. Bratia zhrnuli farebné piesky mandaly do urny márnosti, z ktorej sa však, akoby na popretie tej márnosti, rozdávalo okolostojacim divákom - do obrúskov, vreckoviek a dlaní. V sprievode buddhistických nadšencov, kráčajúcich od synagogy k rieke, sa Dávid ocitol v rozhovore s dvoma dychtivými chlapcami, ktorí sa v buddhizme usilovali nachádzať cestu z mäteže svojho života, a podelil sa s nimi o svoj farebný piesok. Na brehu potom pozorovali obrad vysýpania piesku a posväcovania rieky. Ale Dávid už bol inde. Na druhom brehu. Vrátil sa domov.

Večer mu Peter zavolal. "Ako si sa mal?"

"Bol som zasa na tej mandale. Bolo ma vidieť aj v televíznych správach, nepozeral si?"

Potom volala Monika. "Ako sa máš?"

Porozprával jej všetko.

"S kňazom?! Ale Dávid, veďto je hriech!"

"On mi to povedal až PO TOM, Monika. Bol som z toho dosť mimo, ale už nedokážem cúvnuť. Neviem, čo budem robiť."

Monika bola v pomykove. Možno bola aj pobúrená. Paradoxne sa práve začínali v televízii Vtáky v tŕní. Dávid sa aj chystal ich pozerať, ale po Monikinej reakcii ho prešla chuť. Pachuť falše sa mu zamiešala do toho večera a napísal Petrovi list.

V pondelok sledoval udeľovanie Oscarov predstaviteľom Alžbety I. a mladého Shakespeara a niekoľkokrát telefonoval s Petrom.

"Zamilovaného Shakespeara som videl v Prahe. Taká blbosť," povedal Peter. "Ozaj, dostal som tvoj list.Zaujímavý."

"Dnes som ti poslal ďalší. Možno ho dostaneš zajtra." Dávid bol trochu zaskočený. Ten list z piatku, z toho hrozného večera po Petrovom odchode - a on mu naň povie len ničnehovoriacu jednoslovnú poznámku, či skôr definíciu?

"Možno ti odpíšem," povedal napokon Peter.

Ani v utorok nemohol prísť. Ale možnože vo štvrtok...

V stredu čakal Dávid na list od Petra. Nič neprišlo. Celý deň strávil čakaním na Petrov telefonát. Bol by mu zavolal aj sám, ale chcel sa krotiť. Pokúšal sa ovládnuť v sebe tú neskrotnú netrpezlivosť, ktorá ho bičovala a mávala s ním hore-dole ako handrou už toľké týždne. Napriek všetkým svojim úsiliam sa mu zdalo, že stráca schopnosť sebakontroly. Nevedel sa sústrediť na nič. Aby nejako zabil minútu po minúte toho nekonečného dňa, predsavzal si, že bude písať list Monike. Keď mal list napísaný, naskytol sa mu ďalší maják na obzore - môže zájsť na poštu a ten list tam poslať. Tak sa mu minie kus z ďalšej hodiny.

Išiel. Poslal list. Vážil krok za krokom - veľmi sa neponáhľaj, musíš zabiť čo najviac času... Keď odomykal svoj byt, nemohol sa ubrániť nedočkavému tlkotu srdca a hneď utekal k odkazovaču: nič. Peter nevolal.

Urobil si obed.

Naobedoval sa.

Až potom zazvonil telefón.

Vystresovaný Dávid sa ešte vládal pretvarovať a nahodiť ľahký tón. "Tak prídeš zajtra?"

"No samozrejme. Ako si mohol pochybovať?"

Dávid zabudol na zúfalo sa vlečúcu beznádejnú útrpnosť prvej polovice dňa. Rozbúšilo sa mu srdce ešte raz. Vypral si svoje najlepšie veci, rozvešal ich a išiel na nákupy, aby na zajtra pripravil niečo dobré.

Až teraz bol zasa schopný veriť prísľubu o šťastí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?